60. V Novom zákone našlo Hillelovo prikázanie pozitívne vyjadrenie: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7, 12). Táto výzva je univerzálna, zahŕňa všetkých len na základe ich ľudského pôvodu, pretože Všemohúci, nebeský Otec „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých“ (Mt 5, 45). A v dôsledku toho sa vyžaduje: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6, 36).
61. Existuje motivácia na rozšírenie srdca takým spôsobom, že nezostane vylúčený ani cudzinec, a možno ju nájsť už v najstarších textoch Biblie. Založená je na trvalej spomienke židovského národa na to, že žil ako cudzinec v Egypte:
„Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 22, 21).
„Nebudeš utláčať cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 23, 9).
„Ak sa bude u teba v tvojej krajine zdržovať cudzinec, neutláčaj ho! Cudzinec, ktorý sa bude u vás zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine“ (Lv 19, 33 – 34).
„Keď budeš oberať svoju vinicu, nepozbieraš aj posledné strapce, ale ostanú cudzincovi, sirote a vdove! Pamätaj, že aj ty si bol otrokom v Egypte“ (Dt 24, 21 – 22).
V Novom zákone silno rezonuje apel na bratskú lásku:
„Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘“ (Gal 5, 14).
„Kto miluje svojho brata, ostáva vo svetle a nie je preň pohoršením. Ale kto nenávidí svojho brata, je vo tme“ (1 Jn 2, 10 – 11).
„My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov. Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (1 Jn 3, 14).
„Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20).
62. Aj toto pozvanie k láske mohlo byť pochopené nesprávne. Nenadarmo svätý Pavol napomínal svojich učeníkov, aby vzhľadom na pokušenie prvých kresťanských spoločenstiev nevytvárali uzavreté a izolované skupiny, aby mali lásku medzi sebou a „voči všetkým“ (1 Sol 3, 12); a v Jánovom spoločenstve sa žiadalo dobré prijatie pre „bratov, a to pre cudzích“ (3 Jn 5). Daný kontext pomáha pochopiť hodnotu podobenstva o dobrom Samaritánovi: láske nezáleží na tom, či zranený brat pochádza odtiaľto alebo odinakiaľ. Pretože je to „láska, ktorá trhá reťaze, čo nás izolujú a oddeľujú, a vytvára mosty; láska, ktorá nám umožňuje budovať veľkú rodinu, kde sa všetci môžeme cítiť ako doma [...]. Láska, ktorá pozná súcit a dôstojnosť“.56
63. Ježiš rozpráva, že bol raz jeden zranený muž na zemi pri ceste, ktorého predtým napadli. Prešli popri ňom rôzni ľudia, ale išli ďalej, nezastavili sa. Boli to osoby s dôležitými funkciami v spoločnosti, ktoré však nemali v srdci lásku k spoločnému dobru. Neboli schopné prísť o niekoľko minút, aby pomohli zranenému alebo aspoň hľadali pomoc. Jeden sa zastavil, daroval mu blízkosť, ošetril ho vlastnými rukami, z vlastného vrecka zaňho zaplatil a postaral sa oňho. Predovšetkým mu dal jednu vec, s ktorou v tomto uponáhľanom svete veľmi žgrlošíme: dal mu vlastný čas. Iste mal svoje plány, ako využiť daný deň podľa vlastných potrieb, povinností alebo túžob. Bol však schopný všetko odložiť kvôli tomu zranenému a bez toho, aby ho poznal, pokladal ho za hodného prijať dar jeho času.
64. S kým sa identifikuješ? Táto otázka je tvrdá, priama a kľúčová. Ktorému z nich sa podobáš? Musíme priznať časté pokušenie, že sa nezaujímame o druhých, predovšetkým o slabších. Povedzme to tak, že sme v mnohých smeroch urobili pokrok, ale sme analfabetmi v sprevádzaní, starostlivosti, podpore krehkejších a slabších v našej rozvinutej spoločnosti. Zvykli sme si na to, že odvrátime pohľad, prejdeme okolo, odignorujeme situácie, pokiaľ sa nás priamo netýkajú.
