Vzájomné vzťahy medzi Cirkvou a svetom

40.  Všetko, čo sme povedali o dôstojnosti ľudskej osoby, o ľudskom spoločenstve a o hlbšom zmysle ľudskej činnosti, tvorí základ vzťahov medzi Cirkvou a svetom, ako aj základňu ich vzájomného dialógu.81 A tak, berúc do úvahy všetko, čo už tento koncil stanovil o tajomstve Cirkvi, v tejto kapitole budeme venovať pozornosť Cirkvi, keďže je vo svete, spolu s ním žije a v ňom pôsobí.

Cirkev – zrodená z lásky večného Otca,82 založená v čase Kristom Vykupiteľom a zhromaždená v Duchu Svätom83 – sleduje spasiteľný eschatologický cieľ, ktorý môže v plnej miere dosiahnuť iba v budúcom veku. Ale je prítomná už tu na zemi a skladá sa z ľudí, občanov pozemského spoločenstva, povolaných utvoriť už uprostred ľudských dejín rodinu Božích detí, ktorá má stále vzrastať až do Pánovho príchodu. Túto rodinu zjednotenú so zreteľom na nebeské dary, ktorými je obdarená, Kristus „ustanovil na tomto svete ako usporiadanú spoločnosť“84 a „vystrojil ju vhodnými prostriedkami viditeľnej a spoločenskej jednoty“85 . A tak Cirkev, v tom istom čase „viditeľné spoločenstvo a duchovná pospolitosť“,86 kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti,87 ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu.

Toto prelínanie sa pozemskej obce s nebeskou možno však vnímať jedine vierou, ba dokonca ostáva tajomstvom ľudských dejín, na ktoré až do plného zjavenia sa slávy Božích synov rušivo pôsobí hriech. Avšak Cirkev, sledujúc svoj vlastný, spasiteľný cieľ, sprostredkúva človeku nielen Boží život, ale určitým spôsobom šíri po celom svete odblesk jeho svetla najmä tým, že ozdravuje a pozdvihuje dôstojnosť ľudskej osoby, že upevňuje súdržnosť ľudskej spoločnosti a že dáva každodennej ľudskej činnosti hlbší zmysel a význam. Cirkev verí, že prostredníctvom svojich jednotlivých členov a celého svojho spoločenstva môže takto značne prispieť k tomu, aby sa ľudstvo a jeho dejiny stali ľudskejšími.

Okrem toho Katolícka cirkev si zo srdca vysoko váži prínos, ktorým ostatné kresťanské cirkvi a cirkevné spoločenstvá v svornej spolupráci prispeli a prispievajú k plneniu toho istého poslania. Zároveň je pevne presvedčená, že svet jej môže byť vo veľkej miere a rozličným spôsobom nápomocný v pripravovaní pôdy pre evanjelium schopnosťami a činnosťou jednotlivcov, ako aj ľudskej spoločnosti. Preto predkladáme niektoré všeobecné zásady, podľa ktorých sa majú náležite rozvíjať vzájomné styky a vzájomná pomoc v oblasti určitým spôsobom spoločnej Cirkvi a svetu.

Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť každému človeku

41.  Dnešný človek smeruje k plnšiemu rozvoju svojej osobnosti a k postupnému uvedomovaniu si a potvrdzovaniu svojich práv. Keďže však Cirkev prijala poslanie zjavovať tajomstvo o Bohu, ktorý je konečným cieľom človeka, tým odhaľuje človeku aj zmysel jeho vlastnej existencie, to jest najhlbšiu pravdu o sebe samom. Cirkev dobre vie, že jedine Boh, ktorému slúži, zodpovedá najhlbším túžbam ľudského srdca, ktoré sa nikdy plne nenasýti pozemskými dobrami. Vie aj to, že človek, neprestajne podnecovaný Božím Duchom, nikdy nebude úplne ľahostajný k otázke náboženstva, ako to potvrdzujú nielen skúsenosti minulých storočí, ale aj početné svedectvá našich čias. Lebo človek vždy bude túžiť čo len matne poznať zmysel svojho života, svojej činnosti a svojej smrti. Už sama prítomnosť Cirkvi mu pripomína tieto problémy. No jedine Boh, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a vykúpil ho z hriechu, dáva na tieto otázky vyčerpávajúcu odpoveď, a to zjavením skrze Krista, svojho Syna, ktorý sa stal človekom. A každý, kto nasleduje Krista, dokonalého človeka, sám sa stáva dokonalejším človekom.

