30. Tie isté zdroje rozptýlenia, ktoré prenikajú súčasný život, nás zároveň vedú k absolutizovaniu voľného času, počas ktorého môžeme bez ohraničenia využívať tieto prostriedky, ktoré nám ponúkajú zábavu alebo prchavé potešenia.29
V dôsledku toho trpí vlastné poslanie, oslabuje sa rozhodnosť, štedrá a ochotná služba začína ustupovať. Duchovnú skúsenosť to zbavuje jej prirodzenosti. Môže byť zdravý taký duchovný zápal, ktorý je sprevádzaný nedbalosťou v evanjelizačnej činnosti alebo v službe druhým?
31. Treba nám takého ducha svätosti, ktorý preniká samotu aj službu, intimitu aj úlohu evanjelizovať – takým spôsobom, že každý okamih bude prejavom lásky, darovaným pred Pánovými očami. Takýmto spôsobom budú všetky okamihy schodíkmi na našej ceste posvätenia.
32. Neboj sa svätosti. Nepripraví ťa o silu, život či radosť. Práve naopak: pretože sa staneš tým, čo mal Otec na mysli, keď ťa stvoril, a budeš verný svojmu bytiu. Závisieť od neho nás oslobodzuje z otroctva a pomáha nám spoznať vlastnú dôstojnosť. To sa odráža vo svätej Jozefíne Bakhite, ktorá bola „unesená a predaná do otroctva v krehkom veku siedmich rokov a veľa vytrpela v rukách krutých pánov. Dospela však k pochopeniu hlbokej pravdy, že Boh, a nie človek, je skutočným Pánom celého ľudského bytia, celého ľudského života. Daná skúsenosť sa premenila na prameň veľkej múdrosti pre túto pokornú dcéru Afriky“.30
33. V takej miere, v akej sa posväcuje, sa každý kresťan stáva užitočnejším pre svet. Biskupi západnej Afriky nás učia: „V duchu novej evanjelizácie sme volaní byť evanjelizovaní a evanjelizovať prostredníctvom podpory všetkých pokrstených, aby ste prijali vašu úlohu byť soľou zeme a svetlom sveta, kdekoľvek sa nachádzate.“31
34. Neboj sa cieliť vyššie, nechať sa milovať a oslobodiť Bohom. Neboj sa nechať viesť Svätým Duchom. Svätosť ťa neurobí menej ľudským, pretože je to stretnutie tvojej slabosti so silou milosti. Ako hovorieval Léon Bloy, v živote „je len jediný smútok – smútok z toho, že nie sme svätí“.32
33
36. Gnosticizmus je prejavom „viery uzatvorenej do subjektivizmu, v ktorom človeka zaujíma len určitá skúsenosť alebo určitý rad úvah a poznatkov, ktoré vraj dokážu priniesť útechu a svetlo, ale daný človek v konečnom dôsledku zostane pre ne zatvorený v imanencii svojho vlastného rozumu a citov“.
37. Vďaka Bohu, v priebehu celých dejín Cirkvi bolo veľmi jasné, že dokonalosť osôb sa posudzuje podľa ich lásky, nie podľa kvantity dát a poznatkov, ktoré nazhromaždia. „Gnostici“ majú v tomto bode zmätok, a posudzujú druhých na základe toho, či sú schopní pochopiť hĺbku určitých náuk. Koncipujú myseľ bez vtelenia, neschopnú dotknúť sa trpiaceho tela Krista v druhých, strnulú v encyklopédii abstrakcií. Na odhalenie tajomstva napokon uprednostňujú – ako to vyjadril istý mysliteľ – „Boha bez Krista, Krista bez Cirkvi, Cirkev bez ľudu“.
38. Konečne, ide o márnomyseľnú povrchnosť: mnoho pohybu na povrchu mysli, ale bez pohybu a pohnutia v hĺbke myslenia. Niektorých si však dokáže podmaniť klamlivou fascináciou, pretože gnostická rovnováha je formálna a zdanlivo sterilná, a môže nadobudnúť aspekt istej harmónie alebo poriadku, ktorý všetko objíma.
39. Buďme však ostražití. Nemám na mysli racionalistických nepriateľov kresťanskej viery. Toto sa môže vyskytnúť vnútri Cirkvi, tak u laikov vo farnostiach, ako aj u tých, čo učia filozofiu alebo teológiu vo formačných centrách. Pretože gnostikom je tiež vlastná viera, že svojimi vysvetleniami môžu urobiť dokonale zrozumiteľnú celú vieru a celé evanjelium. Absolutizujú vlastné teórie a druhých nútia, aby sa podrobili zdôvodneniam, ktoré používajú. Jedna vec je zdravé a pokorné používanie rozumu na premýšľanie nad teologickým a morálnym učením evanjelia; druhá je snažiť sa zredukovať učenie Ježiša na chladnú a prísnu logiku, ktorá sa snaží všetko ovládnuť.