70. Čo sa týka investícií, tie majú byť zamerané na to, aby zabezpečili pracovné príležitosti a dostatočný zárobok súčasnému i budúcemu obyvateľstvu. Všetci, ktorí rozhodujú o týchto investíciách a o organizácii hospodárskeho života – tak jednotlivci, ako aj spoločenstvá a verejná moc – majú mať tento cieľ pred očami a musia si uvedomiť svoju veľkú zodpovednosť: na jednej strane dbať o to, aby sa zaistili potrebné prostriedky na slušné živobytie tak pre jednotlivcov, ako aj pre celé spoločenstvo, na druhej strane hľadieť do budúcnosti a postarať sa o náležitú rovnováhu medzi požiadavkami terajšej individuálnej i hromadnej spotreby a nutnosťou investovať pre generáciu, ktorá má prísť. Nech sa vždy prihliada aj na naliehavé potreby hospodársky menej rozvinutých krajín a oblastí. Čo sa týka meny, treba sa varovať poškodiť záujmy svojho vlastného národa, ako aj iných národov. Okrem toho treba urobiť opatrenia, aby tí, ktorí sú ekonomicky slabí, neutrpeli zmenou hodnoty peňazí nespravodlivú škodu.
71. Keďže majetok a iné formy súkromného vlastníctva hmotných dobier pomáhajú prejaviť sa osobnosti a dávajú človeku príležitosť plniť svoje poslanie v spoločnosti a hospodárstve, je veľmi dôležité napomáhať prístup všetkých – jednotlivcov i spoločenstiev – k určitému vlastneniu hmotných dobier.
Súkromné vlastníctvo alebo určitá držba hmotných majetkov zabezpečujú každému priestor potrebný na osobnú a rodinnú nezávislosť a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody. Napokon, keďže podnecujú zodpovedné plnenie práv a povinností, sú jednou z podmienok občianskych slobôd.151
Formy tejto držby alebo vlastníctva sú dnes rozličné a stávajú sa čoraz rozmanitejšími. Napriek sociálnym fondom, právam a službám zabezpečovaným spoločnosťou zostávajú zdrojom istoty, ktorý neslobodno podceňovať. A to platí nielen o vlastnení hmotných majetkov, ale aj o nehmotných hodnotách, ako sú napríklad odborné schopnosti.
Avšak právo na súkromné vlastníctvo neprotirečí rozličným formám verejného vlastníctva. Prevod majetkov do verejného vlastníctva však môže uskutočniť iba príslušná vrchnosť, podľa požiadaviek a v medziach všeobecného dobra a za spravodlivé odškodné. Okrem toho patrí do kompetencie verejnej moci urobiť opatrenia, aby nikto nezneužíval súkromné vlastníctvo proti spoločnému dobru.152
Súkromné vlastníctvo má však už svojou povahou aj sociálny charakter, ktorý sa zakladá na spoločnom určení dobier.153
Ak sa tento charakter zanedbáva, vlastníctvo sa neraz stáva príležitosťou na chamtivosť a vznik vážnych neporiadkov, takže sa odporcom poskytuje zámienka vystaviť nebezpečenstvu samo vlastnícke právo.
V mnohých hospodársky menej rozvinutých krajinách jestvujú veľké, ba obrovské poľnohospodárske pozemky, ktoré sú obrábané iba nedostatočne alebo z prospechárskych dôvodov ležia úhorom, zatiaľ čo väčšina obyvateľstva nevlastní pôdu alebo má v užívaní len malé polia, kým na druhej strane potreba rastu poľnohospodárskej výroby je evidentne naliehavá. Zamestnanci majiteľov veľkostatkov, ako aj tí, ktorí majú na nich v nájme parcely, majú nezriedka plat alebo príjem nedôstojný človeka, sú bez primeraného bývania a vykorisťujú ich sprostredkovatelia. Bez akéhokoľvek zabezpečenia žijú v takej osobnej závislosti, že nemajú takmer nijakú možnosť samostatne a zodpovedne konať a zabraňuje sa im akýkoľvek kultúrny pokrok i každá účasť na spoločenskom a politickom živote. Vzhľadom na rôzne situácie sa vyžadujú reformy zamerané na zvýšenie príjmov, zlepšenie pracovných podmienok, zväčšenie istoty zamestnania, podnecovanie osobnej iniciatívy, alebo aj rozdelenie nedostatočne obrábanej pôdy tým, ktorí ju budú vedieť zužitkovať. V tomto prípade im treba poskytnúť potrebné vybavenie, zvlášť vzdelávanie a možnosť vhodnej družstevnej organizácie. Kedykoľvek si však verejné blaho vyžaduje vyvlastnenie, odškodnenie sa má určiť spravodlivo a po zvážení všetkých okolností.
