30. V súčasnom svete slabne pocit spolupatričnosti k tomu istému ľudskému rodu, zatiaľ čo sen o spoločnom budovaní spravodlivosti a pokoja sa zdá utópiou iných čias. Vidíme, ako dominuje chladná a globalizovaná ľahostajnosť pohodlnosti, dcéra hlbokého roztrpčenia, ktoré sa skrýva za klamom ilúzie, ktorou je viera, že môžeme byť všemohúci a zabúdať, že sme všetci na tej istej lodi. Táto dezilúzia, ktorá necháva za sebou veľké hodnoty bratstva, vedie „k istému druhu cynizmu. Je to pokušenie, ktoré máme pred sebou, ak ideme po tejto ceste rozčarovania alebo sklamania. [...] Izolácia a uzavretosť do seba alebo vlastných záujmov nie sú nikdy cestou nádeje a uskutočnenia obnovy; je ňou blízkosť, kultúra stretnutia. Izolácia: nie; blízkosť: áno. Kultúra konfliktu: nie; kultúra stretnutia: áno“.28
31. V tomto svete, ktorý napreduje bez spoločného smeru, dýchame atmosféru, v ktorej „sa zdá, že vzdialenosť medzi posadnutosťou vlastným blahobytom a spoločným šťastím ľudstva narastá: do takej miery, až nás to privádza k myšlienke, že medzi jednotlivcom a ľudským spoločenstvom už prebieha skutočná schizma. [...] Pretože jedna vec je pocit, že sme donútení žiť spoločne, a druhá vec je oceňovať bohatstvo a krásu semienok spoločného života, ktoré sa musia spoločne vyhľadávať a kultivovať“.29
Technológia robí neustále pokroky, ale „aké by to bolo krásne, keby rastu vedeckých noviniek zodpovedala aj čoraz väčšia rovnosť a sociálna inklúzia! Aké by to bolo krásne, keby sme popri objavovaní nových vzdialených planét nanovo objavili aj potreby brata a sestry, ktorí obiehajú okolo mňa!“30
32. Globálna tragédia ako pandémia COVID-19 skutočne na istý čas vzbudila vedomie toho, že sme svetové spoločenstvo, ktoré sa plaví na jednej lodi, kde utrpenie jedného spôsobuje ujmu všetkým. Pripomenuli sme si, že nik sa nezachráni sám, že zachrániť sa môžeme jedine spoločne. Preto som povedal, že „búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a necháva odkryté tie falošné a zbytočné istoty, na ktorých sme budovali svoju agendu, svoje projekty, zvyky a priority. [...] S búrkou padli stereotypné masky, za ktorými sme skrývali svoje ego ustavične ustarané o vlastný výzor; a znovu zostala odhalená blahodarná spolupatričnosť, ktorej sa nemôžeme vzdať – že patríme k sebe ako bratia.“31
33. Svet neúprosne napredoval k ekonomike, ktorá sa využívajúc technologické pokroky usilovala zredukovať „ľudské náklady“, a niektorí nás chceli presvedčiť, aby sme uverili, že nato, aby sme všetko zabezpečili, stačí sloboda trhu. No tvrdý a neočakávaný úder nekontrolovateľnej pandémie nás nasilu prinútil myslieť na ľudí, na všetkých, a nielen na prospech niektorých. Dnes si môžeme uvedomiť, že „sme sa živili snami o prepychu a veľkosti, a napokon sme sa najedli znepokojenia, uzavretosti a samoty; presýtili sme sa spojením, a stratili sme chuť bratstva. Hľadali sme rýchly a istý výsledok, a teraz sme stiesnení netrpezlivosťou a úzkosťou. Ako väzni virtuálneho sveta sme stratili vôňu a chuť reality“.32
Bolesť, neistota, strach a vedomie vlastných limitov, ktoré prebudila pandémia, dávajú nanovo zaznieť výzve prehodnotiť náš životný štýl, naše vzťahy, organizáciu spoločnosti a predovšetkým zmysel našej existencie.
