Blížny bez hraníc

80. Ježiš si vybral toto podobenstvo, aby odpovedal na otázku: Kto je môj blížny? Slovo „blížny“ za Ježišových čias v spoločnosti označovalo zvyčajne toho, kto je najbližší, blízky. Myslelo sa, že pomoc sa mala obracať predovšetkým na toho, kto patrí do vlastnej skupiny, do vlastného etnika. Samaritána niektorí Židia tých čias pokladali za opovrhnutiahodnú, nečistú osobu, a preto nepatril medzi blížnych, ktorým sa mala poskytnúť pomoc. Žid Ježiš toto chápanie úplne prevracia. Nepozýva nás, aby sme sa pýtali, kto sú tí, čo sú nám blížni, ale aby sme sa my sami priblížili, stali sa blížnymi.

81. Jeho návrh je byť nablízku osobe, ktorá potrebuje pomoc, bez toho, aby sme hľadeli na to, či patrí do môjho okruhu. V tomto prípade bol Samaritán ten, kto sa pre raneného Žida stal blížnym. Nato, aby sa mu priblížil a stál pri ňom, prekročil všetky kultúrne i historické hranice. Ježišovým záverom je požiadavka: „Choď a rob aj ty podobne“ (Lk 10, 37). Znamená to, že nás vyzýva, aby sme dali bokom každú rozdielnosť a zoči-voči utrpeniu sa každému stali blížnym. Nepoviem už teda, že mám jedného „blížneho“, ktorému treba pomôcť, ale cítim sa povolaný, aby som sa stal blížnym pre druhých.

82. Problémom je, keď Ježiš výslovne zdôrazňuje, že ranený muž bol Žid – obyvateľ Judey –, zatiaľ čo ten, ktorý sa zastavil a pomohol mu, bol Samaritán – obyvateľ Samárie. Tento detail má veľký význam v uvažovaní nad láskou, ktorá sa otvára pre všetkých. Samaritáni obývali oblasť, ktorá bola kontaminovaná pohanskými rítmi, a v očiach Židov sa stávali nečistými, opovrhnutiahodnými, nebezpečnými. Vskutku, starý hebrejský text, spomínajúci národy, ktoré si zaslúžia opovrhnutie, sa zmieňuje o Samárii, tvrdí dokonca, že „nie je ani národom“ (Sir 50, 27), a dodáva, že je to „nerozumný ľud, ktorý býva v Sicheme“ (v. 28).

83. To vysvetľuje, prečo Samaritánka, keď ju Ježiš požiadal o vodu na pitie, rozhodne odpovedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ (Jn 4, 9). Tí, čo hľadali obvinenia, ktoré by mohli zdiskreditovať Ježiša, považovali za najurážlivejšiu vec povedať mu, že je „posadnutý zlým duchom“ a že je „Samaritán“ (Jn 8, 48). Preto je toto milosrdné stretnutie medzi Samaritánom a Židom silnou provokáciou, ktorá vyvracia každú ideologickú manipuláciu – aby sme tak rozšírili svoj okruh a dali univerzálnu dimenziu schopnosti milovať, prekonávať všetky predsudky, historické alebo kultúrne bariéry, všetky úzkoprsé záujmy.

Výzva cudzinca

84. Napokon pripomínam, že v inej časti evanjelia Ježiš hovorí: „Bol som pocestný a pritúlili ste ma“ (Mt 25, 35). Ježiš mohol povedať tieto slová, pretože mal otvorené srdce, ktoré si osvojovalo drámy druhých. Svätý Pavol napomínal: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15). Keď srdce nadobúda takýto postoj, je schopné identifikovať sa s druhým bez toho, aby sa staralo, kde sa kto narodil alebo odkiaľ pochádza. Keď človek vstupuje do tejto dynamiky, definitívne zažíva, že druhí sú „jeho vlastným telom“ (porov. Iz 58, 7).

85. Pre kresťanov majú Ježišove slová aj ďalší rozmer, transcendentný. Majú za následok, že v každom opustenom alebo odvrhnutom bratovi (porov. Mt 25, 40. 45) spoznávame Krista. Viera ponúka v skutočnosti neslýchanú motiváciu na spoznanie druhého, pretože kto verí, môže spoznať, že Boh miluje každú ľudskú bytosť nekonečnou láskou a „dáva jej tým nekonečnú dôstojnosť“.61 Okrem toho veríme, že Kristus vylial svoju krv za všetkých a za každého, a teda nik nezostáva mimo jeho univerzálnej lásky. A ak ideme k poslednému prameňu, ktorým je najvnútornejší život Boha, stretneme sa so spoločenstvom troch osôb, počiatkom a dokonalým vzorom každého spoločného života. Teológia sa stále obohacuje vďaka uvažovaniu nad touto veľkou pravdou.

86. Niekedy ma zarmucuje skutočnosť, že hoci je Cirkev obdarená takouto motiváciou, potrebovala veľa času, aby dôrazne odsúdila otroctvo a rozličné formy násilia. S rozvojom spirituality a teológie nemáme dnes výhovorky. No stále sú tu takí, ktorí sa domnievajú, že viera ich povzbudzuje alebo im aspoň dovoľuje, aby podporovali rozličné formy zadubeného a násilného nacionalizmu, xenofóbne postoje, pohŕdanie druhými a dokonca zlé zaobchádzanie s tými, ktorí sú odlišní. Viera so svojou ľudskosťou musí udržiavať nažive kritický zmysel pre tieto tendencie a pomáhať rýchlo reagovať, keď sa začínajú zakoreňovať. Preto je dôležité, aby katechéza a ohlasovanie priamejším a jasnejším spôsobom obsahovali spoločenský zmysel existencie, bratský rozmer duchovnosti, presvedčenie o neodňateľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby a motiváciu milovať a prijímať všetkých.

Bez obmedzenia

88. Zvnútra každého srdca vytvára láska spojenie a rozširuje existenciu – keď spôsobuje, že osoba vychádza zo seba v ústrety druhému.65 Sme stvorení pre lásku a v každom z nás je „istý druh zákona ,extázy‘: Milujúci vychádza zo seba, aby v druhom našiel väčšiu plnosť bytia“.66 Teda „v každom prípade sa človek raz musí rozhodnúť vyjsť zo seba samého“.67

89. Na druhej strane sa nemôže môj život zredukovať na vzťahy v malej skupine a ani na moju rodinu, pretože je nemožné, aby som pochopil seba samého bez širšieho pletiva vzťahov: nielen tých súčasných, ale aj tých, ktoré tu boli pred mojím narodením a ovplyvňujú ma v priebehu života. Môj vzťah s osobou, ktorú si vážim, neznamená, že táto osoba žije iba na základe vzťahu so mnou, a ani ja nežijem len preto, aby som vstupoval do vzťahu s ňou. Zdravé a autentické vzťahy nás otvárajú druhým, ktorí nám pomáhajú rásť a obohacujú nás. Najvznešenejší spoločenský zmysel sa dnes ľahko stráca v egoistickej dôvernosti, ktorá vytvára iba zdanie intenzívnych vzťahov. Pravá láska, ktorá nám pomáha rásť, a najvznešenejšie formy priateľstva prebývajú v srdciach, ktoré dovolia, aby sa zdokonaľovali. Partnerské alebo priateľské vzťahy sú zamerané na to, aby sa srdce otvorilo pre iných a umožnilo nám vyjsť zo seba, aby sme prijali všetkých. Uzavreté skupiny a egocentrické páry, ktoré sa definujú ako „my“ v opozícii celému svetu, sú obyčajne idealizované formy egoizmu a číreho rozdelenia.