60. Aby sme sa tomu vyhli, je dobré si často pripomínať, že existuje hierarchia čností, ktorá nás pozýva hľadať to podstatné. Primát patrí teologálnym čnostiam, ktoré majú Boha ako cieľ i motív. A v centre je láska. Svätý Pavol hovorí, že to, na čom skutočne záleží, je „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Sme povolaní starostlivo venovať pozornosť láske: „Kto miluje blížneho, vyplnil zákon (...) teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 8. 10). Veď „celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Gal 5, 14)
61. Povedané inými slovami: v hustej džungli príkazov a predpisov Ježiš otvára priezor, ktorý umožňuje rozlišovať dve tváre – tvár Otca a tvár brata. Nedáva nám dve formuly alebo dva príkazy navyše. Dáva nám dve tváre, alebo lepšie, len jednu – tvár Boha, ktorá sa zrkadlí v mnohých. Pretože v každom bratovi, predovšetkým v tom najmenšom, krehkom, bezbrannom a chudobnom, je prítomný samotný obraz Boha. Vskutku, s útržkami tejto zraniteľnej ľudskosti vytvorí Pán na konci čias svoje záverečné umelecké dielo. Pretože „čo zostane, čo má v živote hodnotu, ktoré bohatstvá sa nepominú? Určite dve: Pán a blížny. Tieto dve bohatstvá sa nepominú“!65
62. Nech Pán oslobodí Cirkev od nových foriem gnosticizmu a pelagianizmu, ktoré ju komplikujú a prekážajú jej na ceste ku svätosti! Tieto poblúdenia sa prejavujú rozličnými formami, podľa vlastného temperamentu a vlastných charakteristík. Preto každého vyzývam pýtať sa a pred Bohom rozlišovať, akým spôsobom sa môžu ukázať v jeho vlastnom živote.
63. Môžu existovať mnohé teórie o tom, čo je to svätosť, obšírne vysvetlenia a delenia. Aj taká reflexia by mohla byť užitočná, avšak nič tu neprinesie viac svetla, než návrat k Ježišovým slovám a prevzatie jeho spôsobu komunikácie pravdy. Ježiš vysvetlil celkom jednoducho, čo to znamená byť svätí, a urobil to, keď nám zanechal blahoslavenstvá (porov. Mt 5, 2 – 12; Lk 6, 20 – 23). Sú ako preukaz totožnosti kresťana. Teda, ak si niekto z nás kladie otázku „Čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?“, odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách.66
V nich sa črtá tvár Majstra, a my sme povolaní na to, aby táto tvár „presvitala“ do každodennosti našich životov.
64. Slovo „šťastný“ alebo „blahoslavený“ sa stáva synonymom slova „svätý“, pretože vyjadruje, že osoba, ktorá je verná Bohu a žije jeho slovo, dosahuje – v darovaní seba – pravé šťastie.
65. Aj keď sa nám Ježišove slová môžu zdať poetické, idú značne proti prúdu – vzhľadom na to, čo je zvykom, čo sa robí v spoločnosti; a aj keď nás toto Ježišovo posolstvo priťahuje, v skutočnosti nás svet vedie k inému štýlu života. Blahoslavenstvá v nijakom prípade nie sú čosi ľahké alebo povrchné; naopak, môžeme ich žiť jedine vtedy, ak nás Duch Svätý prenikne celou svojou silou a oslobodí nás od slabosti egoizmu, pohodlnosti a pýchy.
66. Vráťme sa k počúvaniu Ježiša so všetkou láskou a rešpektom, ktorý si Majster zasluhuje. Dovoľme mu, aby nás zasiahol svojimi slovami, aby nás podnietil, aby nás vyprovokoval k reálnej zmene života. Inak budú zo svätosti len slová. Pripomeňme si teraz jednotlivé blahoslavenstvá v znení evanjelia podľa Matúša (porov. Mt 5, 3 – 12).67
67. Evanjelium nás pozýva spoznať pravdu nášho srdca, aby sme videli, do čoho vkladáme istotu nášho života. Zvyčajne sa boháč cíti istý so svojimi bohatstvami, a domnieva sa, že keď sú ohrozené, celý zmysel jeho života na zemi sa rozpadá. Sám Ježiš nám to povedal v podobenstve o sýpke, keď hovoril o sebaistom mužovi, ktorý – ako hlupák – nemyslel na to, že môže zomrieť ešte v ten istý deň (porov. Lk 12, 16 – 21).
68. Bohatstvá ti nezaisťujú nič. Naviac, keď sa srdce cíti bohaté, je natoľko spokojné samo v sebe, že nemá miesto pre Božie slovo, pre lásku k bratom ani pre potešenie z najdôležitejších vecí v živote. Tak sa pripravuje o tie najväčšie dobrá. Preto Ježiš volá blahoslavenými chudobných v duchu, ktorí majú chudobné srdce, kde Pán môže vstúpiť so svojou stálou novosťou.
69. Táto chudoba v duchu je úzko spojená so „svätou ľahostajnosťou“, odporúčanou sv. Ignácom z Loyoly, pri ktorej dosahujeme obdivuhodnú vnútornú slobodu: „Treba byť ľahostajný voči všetkým stvoreným veciam (vo všetkom, čo závisí od našej slobodnej vôle, a nie je zakázané); robíme tak, keď z našej strany nechceme viac zdravia ako choroby, bohatstva ako chudoby, úcty ako neúcty, dlhého života ako krátkeho a rovnako pri všetkom ostatnom.“68