100. Žiaľ, ideológie nás niekedy vedú k dvom škodlivým pochybeniam. Na jednej strane je to pochybenie kresťanov, ktorí oddeľujú tieto požiadavky evanjelia od svojho osobného vzťahu s Pánom, od vnútornej jednoty s ním, od milosti. Tak sa z kresťanstva stáva len istý druh mimovládnej organizácie, a pripravuje sa o tú žiarivú mystiku, ktorú žili a prejavovali svätý František z Assisi, svätý Vincent de Paul, svätá Tereza z Kalkaty a mnohí ďalší. Týmto veľkým svätcom ani modlitba, ani láska k Bohu, ani čítanie evanjelia neumenšovali zápal alebo efektívnosť ich nasadenia pre blížnych, práve naopak.
101. Taktiež škodlivé a ideologické je pochybenie tých, ktorí sa k spoločenskej angažovanosti druhých stavajú podozrievavo, a považujú ju za čosi povrchné, svetské, sekularizované, imanentné, komunistické či populistické. Alebo ju relativizujú, akoby iné veci boli dôležitejšie; alebo sa týkala len určitej etiky alebo pravdy, ktorú títo ľudia obhajujú. Obrana nevinného, ktorý sa ešte nenarodil, napríklad musí byť jasná, pevná a oduševnená, pretože je tu v hre dôstojnosť ľudského života, vždy posvätného, a vyžaduje si to láska ku každej osobe, bez ohľadu na stupeň jej vývoja. Avšak rovnako posvätný je život chudobných, ktorí sa už narodili, a ktorí zápasia s biedou, odvrhnutím, vylúčením, obchodovaním s ľuďmi, eutanáziou ukrytou v chorých a starých, ktorých si nikto nevšíma, novými formami otroctva a každou formou skartovania.84
Nemôžeme si klásť taký ideál svätosti, ktorý by ignoroval nespravodlivosť tohto sveta, kde jedni oslavujú, s radosťou užívajú, a svoj život redukujú na novinky konzumu, zatiaľ čo iní hľadia iba zvonku, a ich život plynie a končí v biede.
102. Často počuť, že vzhľadom na relativizmus a ohraničenia súčasného sveta je napríklad situácia migrantov len menej dôležitou témou. Niektorí katolíci tvrdia, že je to druhotná téma vzhľadom na „vážne“ témy bioetiky. Že takéto veci hovorí politik obávajúci sa o výsledky, to možno pochopiť; nie však kresťan, ktorému pristane len postoj „obuť sa do topánok“ brata, ktorý riskuje vlastný život, aby dal budúcnosť svojim deťom. Dokážeme si uvedomiť, že práve o toto nás Ježiš Kristus žiada, keď nám hovorí, že jeho samého prijímame v každom cudzincovi (porov. Mt 25, 35)? Svätý Benedikt to prijal bez výhrad, aj keď to mohlo „komplikovať“ život mníchov – a stanovil, že všetci hostia, ktorí prichádzali do kláštora, mali byť prijatí „ako Kristus“,85
prejaviac to dokonca gestami adorácie,86
a že chudobní a pútnici mali byť opatrení s „najväčšou starostlivosťou a ochotou“.87
103. Čosi podobné načrtáva Starý zákon, keď hovorí: „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 22, 20). „Cudzinec, ktorý sa bude u vás zdržovať, nech je medzi vami ako domorodec. Milujte ho ako seba, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine“ (Lv 19, 33 – 34). Nie je to teda len výmysel jedného pápeža alebo prechodné delírium. Aj my v súčasnom kontexte sme povolaní žiť cestu duchovného osvietenia, ktorú nám predstavil prorok Izaiáš, keď sa pýtal, čo sa páči Bohu: „Keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš? Vtedy ako zora vypukne ti svetlo...“ (Iz 58, 7 – 8).
104. Mohli by sme si myslieť, že Boha oslavujeme len v kulte a v modlitbe, alebo len ak dodržiavame určité etické normy – je pravda, že primát patrí vzťahu s Bohom – a pritom zabudnúť, že kritérium na hodnotenie nášho života je predovšetkým to, čo sme urobili druhým. Modlitba je vzácna, ak sýti dennodenné darovanie lásky. Náš kult je milý Bohu, ak do neho vkladáme úmysly žiť so štedrosťou, a keď dovolíme, aby sa dar Boží, ktorý v ňom prijímame, prejavil v oddanosti bratom.
