40. „Migrácia bude tvoriť základný prvok budúcnosti sveta.“42
Dnes však trpí „stratou toho zmyslu pre bratskú zodpovednosť, na ktorom sa zakladá každá občianska spoločnosť“.43
Napríklad Európa vážne riskuje, že sa vydá po tejto ceste. No „pomocou svojho veľkého kultúrneho a náboženského dedičstva [má] nástroje na obránenie centrálnosti ľudskej osoby a nájdenie správnej rovnováhy medzi dvojakou morálnou povinnosťou – chrániť práva vlastných obyvateľov a zaručiť pomoc a prijatie migrantov“.44
41. Rozumiem, že vo vzťahu k migrantom niektorí prechovávajú pochybnosti alebo pociťujú obavy. Chápem to ako aspekt prirodzeného sebaobranného inštinktu. Je však tiež pravda, že osoba a národ sú plodní len vtedy, ak dokážu do svojho vnútra kreatívne integrovať otvorenosť pre druhých. Pozývam k tomu, aby sme išli za hranicu týchto prvotných reakcií, pretože „problémom je, ak tieto podmieňujú náš spôsob myslenia a konania až do tej miery, že sa stávame netolerantnými, uzavretými, možno dokonca – bez toho, aby sme si to uvedomili – rasistickými. A tak nás strach zbavuje túžby a schopnosti stretnúť druhého človeka“.45
42. Paradoxne, zatiaľ čo narastajú uzavreté a netolerantné postoje, ktoré nás od druhých izolujú, zmenšujú sa alebo miznú vzájomné vzdialenosti až do tej miery, že sa vytráca právo na intimitu. Všetko sa stáva istým druhom predstavenia, ktoré umožní sledovať a strážiť. Život je vystavený ustavičnej kontrole. V digitálnej komunikácii sa chce ukázať všetko a každý jednotlivec sa stáva predmetom skrytých záujmov, ktoré ho špehujú, obnažujú a potom rozširujú na verejnosti, často anonymným spôsobom. Úcta voči druhému sa rozdrobuje a takýmto spôsobom – ako druhého odsúvam, ignorujem a držím si od neho odstup –, sa môžem bez akejkoľvek hanby votrieť do každej oblasti jeho života.
43. Na druhej strane digitálne hnutia nenávisti a ničenia nepredstavujú – ako by nám niekto chcel nahovoriť – optimálnu platformu vzájomnej pomoci; sú to len obyčajné spolky proti nepriateľovi. Skôr platí, že „digitálne médiá môžu človeka vystaviť riziku závislosti, izolácie a postupnej straty kontaktu s konkrétnou realitou a sú prekážkou rozvoja autentických medziosobných vzťahov“.46
Potrebujeme fyzické gestá, mimiku, ticho, reč tela a dokonca aj vôňu, chvenie rúk, červenanie a pot, pretože to všetko rozpráva a patrí do ľudskej komunikácie. Digitálne vzťahy, ktoré oslobodzujú od námahy pestovať priateľstvo, stabilnú vzájomnosť a tiež zhodu, ktorá zreje časom, majú zdanie družnosti. Nevytvárajú však skutočné „my“, len zastierajú a zvyčajne zosilňujú ten individualizmus, ktorý sa prejavuje v xenofóbii a pohŕdaní slabými. Digitálne spojenie nie je schopné vytvárať mosty, nedokáže zjednocovať ľudstvo.
44. Zatiaľ čo ľudia zotrvávajú vo svojom konzumnom spôsobe života, zároveň ustavične vstupujú do trvalých a chorobných vzťahov. Podporuje to bujnenie nezvyčajných foriem agresivity, nadávok, zlého zaobchádzania, urážok, verbálnych útokov až po zruinovanie druhého človeka. Deje sa to s bezuzdnosťou, ktorá by nebola možná pri osobnom stretnutí z tváre do tváre, pretože by sme sa napokon všetci navzájom zničili. Sociálna agresivita nachádza v mobilných zariadeniach a počítačoch nevídaný priestor na šírenie.