72. Kresťania, ktorí majú aktívnu účasť na dnešnom hospodársko-spoločenskom pokroku a bojujú za spravodlivosť a kresťanskú lásku, nech sú presvedčení, že môžu veľa vykonať pre blaho ľudstva a pokoj vo svete. V tejto činnosti majú dávať príklad ako jednotlivci i organizovane. Keď získajú nevyhnutné znalosti a skúsenosti, nech v pozemskej činnosti zachovajú správny postup, a verní Kristovi a jeho evanjeliu, nech celý svoj individuálny a spoločenský život nechajú preniknúť duchom blahoslavenstiev, najmä chudoby.
Každý, kto poslúcha Krista, hľadá predovšetkým Božie kráľovstvo, čerpá z neho účinnejšiu a čistejšiu lásku, aby pomáhal všetkým svojim bratom, a podnecovaný kresťanskou láskou, uskutočňoval dielo spravodlivosti.154
73. V súčasnosti možno pozorovať hlboké zmeny aj v štruktúrach a ustanovizniach národov, ktoré sú dôsledkom ich kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho vývoja. Tieto zmeny majú veľký vplyv na život politického spoločenstva, najmä čo sa týka práv a povinností všetkých v uplatňovaní občianskej slobody, v úsilí o spoločné dobro a pri usporadúvaní vzťahov občanov medzi sebou a vzťahov s verejnou mocou.
Živšie povedomie ľudskej dôstojnosti vyvoláva v rozličných krajinách sveta snahu nastoliť politicko-právny poriadok, v ktorom by boli lepšie zabezpečené osobné práva vo verejnom živote, ako napr. právo slobodne sa zhromažďovať a združovať, prejavovať svoje názory a súkromne i verejne vyznávať náboženstvo. Ochrana osobných práv je totiž bezpodmienečne potrebná, aby sa mohli občania jednotlivo i organizovane aktívnym spôsobom zúčastňovať na verejnom živote a správe verejných vecí.
Spolu s kultúrnym, hospodárskym a sociálnym pokrokom u mnohých vzrastá túžba mať väčšiu účasť na organizovaní života politického spoločenstva. Rastie vedomé úsilie o zabezpečenie práv národnostných menšín, bez toho, že by tieto zanedbávali svoje povinností voči politickému spoločenstvu. Čím ďalej tým viac sa rešpektujú aj ľudia, ktorí prejavujú odlišnú mienku alebo vyznávajú iné náboženstvo. Súčasne sa nadväzuje širšia spolupráca, aby všetci občania, a nie iba niektorí privilegovaní, mohli efektívne využívať osobné práva.
No odsudzujú sa všetky politické režimy, ktoré sú pri moci v niektorých krajinách a ktoré obmedzujú občiansku alebo náboženskú slobodu, rozmnožujú počet obetí politických vášní a zločinov namiesto toho, aby uplatňovali právomoc v záujme verejného blaha, obracajú ju v prospech nejakej strany alebo v prospech vykonávateľov moci.
Aby sa nastolil naozaj ľudský spôsob politického života, niet nič lepšie, ako pestovať hlboký zmysel pre spravodlivosť, vzájomnú lásku a pre službu všeobecnému dobru a upevňovať základné presvedčenie o pravej povahe politického spoločenstva, ako aj o poslaní, správnom vykonávaní a vymedzení verejnej moci.