Na základe tejto viery Cirkev môže uchrániť dôstojnosť ľudskej prirodzenosti pred všetkými zmenami názorov, ktoré buď priveľmi ponižujú, alebo nadmieru vyzdvihujú ľudské telo. Nijaký ľudský zákon nie je schopný tak dobre zaistiť osobnú dôstojnosť a slobodu človeka ako Kristovo evanjelium, zverené Cirkvi. Lebo toto evanjelium hlása a proklamuje slobodu Božích detí, odmieta akékoľvek otroctvo, ktoré má svoje najhlbšie korene v hriechu,88 má v posvätnej úcte dôstojnosť svedomia a jeho slobodu rozhodovania, neúnavne pripomína, že treba zveľaďovať všetky ľudské talenty v Božej službe a na prospech ľudí, a napokon všetkých odporúča do lásky všetkých.89 To všetko zodpovedá základnému zákonu kresťanského poriadku spásy. I keď totiž ten istý Boh je zároveň Stvoriteľom a Spasiteľom, Pánom ľudstva i dejín spásy, predsa tento Boží poriadok nielenže nepotlačuje oprávnenú autonómiu stvorenstva, a najmä človeka, ale ju skôr obnovuje a upevňuje v dôstojnosti.

Cirkev teda v sile evanjelia, ktoré jej bolo zverené, proklamuje ľudské práva a uznáva i veľmi si cení dynamizmus, s akým sa v našich časoch všade tieto práva uplatňujú. Toto hnutie treba však preniknúť duchom evanjelia a chrániť pred falošnou nezávislosťou každého druhu. Sme totiž vystavení pokušeniu nazdávať sa, že naše osobné práva sú v plnej miere zaistené iba vtedy, ak sa vyslobodíme spod všetkých ustanovení Božieho zákona. Lenže týmto spôsobom sa ľudská dôstojnosť namiesto toho, aby sa uchovala, stráca.

Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť ľudskej spoločnosti

42.  Jednota rodiny Božích detí, založená na Kristovi, značne posilňuje a zdokonaľuje jednotu ľudskej rodiny.90

Isteže, vlastné poslanie, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi, nie je politickej, hospodárskej ani sociálnej povahy, lebo cieľ, ktorý jej Kristus vytýčil, je náboženského rázu.91 Ale práve z tohto náboženského poslania vyplývajú povinnosti, podnety a sily, ktoré môžu napomáhať budovanie a konsolidovanie ľudskej spoločnosti podľa Božieho zákona. A keď treba, aj Cirkev môže, ba má podľa časových a miestnych okolností dávať podnet na diela určené slúžiť všetkým, najmä však ľuďom v núdzi, ako sú napríklad charitatívne a im podobné diela.

Cirkev uznáva aj všetko dobré, čo sa nachádza v dnešnom sociálnom dynamizme, predovšetkým vývoj smerujúci k jednote, proces správnej socializácie a občianskeho i hospodárskeho združovania. Veď vytváranie jednoty súvisí s najhlbším poslaním Cirkvi, keďže ona je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“.92 Tak sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z viery a lásky, na ktorých je v Duchu Svätom nerozborne postavená jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, spočíva v spomenutej viere a láske, uvedených do života, a nie v nejakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.

Okrem toho, keďže sa Cirkev, vzhľadom na svoje poslanie a svoju povahu, neviaže na nijakú partikulárnu formu civilizácie ani na nijakú politickú, hospodársku alebo spoločenskú sústavu, je schopná tvoriť veľmi tesné spojivo medzi rozličnými ľudskými spoločenstvami a národmi pod podmienkou, že majú k nej dôveru a skutočne rešpektujú jej pravú slobodu, aby mohla plniť toto poslanie. Preto Cirkev povzbudzuje svojich synov a dcéry, ale aj všetkých ľudí, aby v tomto rodinnom duchu Božích detí prekonali všetky medzinárodné a medzirasové spory a aby vnútorne upevňovali spravodlivé ľudské spoločenstvá.

