160. Neprijmeme existenciu diabla, ak budeme nástojiť na pohľade na život len na základe empirických kritérií a bez nadprirodzeného zmyslu. Práve presvedčenie, že táto zlá moc je v nás prítomná, nám umožňuje pochopiť, prečo má zlo niekedy takú deštrukčnú moc. Je pravda, že biblickí autori mali obmedzený koncepčný výstroj na vyjadrenie niektorých skutočností a že v Ježišových časoch sa mohla napríklad epilepsia zamieňať s posadnutím diabla. Avšak to nás nesmie viesť k prílišnému zjednodušovaniu skutočnosti a k tvrdeniu, že všetky prípady vyrozprávané v evanjeliách boli psychické choroby a že diabol napokon neexistuje alebo nekoná. Jeho prítomnosť je na prvej strane Písem, ktoré končia víťazstvom Boha nad diablom.120
Vskutku, keď nám Ježiš dal „Otčenáš“, chcel, aby sme ho končili s prosbou, aby nás Otec zbavil Zlého. Výraz, ktorý je tam použitý, sa nevzťahuje na abstraktné zlo: presnejší preklad toho slova je „Zlý“. Označuje osobné bytie, ktoré nás trýzni. Ježiš nás naučil denne prosiť o toto oslobodenie, aby jeho moc nad nami nevládla.
161. Nemyslime si teda, že je to len mýtus, obraz, symbol, literárna postava alebo myšlienka.121
Taký klam nás vedie k tomu, aby sme prestali dávať pozor, nechránili sa a vystavili sa nebezpečenstvu. Nepotrebuje nás vlastniť. Otrávi nás nenávisťou, smútkom, závisťou, neresťami. A tak, keď prestaneme dávať pozor, využije to, aby nám zničil život, naše rodiny, naše spoločenstvá, pretože obchádza ako „revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5, 8).
162. Slovo nás jasne pozýva „čeliť úkladom diabla“ (Ef 6, 11) a zastaviť „všetky ohnivé šípy zloducha“ (Ef 6, 16). Nie sú to poetické slová, pretože naša cesta k svätosti je aj neustálym bojom. Kto to nechce uznať, bude vystavený nezdaru alebo priemernosti. Pre zápas máme mocné zbrane, ktoré nám dáva Pán: vieru, ktorá sa prejavuje v modlitbe, meditáciu Božieho slova, slávenie svätej omše, eucharistickú adoráciu, sviatostné zmierenie, diela lásky, komunitný život, misionárske úsilie. Ak to zanedbáme, ľahko nás zvedú falošné prísľuby zla, lebo – ako hovorieval svätý páter Brochero: „Čo na tom, že diabol nám sľubuje slobodu a predhadzuje nám všetky svoje dobrá, keď sú to dobrá falošné a otrávené...?“122
163. Na tejto ceste sú rozvoj dobra, duchovné dozrievanie a rast v láske hlavnou protiváhou zla. Nik neodolá, ak sa rozhodne zotrvať v mŕtvom bode, ak sa uspokojí s málom, ak prestane snívať, že Bohu ponúkne krajšie sebadarovanie. O to horšie, ak prepadne porazeneckému duchu, pretože „kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty... Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla“.123
164. Cesta svätosti je prameňom pokoja a radosti, ktorú nám darúva Duch, ale zároveň si žiada, aby sme mali „lampy zažaté“ (Lk 12, 35) a zostali pozorní: „Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Sol 5, 22). „Bdejte!“ (Mk 13, 35; Mt 24, 42). „Nespime!“ (1 Sol 5, 6). Pretože tí, ktorí sa domnievajú, že nepáchajú vážne priestupky proti Božiemu zákonu, môžu sa ocitnúť v istom druhu omámenia a ochabnutia. Keďže nenachádzajú nič vážne, čo by si mali vyčítať, nevšimnú si túto vlažnosť, ktorá sa po troche zmocňuje ich duchovného života, až skončia mravne narušení a skazení.
