70. Lukáš nehovorí o chudobe „ducha“, ale len o bytí „chudobnými“ (porov. 6, 20), a tak nás tiež pozýva k prísnej a nenáročnej existencii. Týmto spôsobom nás volá zdieľať život s tými najchudobnejšími – život, aký viedli apoštoli – a v konečnom dôsledku sa tak prispôsobiť Ježišovi, ktorý, hoci bol bohatý, „stal sa chudobným“ (2 Kor 8, 9).
Byť chudobný v srdci, to je svätosť.
71. Je to silný výraz v tomto svete, ktorý je od počiatku miestom nepriateľstva, v ktorom sú všade hádky, v každom kúte nenávisť, kde neustále súdime druhých podľa ich myšlienok, ich zvykov, ba dokonca podľa ich spôsobu reči alebo obliekania. Skrátka, je to kráľovstvo pýchy a márnosti, v ktorom je každý presvedčený, že má právo sa povyšovať nad druhých. Avšak aj keď sa to zdá nemožné, Ježiš navrhuje iný štýl: tichosť. To je to, čo on sám žil so svojimi učeníkmi a čo obdivujeme pri jeho vstupe do Jeruzalema: „Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici“ (Mt 21, 5; Zach 9, 9).
72. Povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 29). Ak žijeme v nepokoji a k druhým sa správame arogantne, skončíme unavení a vyčerpaní. Ak ale na ich limity a chyby hľadíme s láskavosťou a miernosťou, bez toho, aby sme sa cítili nadradení, môžeme im pomôcť a vyhneme sa míňaniu energie na zbytočné lamentácie. Pre svätú Teréziu z Lisieux „dokonalá láska spočíva v znášaní chýb druhých a nepohoršovaní sa na ich slabostiach“.69
73. Pavol spomína miernosť ako ovocie Ducha Svätého (Gal 5, 23). Odporúča, aby sme zašli za bratom a napomenuli ho, ak nás znepokojujú jeho zlé skutky, avšak „v duchu miernosti“ (Gal 6, 1), a pripomína: „daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia“ (tamže). Aj keď niekto bráni svoju vieru a svoje presvedčenia, má to robiť „skromne“ (1 Pt 3, 16) a protivníkov treba „mierne karhať“ (2 Tim 2, 25). V Cirkvi sme mnohokrát pochybili tým, že sme neprijali túto výzvu Božieho slova.
74. Tichosť je iný výraz pre vnútornú chudobu toho, kto svoju dôveru vkladá len v Boha. Vskutku, v Biblii sa zvykne používať to isté slovo anawin na označenie chudobných aj tichých. Niekto by mohol namietať: „Ak som veľmi tichý, budú si myslieť, že som truľo, že som hlupák alebo slaboch.“ Niekedy je to tak, ale nechajme, nech si to myslia. Je lepšie byť vždy tichí; splnia sa naše najväčšie túžby: tichí „budú dedičmi zeme“, to znamená, uvidia ako sa v ich životoch naplnia Božie prisľúbenia. Pretože tichí, bez ohľadu na okolnosti, dúfajú v Pána – a tí, čo dúfajú v Pána, „zdedia zem a budú žiť v šťastí a pokoji“ (Ž 37, 11). Zároveň Pán im dôveruje: „Na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami“ (Iz 66, 2).
Reagovať s pokornou tichosťou, to je svätosť.
75. Svet nám navrhuje pravý opak: zábavu, užívanie, rozptýlenie, špás, a vraví nám, že to je to, čo robí život dobrým. Sveták ignoruje, hľadí iným smerom, keď prídu problémy s chorobou alebo s utrpením v rodine, či v jeho okolí. Svet nechce plakať: uprednostňuje bolestné situácie ignorovať, prikrývať a schovávať. Mnoho energie sa míňa na únik z okolností, v ktorých sa vyskytne utrpenie – v presvedčení, že je možné zamaskovať realitu, v ktorej nikdy, nikdy nemôže chýbať kríž.
76. Osoba, ktorá vidí veci také, aké naozaj sú, nechá sa preniknúť bolesťou a zaplače vo svojom srdci, je schopná dotknúť sa hlbín života a byť skutočne šťastná.70
Tejto osobe sa dostáva útechy, avšak útechy Ježiša, nie útechy tohto sveta. Môže sa tak odvážiť mať účasť na utrpení druhého a prestať utekať pred bolestnými situáciami. Týmto spôsobom objaví, že život má zmysel, keď pomôže druhému v jeho bolesti, keď porozumie jeho úzkosti, keď poskytne úľavu ostatným. Táto osoba cíti, že druhý je telo z jeho tela; nebojí sa priblížiť a dotknúť sa jeho rany: má súcit až tak, že zakúsi ako vzdialenosti miznú. Takto je možné prijať výzvu svätého Pavla: „Plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15).
Vedieť plakať s druhými, to je svätosť.
77. „Hlad a smäd“ sú veľmi intenzívne skúsenosti, pretože zodpovedajú primárnym potrebám a sú spojené s inštinktom prežitia. Sú ľudia, čo s takouto intenzitou túžia po spravodlivosti a hľadajú ju s rovnako silnou túžbou. Ježiš hovorí, že budú nasýtení, lebo spravodlivosť skôr či neskôr príde, a my môžeme spolupracovať na tom, aby sa tak stalo – aj keď nie vždy vidíme výsledky tohto snaženia.
78. Avšak spravodlivosť, ktorú ponúka Ježiš, nie je ako spravodlivosť, ktorú hľadá svet – neraz poznačená malichernými záujmami, manipulovaná jednou alebo druhou stranou. Realita nám ukazuje, aké je ľahké vstúpiť do korupčných bánd, stať sa súčasťou tejto každodennej politiky „dám, aby som dostal“, kde všetko je obchod. A koľkí ľudia trpia nespravodlivosťami; koľkí sa len bezmocne prizerajú, ako sa druhí striedajú pri delení torty života. Niektorí sa vzdajú boja za skutočnú spravodlivosť, a radšej sa rozhodnú naskočiť na voz víťaza. To nemá nič spoločné s hladom a smädom po spravodlivosti, ktorý Ježiš chváli.
79. Táto spravodlivosť sa začína uskutočňovať v živote každého človeka, keď je spravodlivý vo svojich vlastných rozhodnutiach, a potom sa prejavuje v hľadaní spravodlivosti pre chudobných a slabých. Isteže, slovo „spravodlivosť“ môže byť synonymom pre vernosť Božej vôli v celom našom živote; ak mu však dáme veľmi všeobecný význam, zabudneme, že sa prejavuje najmä v spravodlivosti voči bezmocným: „Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu“ (Iz 1, 17).
Hľadať spravodlivosť s hladom a smädom, to je svätosť.