10. Z týchto dôvodov manželská láska vyžaduje od manželov, aby dobre poznali svoje poslanie týkajúce sa zodpovedného rodičovstva, ktoré sa dnes právom tak veľmi zdôrazňuje, a preto sa má správne chápať. Treba preto o ňom uvažovať z rôznych oprávnených hľadísk, ktoré navzájom súvisia.
Ak berieme do úvahy biologické procesy, zodpovedné rodičovstvo znamená poznať ich funkcie a rešpektovať ich; lebo ľudský rozum v schopnosti plodiť život objavuje biologické zákony, ktoré sú súčasťou ľudskej osoby.9
Ak máme na zreteli vrodené pudy a náruživosti, potom zodpovedné rodičovstvo znamená potrebnú nadvládu, ktorú má nad nimi vykonávať rozum a vôľa.
Ak si všímame fyzické, ekonomické, psychologické a sociálne podmienky, potom zodpovednými rodičmi sú tí, čo sa po rozumnej úvahe a s veľkodušnosťou rozhodli prijať väčší počet detí, alebo čo sa z vážnych dôvodov a zachovávajúc pritom morálne príkazy, rozhodli na určitý alebo neurčitý čas nesplodiť ďalšie dieťa.
Ale zodpovedné rodičovstvo, o ktorom je reč, spočíva najmä vo vnútornom vzťahu k objektívnemu mravnému poriadku, ktorý ustanovil Boh a ktorého pravým vysvetľovateľom je správne svedomie. Úloha zodpovedného rodičovstva preto vyžaduje, aby manželia úplne chápali svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe samým, voči rodine a voči ľudskej spoločnosti a pritom správne zachovali stupnicu hodnôt.
Z toho vyplýva, že v poslaní odovzdávať život manželia nemajú voľnosť počínať sa podľa svojej ľubovôle, ako keby mohli celkom sami a slobodne určovať mravne dovolené metódy, ktorých sa majú pridržiavať. Naopak, sú povinní prispôsobovať svoje konanie úmyslu Boha Stvoriteľa, ako sa prejavuje v samej povahe manželstva a jeho úkonov a sa predkladá v stálom učení Cirkvi.10
11. Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto spájajú a ktorými sa prenáša ľudský život, sú, ako pripomína posledný koncil, „čestné a dôstojné“11
a neprestávajú byť oprávnenými – hoci sa z príčin nezávislých od vôle manželov predvída, že budú neplodné – pretože ostáva ich zameranie na zvýraznenie a posilnenie zväzku manželov. Naozaj, ako je zo skúsenosti známe, nie z každého manželského styku pochádza nový život. Boh totiž tak múdro usporiadal prirodzené zákony a obdobia plodnosti, že už samy osebe vytvárajú odstup medzi jednotlivými pôrodmi. Cirkev tým, že upozorňuje ľudí na zachovávanie noriem prirodzeného zákona, objasňovaného svojou stálou náukou, zároveň poučuje, že akýkoľvek manželský akt musí zostať otvoreným na odovzdávanie života.12
12. Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi opätovne predložil, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý.
Vskutku, manželské úkony svojou vnútornou povahou, zatiaľ čo veľmi úzko spájajú manžela a manželku, robia ich aj schopnými splodiť nový život podľa zákonov vpísaných do samej prirodzenosti muža a ženy. Ak sa zachovajú obe tieto základné vlastnosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný. Myslíme, že dnešní ľudia sú osobitne schopní porozumieť, ako je toto učenie v zhode s ľudským rozumom.
