50. Spolu môžeme hľadať pravdu v dialógu, pokojnej konverzácii alebo zanietenej diskusii. Je to cesta, ktorá si vyžaduje vytrvalosť, tvorí ju aj mlčanie a utrpenie schopné trpezlivo zhromažďovať rozsiahlu skúsenosť ľudí i národov. Ťaživé haldy informácií, ktoré nás zaplavujú, nemajú takú istú hodnotu ako pravá múdrosť. Múdrosť nevzniká netrpezlivým vyhľadávaním na internete, nie je to sumár informácií, ktorých pravdivosť nie je zaručená. Týmto spôsobom v stretnutí s pravdou nedozrievame. Konverzácia sa napokon točí iba okolo posledných dát, je horizontálna a kumulatívna. Tomu podstatnému v živote nevenujeme dlhšiu pozornosť a neprenikáme doň, nerozoznávame to, čo je podstatné na pochopenie zmyslu existencie. Tak sa sloboda stáva ilúziou, ktorú nám predávajú za peniaze a ktorá sa zamieňa so slobodou surfovať pred obrazovkou. Problém spočíva v tom, že po ceste bratstva, lokálnej i univerzálnej, môžu kráčať len ľudia so slobodným duchom a pripravení na reálne stretnutia.
51. Niektoré krajiny, silné z ekonomického hľadiska, bývajú prezentované ako kultúrne vzory pre málo rozvinuté krajiny namiesto toho, aby každý skúsil rásť spôsobom, ktorý mu je vlastný a rozvíjal svoje schopnosti obnovy v súlade s hodnotami vlastnej kultúry. Táto smutná a povrchná predstava vedie skôr ku kopírovaniu a kupovaniu ako k tvorivej činnosti a podnecuje na veľmi nízku národnú sebaúctu. V zámožných vrstvách mnohých chudobných krajín, a niekedy aj tých, ktorým sa podarilo vymaniť z chudoby, sa možno stretnúť s neschopnosťou prijímať vlastný spôsob myslenia a konania, čo vedie k pohŕdaniu vlastnou kultúrnou identitou, akoby bola príčinou všetkého zla.
52. Zdemolovať niekoho sebaúctu je jednoduchý spôsob, ako ho ovládnuť. Za tendenciami, ktoré sa zameriavajú na homogenizáciu sveta, sa vynárajú mocenské záujmy, profitujúce zo slabej sebaúcty, zatiaľ čo sa zároveň cez médiá a siete presadzuje vytváranie novej kultúry v službe mocnejších. To sa využíva pri bezohľadných finančných špekuláciách a vykorisťovaní, kde chudobní vždy prehrávajú. Okrem toho ignorovanie kultúry národa spôsobuje, že mnohí politickí lídri nie sú viac schopní zrealizovať účinný projekt, ktorý by mohol byť slobodne prijatý a dlhodobo udržateľný.
53. Zabúda sa, že „niet horšieho odcudzenia než zakúsiť to, že človek nemá korene, že k nikomu nepatrí. Zem bude plodná a ľud prinesie ovocie a bude schopný splodiť budúcnosť len do tej miery, do akej dáva život vzťahom súdržnosti medzi svojimi členmi, do tej miery, do akej vytvára spojenia integrácie medzi generáciami a rozličnými spoločenstvami, ktoré ho utvárajú; a aj do tej miery, v akej ruší špirály, ktoré zahmlievajú zmysly a neustále nás od seba vzďaľujú“.50
54. Napriek temným tieňom, ktoré neslobodno ignorovať, by som chcel dať na nasledujúcich stranách hlas mnohým cestám nádeje. Boh vskutku pokračuje v rozsievaní semienok dobra medzi ľuďmi. Súčasná pandémia nám umožnila znovu získať a oceniť mnohých spoločníkov a spoločníčky na ceste, ktorí na situácie strachu reagovali obetou vlastného života. Boli sme schopní zistiť, že naše životy sú navzájom prepojené, a podporu sme pocítili prostredníctvom jednoduchých ľudí, ktorí sa nepochybne významným spôsobom zapísali do našej histórie: lekári, zdravotné sestry a ošetrovatelia, lekárnici, pracovníci v supermarketoch, upratovací personál, opatrovateľky, prepravcovia, muži a ženy, ktorí pracujú, aby zabezpečili životne dôležité služby a bezpečnosť, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry, ktorí pochopili, že nik sa nezachráni sám.51
55. Pozývam k nádeji, ktorá „nám hovorí o realite zakorenenej hlboko v ľudskom bytí bez ohľadu na konkrétne okolnosti a historické podmienky, v ktorých žijeme. Hovorí nám o smäde, túžbe, prahnutí po plnosti, uskutočnenom živote, meraní sa s tým, čo je veľké, čo napĺňa srdce a dvíha ducha k veľkým veciam, ako pravda, dobrota a krása, spravodlivosť a láska. [...] Nádej je nebojácna, dokáže hľadieť ponad osobné pohodlie, malé istoty a kompenzácie, ktoré zužujú horizont, aby sme sa otvorili pre veľké ideály, ktoré robia život krajším a dôstojnejším“.52
Kráčajme v nádeji.