74. Jednotlivci, rodiny a rozličné spoločenské vrstvy tvoriace občiansku spoločnosť si uvedomujú svoju neschopnosť sami vybudovať plne ľudský život a pociťujú potrebu širšieho spoločenstva, v rámci ktorého by všetci spoločnými silami pracovali dennodenne na čoraz lepšom zabezpečení všeobecného dobra.155
Na ten účel utvárajú politické spoločenstvá rozmanitej formy. Politické spoločenstvo jestvuje teda v záujme verejného blaha, v ňom má plné opodstatnenie a svoj zmysel a z neho odvodzuje aj svoje pôvodné a vlastné právne usporiadanie. Spoločné dobro však spočíva v súhrne spoločenských podmienok, ktoré spoločenstvám, rodine i jednotlivcom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť.156
Lenže v politickom spoločenstve sa zoskupujú mnohí a rozliční ľudia, ktorí sa oprávnene môžu prikláňať k rozličným rozhodnutiam. Aby sa teda politické spoločenstvo nerozdrobilo tým, že každý sleduje len svoj vlastný názor, je potrebná autorita, ktorá by usmerňovala sily všetkých občanov k spoločnému dobru, nie mechanicky a despoticky, ale predovšetkým ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy.
Je teda jasné, že politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom, hoci určenie politického režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov.157
Z toho ďalej vyplýva, že vykonávanie politickej moci v celom spoločenstve, ako aj v ustanovizniach, ktoré reprezentujú verejné záujmy, sa vždy má uskutočňovať v rámci mravného poriadku v prospech všeobecného dobra – ktoré však treba chápať dynamickým spôsobom – podľa právneho poriadku, ktorý bol alebo má byť stanovený zákonmi. V tom prípade sú občania vo svedomí viazaní poslúchať.158
Z toho jasne vyplýva i zodpovednosť, dôstojnosť a význam tých, ktorí stoja na čele.
Keď však verejná moc prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; nech je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.
Konkrétny spôsob, akým politické spoločenstvo organizuje svoje zriadenie a usporiadanie verejnej moci, môže byť rozličný, podľa rozmanitého svojrázu národov a ich historického vývoja. No vždy sa majú usilovať o formovanie vzdelaného, pokojamilovného človeka, dobroprajného voči všetkým a na osoh celej ľudskej rodiny.
75. Povahe človeka plne zodpovedá, aby sa našli také politicko--právne štruktúry, ktoré by dávali všetkým občanom bez akejkoľvek diskriminácie čoraz širšiu efektívnu možnosť slobodne a aktívne sa zúčastňovať na zriaďovaní právnych základov politického spoločenstva, ako aj na správe verejných záležitostí, vymedzovaní poľa pôsobnosti rozličných inštitúcií a na voľbe verejných činiteľov.159
Nech teda všetci občania pamätajú na právo a zároveň povinnosť používať svoje slobodné hlasovacie právo v záujme všeobecného dobra. Cirkev pokladá za chválitebnú a úctyhodnú činnosť tých, ktorí sa v službe ľuďom venujú verejným záujmom a berú na seba zodpovednosť za tieto otázky.
Aby spolupráca občanov uskutočňovaná s vedomím zodpovednosti dosiahla v každodennom verejnom živote priaznivé výsledky, vyžaduje sa pozitívny právny poriadok, ktorým sa stanovuje vhodné rozdelenie funkcií a orgánov verejnej moci spolu s účinnou a od nikoho nezávislou ochranou práv. Musia sa uznávať, zachovávať a napomáhať práva všetkých jednotlivcov, rodín a spoločenských skupín, aj ich uplatňovanie,160
spolu s povinnosťami, ktoré viažu všetkých občanov. Medzi týmito povinnosťami je osožné pripomenúť materiálne a osobné služby, ktoré sa majú štátu preukazovať, ako si to vyžaduje spoločné dobro. Verejní činitelia nech sa chránia robiť prekážky rodinným, sociálnym a kultúrnym organizáciám alebo sprostredkujúcim zväzkom a ustanovizniam, ani nech neznemožňujú ich zákonitú a aktívnu činnosť; naopak, nech ju ochotne a usporiadane napomáhajú. Občania zas, tak jednotlivo, ako aj v skupinách, nech dávajú pozor, aby neudelili priveľkú moc verejným vrchnostiam ani aby od nich nevhodne nežiadali neprimerané výhody a pôžitky, aby tak nezmenšili zodpovednosť jednotlivcov, rodín a spoločenských skupín.