Koncil má teda vo veľkej úcte všetko, čo je pravdivé, dobré a spravodlivé v tých najrozmanitejších ustanovizniach, ktoré si ľudstvo zriadilo a stále zriaďuje. Okrem toho vyhlasuje, že Cirkev chce napomáhať a zveľaďovať všetky tieto ustanovizne, pokiaľ to závisí od nej a ak je to zlučiteľné s jej poslaním. Cirkev si nič tak vrúcne neželá, ako v službe dobra všetkým môcť sa slobodne rozvíjať v akomkoľvek režime, ktorý uznáva základné osobné i rodinné práva a požiadavky všeobecného dobra.

Pomoc, ktorú chce Cirkev poskytnúť ľudskej činnosti pričinením kresťanov

43.  Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov občianskeho a zároveň náboženského spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti a dali sa pritom viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, ktorí keďže vedia, že tu nemáme trvalé miesto, ale hľadáme si budúce,93 sa nazdávajú, že môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich na ne ešte viac zaväzuje v súlade s povolaním, ktorého sa každému dostalo.94 Nemenej sa však mýlia tí, ktorí sa naopak domnievajú, že sa môžu pohrúžiť do svojich pozemských záležitostí takým spôsobom, akoby tie nemali celkom nič spoločné s náboženským životom, ktorý sa podľa nich obmedzuje iba na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti. Tento nesúlad vyskytujúci sa u mnohých medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. Proti tomuto pohoršeniu sa rozhodne stavali už starozákonní proroci95 a ešte viac zaň hrozí ťažkými trestami v Novom zákone sám Ježiš Kristus.96 Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život zo strany druhej. Kresťan, ktorý zanedbáva svoje časné povinnosti, zanedbáva tým svoje povinnosti voči blížnemu, ba i voči samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu. Nech sa kresťania skôr tešia podľa príkladu Krista, ktorý bol remeselníkom, že môžu vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné, profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením sa všetko uvádza do súladu na Božiu slávu.

Svetské zamestnania a úsilia patria do vlastnej, i keď nie výlučnej kompetencie laikov. Keď teda konajú – či už jednotlivo alebo spoločne – ako občania tohto sveta, nech nielen zachovávajú osobitné zákony každého odboru, ale nech sa snažia stať sa na tomto poli skutočnými odborníkmi. Nech radi spolupracujú s tými, ktorí sledujú tie isté ciele ako oni. Vedomí si požiadaviek viery a udržovaní jej silou, nech neváhajú, keď treba, iniciovať a realizovať nové podujatia. Je vecou ich náležite sformovaného svedomia vpísať Boží zákon do života pozemskej spoločnosti. Od kňazov nech laici čakajú usmernenie a duchovnú silu. Ale nech sa nenazdávajú, že ich duchovní pastieri vždy majú také vedomosti, aby boli schopní alebo povolaní pohotovo nájsť konkrétne riešenie na každý problém, čo ako zložitý. Nech skôr sami vezmú na seba patričnú zodpovednosť vo svetle kresťanskej múdrosti a s úctivou pozornosťou voči Učiteľskému úradu Cirkvi.97

Poväčšine už samo kresťanské chápanie skutočnosti ich podľa okolností usmerní k určitému riešeniu. Ale ako sa často stáva – a to oprávnene –, iní veriaci, vedení nemenšou úprimnosťou, môžu súdiť o tej istej veci ináč. Ľahko sa môže stať, že mnohí dávajú do súvisu riešenie jednej alebo druhej strany s dobrou zvesťou evanjelia, a to aj proti úmyslu tých, ktorých sa to týka. V takých prípadoch si treba uvedomiť, že nikomu nie je dovolené odvolávať sa na autoritu Cirkvi výlučne v prospech svojej mienky. Nech sa však vždy usilujú navzájom si veci vysvetliť úprimným dialógom vo vzájomnej láske, dbajúc predovšetkým o všeobecné dobro.

