140. Je veľmi ťažké bojovať proti vlastnej žiadostivosti a proti úkladom a pokušeniam diabla a egoistického sveta, ak sme izolovaní. Je to bombardovanie, ktoré nás zvádza natoľko, že ak sme príliš osamelí, ľahko stratíme zmysel pre realitu, vnútornú jasnosť a podľahneme.
141. Posväcovanie je spoločné napredovanie: vždy dvaja a dvaja. Tak sa to odzrkadľuje v niektorých svätých spoločenstvách. Pri rozličných príležitostiach Cirkev svätorečila celé spoločenstvá, ktoré hrdinsky žili evanjelium alebo ponúkli Bohu život všetkých svojich členov. Pomyslime napríklad na Siedmich svätých zakladateľov Rádu služobníkov Márie, na sedem rehoľníčok prvého kláštora Návštevy v Madride, na svätého Pavla Mikiho a japonských mučeníkov, na svätého Ondreja Taegona a jeho spoločníkov, mučeníkov, v Kórei, na svätého Rocca Gonzálesa a juhoamerických mučeníkov. Spomeňme si aj na nedávne mučeníctvo blahoslavených trapistických mníchov z Tibhirínu (Alžírsko), ktorí sa spoločne pripravovali na mučeníctvo. Takisto sú mnohé sväté manželské páry, v ktorých každý bol Kristovým nástrojom na posvätenie svojho manželského partnera. Žiť alebo pracovať s druhými je bezpochyby cestou duchovného rastu. Svätý Ján z Kríža hovorieval svojmu učeníkovi: žiješ s druhými, „aby ťa formovali a cvičili v čnosti“.104
142. Spoločenstvo je povolané vytvoriť ten teologálny priestor, „v ktorom možno skusovať mystickú prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána“.105
Zdieľanie Slova a spoločné slávenie Eucharistie nás robí väčšmi bratmi, a postupne nás premieňa na sväté a misionárske spoločenstvo. Vďaka tomu vznikajú aj skutočné mystické skúsenosti prežívané v spoločenstve, ako to bolo v prípade svätého Benedikta a svätej Školastiky, alebo pri ušľachtilom duchovnom stretnutí, ktoré spoločne prežili svätý Augustín a jeho matka svätá Monika:
„Keď sa priblížil deň, v ktorom mala opustiť svet; deň, o ktorom si vedel ty, ale nie my, stalo sa zaiste tvojím riadením, že sme zostali sami, opretí o oblok, z ktorého bolo vidieť do záhrady nášho domu (...). S túžbou sme otvárali ústa svojho srdca nebeským prúdom tvojho prameňa, prameňa života, ktorým si ty (...). Kým sme takto rozprávali a túžili po tom živote, dotkli sme sa ho mocným tlkotom svojho srdca (...). Takže večný život sa podobá takejto chvíli vytrženia, po ktorej toľko vzdycháme.“106
143. Avšak tieto skúsenosti nie sú to najčastejšie ani to najdôležitejšie. Spoločný život, či už v rodine, vo farnosti, v rehoľnom spoločenstve alebo akomkoľvek inom, je tvorený mnohými malými každodennými detailmi. To sa dialo vo svätom spoločenstve tvorenom Ježišom, Máriou a Jozefom, v ktorom sa paradigmatickým spôsobom odrážala krása trojičného spoločenstva. Tiež sa to dialo v komunitnom živote, ktorý Ježiš viedol so svojimi učeníkmi a s jednoduchým ľudom.
144. Spomeňme si, ako Ježiš pozýval svojich učeníkov venovať pozornosť detailom.
Malý detail, že sa minulo víno na slávnosti.
Malý detail, že chýbala jedna ovca.
Malý detail, že vdova darovala svoje dve mince.
Malý detail, že treba zásobu oleja do lámp, keď sa ženích zdrží.
Malý detail, že žiada svojich učeníkov, aby zistili, koľko majú chlebov.
Malý detail, že mal pripravené ohnisko a rybu na rošte, keď čakal svojich učeníkov na úsvite.
145. Spoločenstvo, ktoré uchováva malé detaily lásky,107
v ktorom sa jeho členovia starajú jeden o druhého a vytvárajú otvorený a evanjelizačný priestor, je miestom prítomnosti Vzkrieseného, ktorý ho posväcuje podľa plánu Otca. Niekedy, skrze dar Pánovej lásky, sú nám uprostred týchto malých detailov darované skúsenosti Božej útechy:
„V jeden zimný večer som ako zvyčajne konala moju malú službu... Zrazu som počula v diaľke harmonický zvuk hudobného nástroja. Tak som si predstavila krásne osvetlenú sálu, všetko žiariace bohatou výzdobou; a v nej elegantne oblečené dievčatá, ktoré si navzájom vymieňali komplimenty a prejavovali svetské zdvorilosti. Potom môj pohľad utkvel na chudobnej chorej žene, ktorej som slúžila. Namiesto melódie som naraz počula jej lamentujúce vzdychy... Nedokážem vyjadriť, čo sa to stalo v mojej duši. Viem len, že Pán ju osvietil lúčmi pravdy, ktoré natoľko presiahli ponurý jas pozemských slávností, že som ani nevedela uveriť svojmu šťastiu“.108
146. Naproti tendencii konzumného individualizmu, ktorý nás napokon izoluje v hľadaní blahobytu bez druhých, naša cesta posvätenia sa nesmie prestať identifikovať s Ježišovou túžbou: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17, 21).
147. Napokon aj keď sa to zdá samozrejmé, pripomeňme si, že svätosť je tvorená stálou otvorenosťou pre transcendenciu, ktorá sa prejavuje v modlitbe a v adorácii. Svätec je človek s modliacim sa duchom, ktorý potrebuje komunikovať s Bohom. Je to niekto, kto neznáša dusenie sa v uzavretej imanencii tohto sveta, a uprostred svojich námah a svojho sebadarovania dychtí po Bohu: vychádza zo seba vo chvále a rozširuje vlastné hranice v kontemplácii Pána. Neverím vo svätosť bez modlitby, aj keď nemusí ísť nevyhnutne o dlhé chvíle alebo intenzívne pocity.
148. Svätý Ján z Kríža odporúčal „snažiť sa vždy kráčať v Božej prítomnosti, či už reálnej, obraznej alebo zjednocujúcej – tak ako to umožňuje vykonávaná činnosť“.109
V pozadí toho je túžba po Bohu, ktorá sa nesmie prestať nejakým spôsobom prejavovať v našom každodennom živote: „Snaž sa byť vytrvalý v modlitbe, a neprestaň ani uprostred telesných úkonov. Či už ješ, piješ, hovoríš s druhými alebo robíš akúkoľvek vec, vždy túž po Bohu a na neho upriamuj svoje srdce.“110
149. Avšak, aby toto bolo možné, sú nevyhnutné aj okamihy venované iba Bohu, v samote s ním. Pre svätú Teréziu Avilskú je modlitba „intímny vzťah priateľstva, často v samote, len s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“.111
Chcem nástojiť na tom, že to nie je len pre niekoľkých privilegovaných, ale pre všetkých, pretože „všetci potrebujeme toto vzývajúcou prítomnosťou naplnené mlčanie“.112
Modlitba plná dôvery je odpoveďou srdca, ktoré sa celkom otvára Bohu, a utíchajú v ňom všetky hluky – pre počúvanie vľúdneho hlasu Pána, ktorý zaznieva v tichu.