13. Ľudia totiž oprávnene zisťujú, že manželský úkon nanútený druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky, nie je opravdivým skutkom lásky, a preto odporuje tomu, čo mravný poriadok správne vyžaduje vzhľadom na vzťah medzi manželmi. Takisto, ak si vec uvážia, musia uznať, že úkon vzájomnej lásky, ktorý škodí schopnosti rozmnožovania života, ktorú do nej podľa osobitných zákonov vštepil Boh, Stvoriteľ všetkého, odporuje tak Božiemu úmyslu, podľa ktorého bolo manželstvo ustanovené, ako aj vôli prvotného Pôvodcu ľudského života. Preto keď niekto používa Boží dar a hoci iba čiastočne uberá tomu daru význam a cieľ, protirečí prirodzenosti muža a ženy a ich vnútornému vzťahu, a preto odporuje aj Božiemu úmyslu a jeho svätej vôli. Kto však používa dar manželskej lásky a pritom zachováva zákony plodenia, nepovažuje sa za pána prameňov života, ale skôr za služobníka Stvoriteľovho úmyslu. Ako totiž človek nemá vo všeobecnosti bezhraničnú moc nad svojím telom, tak ju nemá, a to pre osobitný dôvod, ani nad plodivými schopnosťami ako takými, pretože tieto svojou povahou sú zamerané na plodenie ľudského života, ktorého počiatkom je Boh. Náš predchodca blahej pamäti Ján XXIII. pripomínal: „Všetci majú považovať ľudský život za posvätný, lebo už od svojho počiatku vyžaduje činnosť Boha Stvoriteľa.“13
14. Opierajúc sa o tieto základné princípy ľudského a kresťanského učenia o manželstve, musíme znova vyhlásiť, že vonkoncom treba zavrhnúť ako oprávnený spôsob určenia počtu detí priame prerušenia už začatého procesu plodenia a najmä priamy potrat, hoci vykonaný z terapeutických dôvodov.14
Takisto treba zavrhnúť, ako to viackrát vyhlásil Učiteľský úrad Cirkvi, priamu sterilizáciu, či už trvalú alebo dočasnú, tak mužov, ako i žien.15
Podobne treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života.16
Nemožno ani na schválenie takých manželských úkonov, ktoré sú úmyselne zbavené plodnosti, uvádzať ako platné tieto dôvody: že totiž treba voliť to zlo, ktoré sa zdá menšie; alebo že tieto úkony tvoria celok s plodnými úkonmi, ktoré sa už predtým vykonali, alebo sa neskôr vykonajú, a preto majú účasť na ich jedinej a tej istej morálnej dobrote. Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro,17
nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro:18
totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti. Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života.
15. Cirkev však nepovažuje za nedovolené tie metódy liečenia, ktoré sú potrebné na liečenie telesných chorôb, hoci by sa predvídalo, že sa tým zamedzí počatie, len nech sa toto zamedzenie nemá priamo v úmysle z akéhokoľvek dôvodu.19
16. Proti tomuto učeniu Cirkvi o manželskej morálke niektorí v súčasnosti namietajú, ako sme to uviedli (bod č. 3), že ľudský rozum má právo a úlohu riadiť tie sily, ktoré mu poskytuje nerozumná príroda, a usmerniť ich na dosiahnutie takého cieľa, ktorý zodpovedá dobru človeka. Niektorí sa teraz pýtajú: nie je rozumnejšie za daných okolností umele určovať pôrodnosť, ak sa tým lepšie napomôže rodinný pokoj a svornosť a deťom, ktoré sú už narodené, sa vytvoria vhodnejšie podmienky na ich výchovu? Na túto otázku treba dať jasnú odpoveď. Cirkev je zo všetkých prvá, ktorá chváli a odporúča používanie ľudského rozumu v diele, ktoré človeka, obdareného rozumom, tak úzko spája so svojím Stvoriteľom. Tvrdí však, že sa to má diať pri zachovaní poriadku, ktorý stanovil Boh.