Komplexnosť súčasných pomerov núti verejnú moc častejšie zasahovať do sociálnych, ekonomických a kultúrnych záležitostí, aby sa utvorili priaznivejšie podmienky, ktoré by účinnejšie pomáhali občanom i spoločenstvám slobodne sa usilovať o úplné blaho človeka. Vzťah medzi socializáciou161
a autonómiou i rozvojom osobnosti možno chápať rozličným spôsobom podľa rozmanitých oblastí a rozdielneho vývoja národov. Ak sa však niekde v záujme verejného dobra dočasne obmedzí uplatňovanie práv, len čo sa situácia pozmení, nech sa čím skôr obnoví sloboda. Je neľudské, ak politická moc nadobudne totalitnú alebo diktátorskú formu, ktorá porušuje práva osôb a spoločenských skupín.
Nech občania pestujú veľkodušnú a úprimnú lásku k vlasti, ale bez prílišnej upätosti, to jest takým spôsobom, aby mali vždy na zreteli aj dobro celej ľudskej rodiny, ktorú spájajú rozmanité zväzky medzi rasami, národmi a štátmi.
Všetci kresťania si majú uvedomiť svoje vlastné osobitné poslanie v politickom spoločenstve a dávať žiarivý príklad svojím zmyslom pre zodpovednosť a svojou službou záujmom všeobecného dobra, aby tak dokazovali aj skutkami, ako dať do súladu autoritu so slobodou, osobnú iniciatívu so súdržnosťou s celým spoločenským organizmom, želateľnú jednotu s užitočnou rozdielnosťou. Čo sa týka usporiadania časných záležitostí, nech uznávajú oprávnenosť odlišných mienok medzi sebou a nech sa úctivo správajú k jednotlivcom a skupinám, ktoré slušným spôsobom zastávajú svoj názor. Politické strany sa majú zase usilovať o to, čo si podľa ich úsudku vyžaduje verejné dobro; nikdy však nesmú dať prednosť vlastnému záujmu pred verejným dobrom.
Aby však všetci občania mohli plniť svoju úlohu v živote politického spoločenstva, treba starostlivo dbať o občiansku a politickú výchovu, ktorá je dnes taká potrebná pre všetkých občanov a zvlášť pre mládež. Tí, ktorí sú alebo sa môžu stať vhodní na ťažké, ale pritom veľmi ušľachtilé162
povolanie politika, nech sa naň pripravia a nech sa mu venujú, nehľadajúc vlastné výhody ani hmotný zisk. Nech bezúhonne a múdro postupujú proti krivde a útlaku, proti svojvoľnej vláde a neznášanlivosti niektorého človeka alebo niektorej politickej strany. A nech sa úprimne a statočne, ba s láskou a politickou neohrozenosťou zasvätia dobru všetkých.
76. Je veľmi dôležité, najmä v pluralistickej spoločnosti, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, ktorí sa dajú viesť svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi spolu so svojimi duchovnými pastiermi.
Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom ani sa neviaže na nijaký politický systém, je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby.
Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a autonómne. Ale obidve, i keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka. Túto službu budú môcť vykonávať na osoh všetkým tým účinnejšie, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu podľa miestnych a časových okolností. Veď človek nie je limitovaný len časným poriadkom, ale v plnej miere si zachováva svoje večné povolanie, hoci žije v ľudských dejinách. Cirkev však, zakotvená v láske Vykupiteľa, sa pričiňuje o to, aby sa rozmáhala spravodlivosť a láska v každom národe i medzi všetkými národmi. Keď hlása pravdu evanjelia a osvecuje všetky oblasti ľudskej činnosti svojím učením a svedectvom, ktoré vydávajú veriaci, rešpektuje a podporuje aj politickú slobodu a zodpovednosť občanov.
Keďže apoštoli a ich nástupcovia so svojimi spolupracovníkmi sú poslaní zvestovať ľuďom Krista, Spasiteľa sveta, vo svojej apoštolskej činnosti sa opierajú o Božiu moc, pričom Boh veľmi často prejavuje silu evanjelia v slabosti svedkov. Lebo tí, ktorí sa zasväcujú službe Božieho slova, musia uplatňovať spôsoby a prostriedky vlastné evanjeliu, ktoré sú v mnohom odlišné od prostriedkov pozemského spoločenstva.