105. Z toho istého dôvodu, najlepším spôsobom na rozlíšenie toho, či je naša cesta modlitby autentická, bude pozrieť sa, do akej miery sa náš život mení vo svetle milosrdenstva. Pretože „milosrdenstvo nie je len spôsob, akým koná Otec, ale stáva sa kritériom na pochopenie, kto sú jeho skutoční synovia“.88
Je „nosným pilierom života Cirkvi“.89
Chcem ešte raz zdôrazniť, že hoci milosrdenstvo nevylučuje spravodlivosť a pravdu, „musíme predovšetkým povedať, že milosrdenstvo je plnosťou spravodlivosti a najjasnejším prejavom Božej pravdy“.90
Ono je „kľúčom do neba“.91
106. Nemôžem nepripomenúť otázku, ktorú si kládol sv. Tomáš Akvinský – keď sa pýtal, ktoré sú naše najväčšie skutky; ktoré sú tie vonkajšie diela, čo najlepšie vyjadrujú našu lásku k Bohu. Odpovedal bez pochybovania, že sú to diela milosrdenstva voči blížnemu,92
viac než činnosti kultu: „Nekonáme kult Boha obetami alebo vonkajšími darmi kvôli nemu samému, ale pre naše vlastné dobro a pre dobro blížneho: Boh vskutku nepotrebuje naše obety, ale chce, aby sme ich konali z našej nábožnosti pre dobro blížneho. Teda milosrdenstvo, ktorým sa druhému pomáha v núdzi, je tou obetou, v ktorej má najväčšie zaľúbenie, lebo najpriamejšie prináša dobro blížnemu.“93
107. Kto chce skutočne vzdať Bohu chválu svojím životom, kto sa skutočne túži posvätiť, aby jeho existencia oslavovala Svätého, je povolaný moriť sa, stráviť sa a vyčerpať v snahe žiť diela milosrdenstva. Dobre to pochopila svätá Tereza z Kalkaty: „Áno, mám mnoho ľudských slabostí, mnoho ľudských bied... Ale on sa skláňa a slúži si nami, tebou a mnou, aby sme boli jeho láskou a súcitom vo svete, napriek našim hriechom, napriek našim biedam a chybám. Závisí od nás, keď miluje svet a ukazuje mu, ako veľmi ho miluje. Ak sa príliš zaoberáme sami sebou, nezostane nám čas pre druhých.“94
108. Hedonistický konzumizmus sa s nami môže nepekne zahrať, pretože pri obsesii zábavy sa napokon venujeme príliš sebe samým, našim právam a zúfalej snahe mať voľný čas na užívanie. Bude pre nás ťažké, aby sme sa venovali a investovali energiu do pomoci človeku, ktorý sa má zle, ak nepestujeme istú prísnosť, ak nebojujeme proti tejto horúčke, ktorú nám vnucuje spoločnosť konzumu, aby nám predávala veci, a ktorá nás napokon mení na nespokojných chudákov, ktorí chcú mať všetko a vyskúšať všetko. Aj konzum povrchných informácií a rýchlych a virtuálnych foriem komunikácie môže byť faktorom ohlúpnutia, ktorý nás oberá o všetok čas a vzďaľuje nás od trpiaceho tela bratov. Uprostred tohto aktuálneho víru evanjelium zaznieva nanovo, aby nám ponúklo iný život, svätejší a šťastnejší.
109. Sila svedectva svätých je v žití blahoslavenstiev a „pravidla správania“ posledného súdu. Je to neveľa slov, jednoduchých, avšak praktických a platných pre všetkých, pretože kresťanstvo je tu najmä preto, aby bolo praktizované – a ak sa stáva aj predmetom uvažovania, má to hodnotu len vtedy, ak nám to pomáha žiť evanjelium v každodennom živote. Veľmi odporúčam často znovu čítať tieto biblické texty, pamätať na ne, modliť sa s nimi a snažiť sa o ich „vtelenie“. Budú nám osožné; urobia nás skutočne šťastnými.