45. To umožnilo, aby ideológie stratili všetok ostych. To, čo ešte pred pár rokmi nemohol človek povedať nikomu bez toho, aby pred celým svetom neriskoval stratu dobrého mena, môžu dnes tým najsurovejším spôsobom vyjadriť aj politické autority, a zostať pritom bez trestu. Netreba opomenúť, že „v digitálnom svete pôsobia mamutie ekonomické záujmy, schopné realizovať subtílne aj invazívne formy kontroly vytváraním mechanizmov manipulácie svedomia a demokratického procesu. Fungovanie mnohých platforiem umožňuje stretnutie osôb s rovnakým myslením, ale bráni konfrontácii rozdielností. Tieto uzatvorené okruhy umožňujú šírenie falošných informácií a správ, podnecujú predsudky a nenávisť“.47
46. Musíme priznať, že fanatizmus, ktorý môže viesť k zničeniu druhých, postihol aj veriacich vrátane kresťanov, ktorí „môžu byť súčasťou sietí verbálneho násilia, prostredníctvom internetu a rozličných fór či priestorov digitálnej komunikácie. Ba aj v katolíckych médiách sa môžu prekročiť hranice: toleruje sa ohováranie a klebety, a zdá sa, že etika a rešpektovanie dobrého mena druhého zostávajú opomenuté“.48
Ako však takýmto konaním prispievajú k bratstvu, ktoré od nás žiada náš spoločný Otec?
47. Pravá múdrosť predpokladá stretnutie so skutočnosťou. Dnes sa však dá všetko vyrobiť, pretvoriť, modifikovať. Spôsobuje to, že priame stretnutie s hranicami reality sa stáva neznesiteľným. V dôsledku toho sa spúšťa mechanizmus „selektovania“ a vytvára sa zvyk okamžite oddeľovať to, čo sa mi páči, od toho, čo sa mi nepáči, atraktívne veci od nepríjemných. Tou istou logikou si vyberáme ľudí, s ktorými chceme žiť na tomto svete. A tak sú dnes ľudia alebo situácie, ktoré zranili našu senzibilitu alebo nám boli nepríjemné, na virtuálnych sieťach skrátka eliminované, čím sa vytvára virtuálny kruh, ktorý nás izoluje od sveta, v ktorom žijeme.
48. Sadnúť si, aby sme počúvali druhého, čo je charakteristické pre ľudské stretnutie, je zároveň paradigmou priateľského postoja: u toho, kto prekoná narcizmus a prijme druhého, venuje mu pozornosť, vytvára mu priestor vo svojom živote. No „dnešný svet je zväčša hluchým svetom [...]. Rýchlosť moderného sveta, horúčkovitosť nám niekedy bráni dobre počúvať, čo nám hovorí druhý človek. A keď je v polovici svojho prejavu, už ho prerušujeme a chceme odpovedať, hoci ešte nedohovoril. Netreba stratiť schopnosť počúvať“. Svätý František z Assisi „počúval hlas Boha, počúval hlas chudobného, počúval hlas chorého, počúval hlas prírody. A to všetko premieňa na životný štýl. Dúfam, že semienko svätého Františka porastie v mnohých srdciach“.49
49. Keď sa stráca ticho i načúvanie a všetko sa premieňa na repliky a rýchle, netrpezlivé správy, ohrozuje sa tým základná štruktúra múdrej ľudskej komunikácie. Tvorí sa tým nový životný štýl, v ktorom sa buduje to, čo chce mať človek pred sebou, a vylučuje všetko to, čo sa nedá kontrolovať alebo spoznať letmo a okamžite. Takáto dynamika pre svoju vnútornú logiku znemožňuje pokojnú reflexiu, ktorá by nás mohla priviesť k spoločnej múdrosti.