Isteže, pozemské veci a tie, čo z ľudského stanoviska presahujú tento svet, sú navzájom úzko späté a aj sama Cirkev si slúži časnými prostriedkami, nakoľko to jej poslanie vyžaduje. Nevkladá však svoju nádej do výsad, ktoré jej poskytuje občianska vrchnosť. Ba zriekne sa uplatňovania niektorých zákonite nadobudnutých práv, kde by sa ukázalo, že ich používanie vyvoláva pochybnosti o úprimnosti jej svedectva, alebo keď nové životné podmienky žiadajú iné usporiadanie. No nech jej je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju sociálnu náuku, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých ľudí so zreteľom na rôzne doby a situácie.
Cirkev, ktorej úlohou je napomáhať a zveľaďovať všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne v ľudskej spoločnosti,163
verne oddaná evanjeliu a plniac svoje poslanie vo svete, posilňuje pokoj medzi ľuďmi na Božiu slávu.164
77. V týchto rokoch, keď ľudia ešte stále intenzívne pociťujú súženia a úzkosti zúriacej alebo bezprostredne hroziacej vojny, pre celú ľudskú rodinu nadišla rozhodujúca chvíľa v jej dozrievaní. Ľudstvo sa postupne zjednocuje a všade si lepšie uvedomuje svoju jednotu. Avšak uskutočniť dielo, ktoré naň dolieha, totiž vybudovať naozaj ľudskejší svet pre všetkých ľudí všade na svete, môže len vtedy, ak sa všetci s obnoveným duchom stanú hľadačmi pravého mieru. Tak môže v našich časoch zažiariť novým svetlom evanjeliová radostná zvesť, ktorá v súlade s najvznešenejšími snahami a túžbami ľudstva vyhlasuje strojcov pokoja za blažených, „lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9).
Preto má koncil v úmysle vysvetliť pravú a nadovšetko šľachetnú povahu mieru, odsúdiť neľudskosť vojny a obrátiť sa na kresťanov s vrúcnou výzvou, aby s pomocou Krista, pôvodcu pokoja, spolupracovali so všetkými na upevnení mieru medzi ľuďmi v spravodlivosti a láske a pripravovali prostriedky na jeho dosiahnutie.
78. Mier nie je iba bezvojnový stav ani sa neobmedzuje na ustálenie rovnováhy medzi protikladnými silami, nie je ani výsledkom despotickej vlády, ale je v pravom a vo vlastnom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17). Je ovocím poriadku, ktorý vštepil do ľudskej spoločnosti jej božský Zakladateľ a ktorý majú uskutočňovať ľudia túžiaci po čoraz dokonalejšej spravodlivosti. I keď totiž všeobecné dobro ľudstva závisí v prvom rade od večného zákona, predsa jeho konkrétne požiadavky postupom času podliehajú ustavičným zmenám, takže mier sa nikdy nezískava raz navždy, ale treba ho budovať nepretržite. A keďže okrem toho ľudská vôľa je nestála a narušená hriechom, starostlivosť o mier vyžaduje od každého vytrvalé ovládanie vášní a bdelosť zákonitej vrchnosti.
Ani to však nestačí. Tento pokoj sa nedá dosiahnuť na zemi, ak sa nezaručí osobné blaho a ľudia si nebudú medzi sebou s dôverou a bez donútenia vymieňať bohatstvá svojho ducha a nadania. Pevná vôľa rešpektovať ostatných ľudí a ostatné národy, ako aj ich dôstojnosť a nežištné bratské správanie sú pri budovaní mieru nevyhnutné. A tak je pokoj aj ovocím lásky, ktorá presahuje možnosti spravodlivosti.
Avšak pozemský mier, ktorý vzniká z lásky k blížnemu, je obrazom a účinkom Kristovho pokoja a ten má svoj pôvod v Bohu Otcovi. Lebo sám vtelený Boží Syn, Knieža pokoja, skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a tým, že obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele, vo svojom vlastnom tele zahubil nenávisť165
a po slávnom vzkriesení rozlial Ducha lásky v ľudských srdciach.