65. Na ulici napadnú nejakú osobu a mnohí ujdú, akoby nič nevideli. Neraz ľudia niekoho zrazia autom a utečú. Myslia len na to, aby nemali problémy, nezáleží im na tom, či človek zomrie ich vinou. Sú to však znaky rozšíreného životného štýlu, ktorý sa prejavuje rozličnými, často subtílnymi spôsobmi. Pretože sme všetci veľmi zameraní na svoje potreby, prekáža nám, keď vidíme niekoho, kto trpí, vyrušuje nás to, pretože nechceme strácať čas problémami druhého. Sú to symptómy chorej spoločnosti, ktorá sa vo svojom živote snaží obracať chrbtom k bolesti.
66. Lepšie je do tejto biedy neupadnúť. Pozrime sa na príklad milosrdného Samaritána. Je to text, ktorý nás pozýva oživiť naše povolanie ako občanov svojej krajiny a celého sveta, budovateľov nového sociálneho zväzku. Je to vždy nové pozvanie, hoci je napísané ako základný zákon nášho bytia: aby sa spoločnosť vydala na cestu hľadania spoločného dobra a vychádzajúc z tohto cieľa vždy nanovo budovala svoj politický a spoločenský poriadok, svoje tkanivo vzťahov, svoj ľudský projekt. Svojimi gestami milosrdný Samaritán ukázal, že „existencia každého z nás je spojená s existenciou druhých: život nie je čas, ktorý plynie, ale čas stretnutia“.57
67. Toto podobenstvo je poučný obraz, schopný vyzdvihnúť základnú voľbu, ktorú potrebujeme uskutočniť, aby sme obnovili tento svet, ktorý nás sužuje. Zoči-voči toľkej bolesti, toľkým ranám je jediným východiskom byť ako milosrdný Samaritán. Každé iné rozhodnutie vedie buď na stranu zbojníkov, alebo na stranu tých, ktorí prešli okolo bez toho, aby mali súcit s bolesťou zraneného muža pri ceste. Podobenstvo nám ukazuje, s akými iniciatívami je možné nanovo vytvoriť spoločenstvo počnúc mužmi a ženami, ktorí prijali krehkosť druhých za vlastnú a nedovolia, aby sa budovala spoločnosť, ktorá niekoho odstrkuje, ale stávajú sa blížnymi, dvíhajú a rehabilitujú padnutého človeka, aby bolo dobro spoločné. Zároveň nás toto podobenstvo varuje pred určitými postojmi osôb, ktoré hľadia len na seba a neobťažujú sa nevyhnutnými potrebami ľudskej reality.
68. Toto rozprávanie, povedzme to otvorene, sa neuspokojuje s učením abstraktných ideálov, ani sa nevymedzuje len na funkcionalitu eticko-sociálnej morálky. Odhaľuje nám podstatnú charakteristiku ľudského bytia, na ktorú sa neraz zabúda: boli sme stvorení pre plnosť, ktorá sa dosahuje jedine v láske. Nemáme na výber žiť ľahostajne k bolesti, nemôžeme pripustiť, aby niekto zostal „na okraji života“. To nás musí rozhorčovať až tak, že sa vzdáme svojho pokoja, aby sme sa dali vyrušiť ľudským utrpením. To je dôstojnosť.
69. Tento príbeh je jednoduchý a lineárny, no obsahuje celú dynamiku vnútorného boja, ktorý prebieha pri formovaní našej identity, v každej existencii nasmerovanej na cestu utvárania ľudského bratstva. Keď na ňu nastúpime, stretneme sa nevyhnutne so zraneným človekom. Dnes je čoraz viac zranených ľudí. Prijatie alebo vylúčenie toho, kto trpí pri ceste, definuje všetky ekonomické, politické, sociálne a náboženské projekty. Každý deň sa nachádzame pred voľbou byť dobrými samaritánmi alebo nevšímavými pocestnými, ktorí prejdú okolo veľkou okľukou. A ak rozšírime pohľad na náš príbeh i svet ako celok, všetci sme alebo sme boli ako tieto postavy: všetci máme niečo zo zraneného muža, niečo zo zbojníkov, niečo z tých, čo robia zachádzku, a niečo z dobrého Samaritána.