90. Nie náhodou mnohé malé národy, ktoré prežili v púštnych oblastiach, rozvíjali veľkorysú kultúru prijatia okoloidúcich pútnikov a poskytujú tak príkladný znak posvätnej povinnosti pohostinnosti. Žili tak aj stredoveké mníšske spoločenstvá, ako to môžeme čítať v Regule svätého Benedikta. Hoci to mohlo narušiť poriadok a ticho kláštora, Benedikt vyžadoval, aby sa s chudobnými a pocestnými zaobchádzalo „so všetkým možným ohľadom a starostlivosťou“.68 Pohostinnosť je konkrétny spôsob, ako sa nevzdať tejto výzvy a tohto daru, ktorým je stretnutie s ľuďmi, ktorí nepatria do nášho prostredia. Títo pohostinní ľudia pochopili, že všetky hodnoty, ktoré rozvíjali, musela sprevádzať schopnosť transcendovať seba v otvorenosti pre druhých.

Jedinečná hodnota lásky

91. Ľudia môžu rozvíjať niektoré postoje, ktoré prezentujú morálne hodnoty: statočnosť, miernosť, pracovitosť a ďalšie čnosti. Ale na adekvátne usmernenie vyjadrovania rozličných mravných čností je potrebné brať do úvahy aj to, do akej miery vyvolávajú dynamiku otvorenosti a jednoty s inými ľuďmi. Takouto dynamikou je láska, ktorú vzbudzuje Boh. Inak by sa mohlo stať, že by sme čnostne iba pôsobili bez toho, aby čnosti dokázali budovať život spoločenstva. Preto Svätý Tomáš Akvinský – citujúc svätého Augustína – hovoril, že miernosť lakomej osoby nie je vôbec čnostná.69 Svätý Bonaventúra inými slovami vysvetľoval, že ostatné čnosti bez lásky v presnom zmysle nenapĺňajú Božie príkazy, tak „ako ich Boh má na mysli“.70

92. Duchovná podoba ľudského života je definovaná láskou, ktorá je v konečnom dôsledku „kritériom na definitívne rozhodnutie o hodnote alebo naopak, prázdnote ľudského života“.71 Niektorí veriaci si však myslia, že ich veľkosť spočíva vo vnucovaní vlastných ideológií druhým, či už ide o násilnú obranu pravdy alebo veľké demonštrovanie sily. My všetci veriaci si musíme uvedomiť nasledovné: na prvom mieste je láska; to, čo nikdy neslobodno ohroziť, je láska a najväčším nebezpečenstvom je nemilovať (porov. 1 Kor 13, 1 – 13).

93. Svätý Tomáš Akvinský sa pokúsil spresniť, v čom spočíva skúsenosť lásky, ktorú umožňuje Boh svojou milosťou. Vysvetľoval, že je to ako pohyb pozornosti voči druhému, až kým milujúci nepovažuje milovaného „za jedno so sebou samým“.72 Citová pozornosť venovaná druhému vedie k vnútornému založeniu nezištne hľadať jeho dobro. To všetko vychádza z priazne, úcty, ktorá je v konečnom dôsledku tým, čo sa skrýva za slovom „láska“: milovaná bytosť je pre mňa „drahá“, teda jej pripisujem veľkú hodnotu.73 A „z lásky, pre ktorú je istá osoba vzácna, vyplýva vďačnosť voči nej“.74

94. Láska teda znamená viac než len sériu dobročinných skutkov. Skutky vyplývajú z jednoty, ktorá sa čoraz viac skláňa k druhému a pokladá ho za vzácneho, hodného, príjemného a krásneho bez ohľadu na fyzický či morálny vzhľad. Láska k druhému nás vo svojej podstate poháňa hľadať to najlepšie pre jeho život. Len rozvíjaním tohto spôsobu vytvárania vzťahov je možné vytvoriť sociálne priateľstvo, ktoré nikoho nevylučuje, a bratstvo, ktoré je otvorené pre všetkých.