56. Všetko, čo som spomenul v predchádzajúcej kapitole, je viac než len neosobný opis reality, pretože „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach“.53
S úmyslom hľadať svetlo uprostred toho, čo prežívame, a skôr než by som načrtol niektoré línie konania, chcem venovať jednu kapitolu podobenstvu, ktoré Ježiš vyrozprával pred dvetisíc rokmi. Vskutku, aj keď sa tento dokument obracia na všetkých ľudí dobrej vôle bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie, podobenstvo je vyjadrené takým spôsobom, že môže osloviť každého z nás.
„Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: ,Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?‘ Ježiš mu vravel: ,Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?‘ On odpovedal: ,Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!‘ Povedal mu: ,Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!‘ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: ,A kto je môj blížny?‘
Ježiš povedal: ,Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať. Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?‘ On odpovedal: ,Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.‘ A Ježiš mu povedal: ,Choď a rob aj ty podobne!‘“ (Lk 10, 25 – 37).
57. Toto podobenstvo stojí na starodávnom základe. Krátko po opise stvorenia sveta a človeka sa Biblia venuje téme medziľudských vzťahov. Kain zabije svojho brata Ábela a zaznieva otázka Boha: „Kde je tvoj brat Ábel?“ (Gn 4, 9). Odpoveď je taká istá, akú často dávame aj my: „Či som ja strážca svojho brata?“ (tamže). Svojou otázkou Boh spochybňuje každý druh determinizmu alebo fatalizmu, ktorý by sa usiloval ospravedlniť ľahostajnosť ako jedinú možnú odpoveď. Pán nám, naopak, umožňuje vytvárať rozdielnu kultúru, ktorá nás smeruje k tomu, aby sme prekonávali nepriateľstvo a starali sa jeden o druhého.
58. Kniha Jób sa odvoláva na fakt, že máme toho istého Stvoriteľa, ako na základ podopierajúci niektoré všeobecné práva: „Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril a nestvárnil nás azda v lone sám?!“ (31, 15). O mnoho storočí neskôr to svätý Irenej vyjadrí obrazom melódie: „Kto teda miluje pravdu, nesmie sa dať uniesť rozdielom každého tónu, ani si predstavovať, že jeden je pôvodcom a tvorcom tohto tónu a druhý pôvodcom a tvorcom iného [...], ale musí myslieť na to, že ho stvoril jeden jediný.“54
59. Zdá sa, že v židovskej tradícii bol imperatív milovať druhého a starať sa oňho limitovaný vzťahmi medzi členmi toho istého národa. Staroveký príkaz „milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19, 18) sa obvykle chápal vo vzťahu k ľuďom tej istej národnosti. No predovšetkým v judaizme rozvinutom mimo izraelskej krajiny sa hranice rozširovali. Bolo zrejmé, že nemáme druhým robiť to, čo nechceme, aby robili oni nám (porov. Tob 4, 15). Mudrc Hillel (1. storočie pred Kristom) o tom povedal: „Toto je Zákon i Proroci. Všetko ostatné je komentár.“55
Túžba napodobňovať Božie postoje viedla k prekonaniu tendencie obmedzovať sa len na najbližších: „Človek sa vie zľutovať nad svojím blížnym: no Božie milosrdenstvo je pre všetkých ľudí“ (Sir 18, 12).