Laici majú mať aktívnu účasť na celom živote Cirkvi a sú nielen povinní preniknúť svet kresťanským duchom, ale aj povolaní na to, aby boli uprostred ľudskej spoločnosti vo všetkom Kristovými svedkami.

Biskupi, ktorým je zverená úloha viesť Božiu Cirkev, nech spolu so svojimi kňazmi hlásajú Kristovu blahozvesť takým spôsobom, aby všetku pozemskú činnosť veriacich prežiarilo svetlo evanjelia. Okrem toho nech všetci duchovní pastieri pamätajú, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou98 predstavujú svetu tvár Cirkvi, podľa ktorej si ľudia vytvárajú názor na účinnosť a pravdivosť kresťanskej blahozvesti. Nech životom i slovom spolu s rehoľníkmi a so svojimi veriacimi dokazujú, že Cirkev je už samou svojou prítomnosťou – so všetkými darmi, ktoré v sebe zahrnuje –, nevyčerpateľným prameňom síl najpotrebnejších pre dnešný svet. Nech si vytrvalým štúdiom nadobudnú schopnosť zúčastňovať sa na dialógu so svetom a s ľuďmi akejkoľvek mienky. No predovšetkým nech majú na mysli slová tohto koncilu: „Keďže dnešné ľudstvo čoraz väčšmi smeruje k občianskej, hospodárskej a spoločenskej jednote, je o to potrebnejšie, aby kňazi pod vedením biskupov a rímskeho veľkňaza spoločným úsilím odstránili akúkoľvek nejednotnosť, aby tak celé ľudstvo dospelo k jednote Božej rodiny.“99

Hoci Cirkev vďaka pôsobeniu Ducha Svätého zostala Pánovou vernou nevestou a nikdy neprestala byť znamením spásy vo svete, predsa veľmi dobre vie, že v priebehu mnohých storočí nechýbali medzi jej členmi100 – klerikmi i laikmi – takí, ktorí boli neverní Duchu Svätému. Ani v našich časoch Cirkvi neuniká, ako veľmi je posolstvo, ktoré prináša, vzdialené od ľudskej slabosti tých, ktorým je evanjelium zverené. Akokoľvek usudzuje história o týchto nedostatkoch, my si ich musíme uvedomovať a sme povinní proti nim energicky bojovať, aby neškodili šíreniu evanjelia. Cirkev takisto vie, že na základe stáročných skúseností sa musí naozaj stávať čoraz zrelšou pri rozvíjaní svojich stykov so svetom. Vedená Duchom Svätým, matka Cirkev neprestajne nabáda svojich synov a dcéry „na očistu a obnovu, aby sa Kristovo znamenie jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi“.101

Pomoc, ktorú Cirkev prijíma od dnešného sveta

44.  Ako je v záujme sveta uznať Cirkev za historickú skutočnosť a kvas spoločnosti, tak aj Cirkev si uvedomuje, koľko sama prijala z dejín a vývoja ľudstva.

Skúsenosti minulých storočí, vedecký pokrok, poklady skryté v rozličných formách ľudskej kultúry, ktorými sa výraznejšie prejavuje povaha samého človeka a otvárajú sa nové cesty k pravde – to všetko osoží aj Cirkvi. Sama sa totiž hneď od počiatku svojich dejín naučila vyjadrovať Kristovu blahozvesť v pojmoch a jazykoch rozličných národov a okrem toho sa ju usilovala objasniť múdrosťou filozofov, a to s cieľom primerane prispôsobiť evanjelium chápavosti všetkých a požiadavkám múdrych. Takáto prispôsobivosť v hlásaní zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia. Lebo takto sa v každom národe podnecuje schopnosť vyjadriť Kristovu blahozvesť svojím vlastným spôsobom a zároveň sa podporuje živá výmena medzi Cirkvou a rozmanitými národnými kultúrami.102 Aby sa táto výmena zintenzívnila, najmä v našich časoch veľmi rýchlych zmien a krajne odlišných názorov, Cirkev osobitne potrebuje pomoc tých, ktorí žijúc vo svete, sú znalcami rozmanitých inštitúcií a disciplín, pričom dobre chápu ich ducha, či už ide o veriacich, alebo neveriacich. Všetok Boží ľud, najmä duchovní pastieri a teológovia, má s pomocou Ducha Svätého pozorne počúvať, rozoznávať a vysvetľovať rozličné spôsoby vyjadrovania našich čias a vedieť ich posúdiť vo svetle Božieho slova, aby sa tak zjavená pravda mohla čoraz dôkladnejšie poznávať, lepšie chápať a vhodnejšie predkladať.