165. Duchovná skazenosť je horšia ako pád hriešnika, pretože ide o pohodlnú a sebestačnú zaslepenosť, v ktorej sa napokon všetko zdá dovolené: klamstvo, ohováranie, egoizmus a mnohé subtílne formy autoreferenciality, keď už „sám satan sa tvári ako anjel svetla“ (2 Kor 11, 14). Tak skončil svoje dni Šalamún, zatiaľ čo veľký hriešnik Dávid dokázal vlastnú mizériu prekonať. V jednom rozprávaní nás Ježiš upozornil na toto klamlivé pokušenie, pre ktoré skĺzame do skazenosti: spomína človeka oslobodeného od diabla, ktorý si namýšľal, že jeho život je čistý, až napokon skončil posadnutý ďalšími siedmimi zlými duchmi (porov. Lk 11, 24 – 26). Iný biblický text používa silný obraz: „Pes sa k tomu vrátil, čo vyvrátil“ (2 Pt 2, 22; Prís 26, 11).
166. Ako rozpoznať, či niečo pochádza od Ducha Svätého, alebo je pôvod tej veci v duchu sveta či duchu diablovom? Jediný spôsob je rozlišovanie, ktoré nepredpokladá len dobrú schopnosť uvažovania alebo zdravý rozum. Je to aj dar, o ktorý treba prosiť. Ak oň s dôverou prosíme Ducha Svätého, a zároveň sa snažíme rozvíjať ho modlitbou, uvažovaním, čítaním a dobrou radou, určite môžeme v tejto duchovnej schopnosti rásť.
167. Postoj rozlišovania sa dnes stal osobitne potrebný. Pretože súčasný život ponúka enormné možnosti konania i rozptýlenia a svet ich prezentuje, ako by boli všetky platné a dobré. Všetci, avšak osobitne mladí, sú vystavení neustálemu zappingu. Je možné naraz pozerať na dve alebo tri obrazovky a byť zároveň v interakcii s rôznymi virtuálnymi scenármi. Bez múdrosti rozlišovania sa môžeme ľahko zmeniť na bábky vydané napospas momentálnym tendenciám.
168. To je mimoriadne dôležité, keď sa vo vlastnom živote objaví niečo nové, a zároveň treba rozlíšiť, či je to nové víno pochádzajúce od Boha, alebo len klamlivá novosť ducha sveta či ducha diabla. Pri iných príležitostiach nastáva pravý opak, pretože sily zla nás vedú k tomu, aby sme nič nemenili, aby sme nechali veci tak ako sú, a rozhodli sa pre strnulosť alebo nepoddajnosť. A tak bránime, aby mohlo pôsobiť vanutie Ducha. Sme slobodní so slobodou Ježiša Krista, ale on nás povoláva, aby sme skúmali to, čo máme vo svojom vnútri – túžby, úzkosti, strachy, očakávania – i to, čo sa deje mimo nás – „znamenia čias“ – aby sme spoznali cesty plnej slobody: „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1 Sol 5, 21).
169. Rozlišovanie je potrebné nielen vo výnimočných okamihoch, keď treba riešiť vážne problémy, alebo keď treba urobiť zásadné rozhodnutie. Je to nástroj boja o lepšie nasledovanie Pána. Potrebujeme ho vždy, aby sme boli disponovaní spoznať časy Boha a jeho milosti, aby sme nepremárnili inšpirácie Pána, aby sme si nenechali ujsť jeho pozvanie na rast. Mnohokrát sa toto deje v malom; v tom, čo sa zdá nepodstatné, pretože veľkodušnosť sa ukazuje v jednoduchých a každodenných veciach.124
Ide o to neklásť limity veľkému, lepšiemu a krajšiemu, ale zároveň sa sústrediť aj na drobnosť, na to, čo treba urobiť dnes. Preto prosím všetkých kresťanov, aby nikdy neprestali v dialógu s Pánom, ktorý nás miluje, robiť si každý deň úprimné „spytovanie svedomia“. Zároveň nás rozlišovanie vedie k spoznaniu konkrétnych prostriedkov, ktoré Pán pripravuje vo svojom tajomnom pláne lásky – aby sme sa nezastavili len pri dobrých úmysloch.