Preto sa na všetkých kresťanov vzťahuje naliehavá výzva, aby sa životom „podľa pravdy a v láske“ (Ef 4, 15) spojili s úprimne mierumilovnými ľuďmi a s nimi sa modlili za pokoj a pracovali na jeho nastolení.
Vedení tým istým Duchom, nemôžeme nechváliť tých, ktorí sa pri vymáhaní svojich práv zriekajú použiť násilie a používajú obranné prostriedky, ktoré majú k dispozícii aj tí najslabší, pod podmienkou, že sa to nedeje na úkor práv a povinností ostatných osôb alebo spoločenstiev.
Keďže ľudia sú hriešni, hrozí im nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Kristovho príchodu. Ale v miere, v akej zjednotení v láske premôžu hriech, premôžu aj násilie, kým sa nesplnia Božie slová: „Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju“ (Iz 2, 4).
79. Hoci nedávne vojny spôsobili nášmu svetu obrovské hmotné i morálne škody, ešte aj teraz každý deň v niektorej časti sveta vojna pokračuje vo svojom pustošení. Ba čo viac, používaním čoraz dokonalejších vedeckých zbraní dravosť vojny hrozí priviesť bojujúce strany do oveľa horšieho barbarstva než v minulosti. Okrem toho zložitosť terajšej situácie a spletitosť medzinárodných vzťahov dávajú možnosť pomocou nových, zákerných a podvratných taktík viesť zdĺhavé maskované vojny. Vo viacerých prípadoch sa nasadzovanie teroristických metód pokladá za nový spôsob vojny.
Koncil, majúc pred očami tento žalostný stav ľudstva, chce v prvom rade pripomenúť stálu platnosť prirodzeného práva národov a jeho všeobecných zásad. Samo svedomie ľudstva proklamuje tieto zásady čoraz dôraznejšie. Preto činy, ktoré sa im vedome protivia, ako aj nariadenia, ktoré také skutky predpisujú, sú zločinmi a ani slepá poslušnosť nemôže ospravedlniť tých, ktorí ich páchajú. Medzi také činy treba zaradiť predovšetkým akcie, ktorými sa sústavne a zámerne vyhladzuje celý národ, štát alebo nejaká národnostná menšina. Takéto akcie je potrebné rozhodne odsúdiť ako strašné zločiny. A treba čo najviac podporovať odvahu tých, ktorí sa neboja otvorene odporovať takýmto rozkazom.
Čo sa týka vojny, jestvujú rozličné medzinárodné dohody, ktoré podpísali mnohé štáty, aby sa vojenské akcie a ich následky stali menej neľudskými. Medzi ne patria dohody o osude ranených a zajatých vojakov a rozličné iné dohovory tohto druhu. Tieto pakty treba dodržiavať, ba všetci, najmä však verejné vrchnosti a odborníci v týchto otázkach sa musia podľa možnosti usilovať o ich zdokonalenie, aby tak lepšie a účinnejšie dopomohli k zmierneniu neľudskosti vojny. Okrem toho sa zdá vhodné a spravodlivé, aby zákony humánne počítali s tými, ktorí z dôvodov svedomia odmietajú používať zbrane, a to pod podmienkou, že budú ochotní slúžiť ľudskému spoločenstvu iným spôsobom.
Vojna z ľudského prostredia zatiaľ nie je vykorenená. Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu, ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania. A teda hlavy štátov, ako aj ostatní, ktorí nesú spoluzodpovednosť za verejné záležitosti, majú povinnosť postarať sa o bezpečnosť národov, ktoré im boli zverené, rozvážne postupujúc v takých vážnych veciach. Lenže jedna vec je mať ozbrojené sily v záujme spravodlivej obrany národov a druhá chcieť si podrobiť iné národy. Ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie. Aj keby už nanešťastie vznikla vojna, tým ešte nie je medzi nepriateľskými stranami všetko dovolené.
Čo sa týka ľudí slúžiacich vlasti v radoch ozbrojených síl, nech sa aj oni pokladajú za služobníkov bezpečnosti a slobody národov. A ak si správne plnia túto svoju úlohu, naozaj prispievajú k upevneniu mieru.