Keďže Cirkev má viditeľnú spoločenskú štruktúru, ktorá je znakom jej jednoty v Kristovi, môže sa zveľaďovať a naozaj sa aj zveľaďuje vývojom spoločenského života ľudstva; niežeby bol nejaký nedostatok v usporiadaní, ktoré Cirkev dostala od Krista, ale preto, aby ho mohla dôkladnejšie poznať, lepšie vyjadriť a úspešnejšie prispôsobiť našim časom. Cirkev si s uznaním uvedomuje, že sama ako celok a takisto vo svojich synoch a dcérach prijíma mnohorakú pomoc od ľudí každého postavenia a povolania. Lebo každý, kto sa pričiňuje o rozvoj ľudskej spoločnosti, čo sa týka rodiny, kultúry, hospodárskeho a sociálneho života, ako aj národnej i medzinárodnej politiky, ten podľa Božích plánov nemálo pomáha aj cirkevnému spoločenstvu, keďže aj ono závisí od vonkajších činiteľov. Ba čo viac, Cirkev uznáva, že mnoho získala a môže získať aj z odporu svojich protivníkov a prenasledovateľov.103

Kristus – Alfa a Omega

45.  Či už vtedy, keď pomáha svetu, alebo vtedy, keď od neho veľa získava, Cirkev sleduje len jedno: aby prišlo Božie kráľovstvo a celé ľudstvo bolo spasené. Veď všetko dobro, čo môže Boží ľud za svojho pozemského putovania poskytnúť ľudskej rodine, vyplýva z toho, že Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“,104 v ktorej sa prejavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom.

Lebo samo Božie Slovo, ktorým povstalo všetko, stalo sa telom, aby ako dokonalý človek všetkých spasilo a všetko v sebe zjednotilo. Pán je cieľom ľudských dejín, ohniskom, v ktorom sa sústreďujú túžby histórie a civilizácie, stredobodom ľudstva, potechou všetkých sŕdc a splnením ich túžob.105 Jeho vzkriesil Otec z mŕtvych, povýšil a posadil po svojej pravici a ustanovil ho za sudcu živých i mŕtvych. Oživení a zhromaždení v jeho Duchu, kráčame v ústrety zavŕšeniu ľudských dejín, ktoré je v úplnej zhode s jeho láskyplným rozhodnutím „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10).

Sám Pán hovorí: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa i Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec“ (Zjv 22, 12 – 13).

Manželstvo a rodina v dnešnom svete

47.  Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva. Preto sa kresťania spolu so všetkými, ktorí si toto spoločenstvo veľmi vážia, úprimne tešia rozmanitej podpore, vďaka ktorej dnešní ľudia zveľaďujú tento zväzok lásky i úctu k životu. Je to pomoc manželom a rodičom v ich vznešenom poslaní, od ktorej kresťania očakávajú ešte väčšie dobrodenia a usilujú sa ich rozvíjať.

Avšak nie všade sa skvie dôstojnosť tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju zatemňuje mnohoženstvo, neduh rozvodov, takzvaná voľná láska a iné deformácie. Okrem toho manželskú lásku často znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené praktiky proti plodeniu. Aj terajšie hospodárske, spoločensko-psychologické a občianske podmienky vnášajú do rodiny nemalé zmätky. Ostatne, v niektorých častiach sveta nemožno bezstarostne pozorovať problémy nastolené vzrastom počtu obyvateľov. Z tohto všetkého vznikajú ťažkosti, ktoré znepokojujú svedomie. A predsa sa význam a sila manželskej a rodinnej ustanovizne prejavuje aj v tom, že prenikavé zmeny súčasnej spoločnosti – napriek akútnym ťažkostiam, ktoré sú s nimi spojené – veľmi často rozličným spôsobom dávajú najavo pravú povahu tejto inštitúcie.