34. Ak je všetko prepojené, ťažko uveriť, že táto svetová katastrofa nemá vzťah k tomu, ako sa staviame k realite, keď tvrdíme, že sme absolútni páni nad vlastným životom a nad všetkým, čo existuje. Nechcem povedať, že ide o druh Božieho trestu. A nestačilo by ani tvrdiť, že škoda napáchaná na prírode napokon vystavuje účet našim zásahom. Je to samotná realita, ktorá stená a búri sa. Na myseľ tu schádza slávny verš básnika Vergília, ktorý evokuje „slzy vecí“ ľudského osudu.33
35. Rýchlo však zabúdame na lekcie histórie, ktorá je „učiteľkou života“.34
Keď sa raz pominie zdravotná kríza, najhoršou reakciou by bolo ešte viac upadnúť do horúčkovitého konzumizmu a nových foriem egoistickej sebaochrany. Kiež by napokon už neboli „tí druhí“, ale boli sme iba „my“. Kiež by to nebola len entá vážna historická udalosť, z ktorej nie sme schopní poučiť sa. Kiež by sme nezabúdali na starších ľudí, ktorí zomreli pre nedostatok respirátorov, čo je čiastočne výsledok zdravotných systémov, ktoré z roka na rok upadajú. Kiež by taká veľká bolesť nebola zbytočná, kiež by sme urobili veľký skok smerom k novému spôsobu života a raz navždy sme zistili, že sa navzájom potrebujeme a sme si dlžníkmi. Tak by sa ľudstvo so všetkými svojimi tvárami, všetkými rukami a všetkými hlasmi mohlo znovuzrodiť za hranicami, ktoré sme vytvorili.
36. Ak sa znovu nepodarí nadobudnúť spoločné nadšenie pre spoločenstvo solidarity a vzájomnej súdržnosti, ktorému venujeme čas, úsilie i prostriedky, globálna ilúzia, ktorá nás klame, sa ničivo zrúti a mnohých zanechá napospas ťažobe a prázdnote. Okrem toho by sme nemali naivne ignorovať, že „posadnutosť konzumným spôsobom života, najmä ak si ho môžu dovoliť len niektorí, môže vyvolať iba násilie a vzájomnú deštrukciu“.35
Fráza „zachráň sa, kto môžeš“ sa rýchlo zmení na „všetci proti všetkým“ a to bude horšie než samotná pandémia.
37. Tak na strane niektorých populistických politických režimov, ako aj na strane ekonomických liberálnych kruhov sa tvrdí, že je za každú cenu potrebné vyhnúť sa príchodu migrantov. Zároveň sa argumentuje, že je vhodné obmedziť pomoc chudobným krajinám tak, aby si siahli až na dno možností a rozhodli sa prijať prísne opatrenia. Neuvedomujeme si, že za týmito abstraktnými, ťažko obhájiteľnými tvrdeniami je veľa zničených životov. Mnohí utekajú pred vojnou, prenasledovaním, prírodnými katastrofami. Iní plným právom „hľadajú príležitosť pre seba a svoju rodinu. Snívajú o lepšej budúcnosti a túžia si vytvoriť podmienky, aby sa mohla stať skutočnosťou“.36
38. Žiaľ, iných „priťahuje západná kultúra, pričom v sebe živia nerealistické očakávania, ktoré ich vystavujú ťažkým sklamaniam. Špekulanti bez škrupúľ, často napojení na drogové kartely a obchod so zbraňami, využívajú slabosť migrantov, ktorí sa počas dlhej cesty príliš často stretajú s násilím, obchodovaním s ľuďmi, so psychologickým aj fyzickým zneužívaním a s nevýslovným utrpením“.37
Tí, ktorí emigrujú, „zakusujú odlúčenie od svojho pôvodného prostredia a často aj kultúrne a náboženské vykorenenie. Zlom sa týka aj pôvodných komunít, ktoré strácajú najpevnejšie a najpodnikavejšie súčasti, a rodín, zvlášť keď migruje jeden alebo obaja rodičia a deti nechávajú v krajine pôvodu“.38
Preto sa „uprednostňuje právo neemigrovať, teda byť schopný ostať vo svojej krajine“.39
39. Okrem toho v „cieľových krajinách fenomén migrácie vyvoláva poplach a obavy, ktoré sa často podnecujú a využívajú na politické ciele. Šíri sa tak mentalita xenofóbie, keď sa ľudia uzatvárajú a sťahujú do seba“.40
Migranti sa nepovažujú za dostatočne hodných toho, aby mali účasť na spoločenskom živote ako ktokoľvek iný, a zabúda sa na to, že majú rovnakú ľudskú dôstojnosť ako ktokoľvek iný. Preto sa musia stať „protagonistami vlastnej emancipácie“.41
Nikdy sa nepovie, že nie sú ľuďmi, ale čo sa týka rozhodnutí a spôsobu, ako sa s nimi zaobchádza v praxi, ukazuje sa, že sa pokladajú za menejcenných, menej dôležitých, menej ľudských. Je neprijateľné, aby kresťania súhlasili s touto mentalitou a týmito postojmi a niekedy nechali prevládnuť určité politické preferencie nad hlbokým presvedčením svojej viery – neodňateľnou dôstojnosťou každého človeka bez ohľadu na pôvod, farbu pleti alebo náboženstvo a najvyšším zákonom bratskej lásky.