Postupujúca otvorenosť lásky

95. Láska nás napokon prikláňa k univerzálnemu spoločenstvu. Nik nedozrieva ani nedosahuje vlastnú plnosť tým, že sa izoluje. Pre vlastnú dynamiku si láska žiada postupujúcu otvorenosť, väčšiu schopnosť prijímať druhých v dobrodružstve, ktoré sa nikdy nekončí a ktoré spája všetky periférie do plného zmyslu vzájomnej súdržnosti. Ježiš nám povedal: „Vy všetci ste bratia“ (Mt 23, 8).

96. Táto potreba ísť za hranice vlastných limitov platí aj pre rôzne regióny a rozličné krajiny. Vskutku, na základe „stále rastúceho množstva komunikačných spojení, ktoré ovíjajú našu planétu, čoraz jasnejšie si uvedomujeme, že národy zeme tvoria jeden celok a majú spoločný osud. V dynamike dejín, hoci ich tvoria rozličné etniká, spoločnosti a kultúry, vidíme semená povolania na vytváranie spoločenstva bratov a sestier, ktorí sa navzájom akceptujú a jeden o druhého starajú“.75

Otvorené spoločnosti, ktoré integrujú všetkých

97. Existujú periférie, ktoré sa nachádzajú blízko nás, v centre mesta alebo vo vlastnej rodine. Existuje aj aspekt univerzálnej otvorenosti lásky, ktorá nie je geografická, ale existenciálna. Je to každodenná schopnosť rozširovať svoj malý svet, prichádzať k tým, ktorých bezprostredne nevnímam ako súčasť svojho sveta záujmov, hoci sú mi nablízku. Na druhej strane sú všetci trpiaci bratia a sestry, ktorých spoločnosť opustila alebo ich ignoruje, existenciálnymi cudzincami, hoci sa narodili v tej istej krajine. Môžu to byť občania a mať všetky potrebné doklady, no predsa sa k nim správajú tak, že sa cítia ako cudzinci vo vlastnej krajine. Rasizmus je vírus, ktorý ľahko mutuje a namiesto toho, aby zmizol, v skrytosti číha naďalej.

98. Chcem pripomenúť týchto „utajených exulantov“, s ktorými sa zaobchádza ako s cudzími telesami spoločnosti.76 Mnohí ľudia so zdravotným postihnutím „cítia, že existujú bez toho, aby niekam patrili a na niečom mali účasť“. Existuje ešte mnoho vecí, „ktoré [bránia] ich plnému občianstvu“. Cieľom je nielen im pomôcť, ale aj dosiahnuť ich aktívnu „účasť na občianskom a cirkevnom spoločenstve. Je to náročná a aj vyčerpávajúca cesta, ktorá však bude čoraz viac prispievať k formovaniu svedomia, aby bolo schopné uznať, že každý človek je jedinečná a neopakovateľná osoba“. Rovnako myslím na starých ľudí, „ktorí sú aj pre zdravotné postihnutie niekedy vnímaní ako záťaž“. Všetci však môžu poskytnúť „jedinečný príspevok pre spoločné dobro prostredníctvom svojej originálnej biografie“. Dovolím si naliehať, že treba „mať odvahu dať hlas tým, ktorí sú diskriminovaní pre zdravotné postihnutie, lebo, žiaľ, v niektorých krajinách je ešte aj dnes ťažké, aby boli uznaní za ľudí s rovnakou dôstojnosťou“.77

Neprimerané chápanie univerzálnej lásky

99. Láska, ktorá sa šíri bez obmedzenia, má za základ to, čo v každom meste a v každej krajine nazývame „sociálne priateľstvo“. Keď je tento priateľský prístup v spoločnosti autentický, vytvára podmienky na skutočnú univerzálnu otvorenosť. Nejde o falošný univerzalizmus tých, ktorí majú ustavičnú potrebu cestovať, pretože neznášajú a nemilujú svoj vlastný národ. Kto hľadí na svoj národ s pohŕdaním, vytvára vo vlastnej spoločnosti kategórie prvej a druhej triedy, kategórie osôb s väčšou alebo menšou dôstojnosťou a s väčšími alebo menšími právami. Takým spôsobom popiera, že je tu miesto pre všetkých.