Preto koncil, stavajúc do plnšieho svetla niektoré základné body učenia Cirkvi, má v úmysle poučiť a povzbudiť kresťanov i všetkých ľudí, ktorí sa usilujú nielen zachovať, ale aj povzniesť pôvodnú dôstojnosť a jedinečnú posvätnú hodnotu manželského stavu.

Posvätnosť manželstva a rodiny

48.  Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi, je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase. Tak ľudským úkonom, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú, vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok v záujme manželov a ich potomstva, ako aj spoločnosti nezávisí od ľudskej svojvôle. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrami a cieľmi.106 To všetko je nanajvýš dôležité pre zachovanie ľudského rodu, pre osobné blaho a večný osud každého člena rodiny, ako aj pre dôstojnosť, stálosť, pokoj a šťastie rodiny i celej ľudskej spoločnosti. Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva, v čom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 6), si dôverným spojením svojich osôb a svojho konania preukazujú vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a čoraz plnšie ju dosahujú. Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu.107

Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti,108 tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi109 ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu.110 Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia boli účinne vedení k Bohu a aby sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materských povinností.111 Kresťanskí manželia sú posilňovaní a akoby posväcovaní osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu.112 Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení Kristovým Duchom, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak čoraz viac napredujú v zdokonaľovaní seba, vo vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.

Keď sú rodičia prvými v dobrom príklade a rodinnej modlitbe, potom aj deti, ba všetci, ktorí žijú v rodinnom kruhu, ľahšie nájdu cestu k ľudskosti, spáse a svätosti. Manželia vyznačení dôstojnosťou otcovského a materského poslania majú svedomito plniť svoje vychovávateľské povinnosti, ktoré sa vzťahujú v prvom rade na nich, najmä čo sa týka náboženstva.

Deti zasa ako živé údy rodiny vlastným spôsobom prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. Odplatia sa rodičom za dobrodenia vďačnosťou srdca, svojou láskou a dôverou a budú im pomáhať v ťažkostiach i v starobe, ako sa patrí na dobré deti. Vdovstvo prijaté s odhodlaním ako pokračovanie manželského povolania nech majú všetci v úcte.113 Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvá s inými rodinami. Takto kresťanská rodina – keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej114 – má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov, jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov.

Manželská láska

49.  Božie slovo opätovne povzbudzuje snúbencov a manželov, aby živili a udržovali svoje zasnúbenie čistým vzťahom a manželstvo nerozlučnou láskou.115 Aj v našich časoch si mnohí ľudia vysoko vážia pravú lásku medzi manželmi, ktorá sa prejavuje rozmanitým spôsobom, podľa počestných obyčají rozličných národov a čias. Táto láska eminentne ľudská, zameriavajúca jednu osobu na druhú citom, rodiacim sa z vôle, zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky. Taká láska, spájajúc ľudské hodnoty s božskými, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu, ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti, preniká celý ich život116 a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzrastá. Tým vysoko prevyšuje čisto erotickú náklonnosť, ktorá, egoisticky udržovaná, sa rýchlo a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva.

Manželská láska sa osobitne prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto spájajú, sú čestné a dôstojné, a ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú. Táto láska, potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená Kristovou sviatosťou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou, v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod. Jednota manželstva potvrdená Pánom je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a v úplnej láske. Je však potrebná nevšedná čnosť, aby sa mohli vytrvalo plniť povinnosti tohto kresťanského povolania. Preto manželia, milosťou posilňovaní viesť svätý život, horlivo pestujú a modlitbou dosahujú stálosť v láske, veľkodušnosť a ducha obetavosti.

Pravá manželská láska sa však bude tešiť väčšej úcte a utvorí sa o nej zdravá verejná mienka, ak budú kresťanskí manželia vynikať v tejto láske svedectvom vernosti a súladu, ako aj starostlivosťou o výchovu detí, a ak budú mať aktívnu účasť na potrebnej kultúrnej, psychologickej a sociálnej obnove v záujme manželstva a rodiny. Mladých treba predovšetkým už v rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote, mohli v primeranom veku prejsť od čestného zasnúbenia do manželstva.