Ak teda pre odstupy medzi jednotlivými pôrodmi jestvujú primerané dôvody, ktoré pochádzajú z telesného alebo duševného stavu manželov alebo z vonkajších okolností, podľa učenia Cirkvi manželia môžu sledovať prirodzený rytmus obsiahnutý v plodivých schopnostiach tak, že budú manželsky obcovať iba v neplodnom období, a tak kontrolovať pôrodnosť, žeby sa morálne učenie, ktoré tu vysvetľujeme, v ničom neporušilo.20
Cirkev zostáva verná sebe i svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu, hoci sa toto druhé počínanie dovoláva dôkazov, ktoré sa zdajú čestné a vážne. V skutočnosti sa oba tieto prípady hlboko odlišujú: v prvom prípade manželia oprávnene využívajú možnosť, ktorú im dala príroda; v druhom zasa prekážajú, aby počatie prebiehalo podľa svojho prirodzeného poriadku. Nedá sa poprieť, že manželia sa v oboch prípadoch so vzájomným súhlasom a z prijateľných dôvodov chcú vyhnúť počatiu a mať istotu, že nebudú mať deti. Treba však súčasne uznať, že iba v prvom prípade sa manželia vedia zdržať manželského styku v plodných obdobiach, kedykoľvek z primeraných dôvodov nie je želateľné počať dieťa. Keď sa však vráti neplodné obdobie, užívajú manželský styk, aby si prejavovali vzájomnú lásku a udržovali sľúbenú vernosť. Keď takto konajú, zaiste vydávajú svedectvo o pravej a celkom správnej láske.
17. Čestní ľudia sa môžu dostatočne presvedčiť o pravdivosti učenia, ktoré Cirkev v tejto veci predkladá, ak si všimnú následky metód umelého regulovania pôrodnosti. Predovšetkým nech si uvedomia, aká široká a ľahká cesta sa takýmto konaním môže otvoriť pre manželskú nevernosť a všeobecný pokles mravnosti. Nie je na to ani potrebná dlhá skúsenosť, aby sa mohol každý presvedčiť o slabosti ľudskej prirodzenosti a aby pochopil, že ľudia – najmä mladí, tak ľahko podliehajúci náruživostiam – potrebujú povzbudenie na zachovávanie morálneho zákona a že sa im nesmie uľahčovať cesta k jeho porušovaniu. Treba sa obávať aj toho, že muži, čo si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si z nich nástroj pre svoju žiadostivosť a nebudú ich považovať za životné družky, ktoré majú ctiť a milovať.
Konečne treba starostlivo uvážiť, aká nebezpečná moc by sa dala do rúk tým predstaviteľom verejnej moci, ktorí sa nestarajú o prikázania morálneho zákona. Či dakto bude môcť vyčítať verejnej moci, že používa na riešenie ťažkostí svojho národa to, čo sa manželom uznáva za dovolené na riešenie niektorej rodinnej ťažkosti? Kto zabráni, aby verejná moc nepodporovala také antikoncepčné prostriedky, ktoré budú považovať za účinnejšie, ba dokonca ich nenariadila používať všetkým, kedykoľvek to uzná za potrebné? Tak by sa stalo, že ľudia, zatiaľ čo by sa chceli vyhnúť ťažkostiam, ktoré vyplývajú z Božieho zákona pre jednotlivcov, rodiny alebo sociálne skupiny, dovolili by verejnej moci ľubovoľne sa miešať do najvlastnejšej a najsúkromnejšej úlohy manželov.
Preto, ak nechceme, aby sa poslanie plodenia života vydalo napospas ľudskej ľubovôli, treba uznať, že moc, ktorú človek môže mať nad vlastným telom a jeho prirodzenými funkciami, má určité hranice, ktoré sa nesmú prekročiť, hranice, ktoré nikomu, či už súkromnému jednotlivcovi alebo človekovi obdarenému verejnou mocou, nie je dovolené porušiť. Tieto hranice sa neurčujú z iného dôvodu ako z úcty, ktorá patrí celému ľudskému telu a jeho prirodzeným funkciám, podľa zásad, ktoré sme už spomenuli, a podľa správneho chápania takzvaného princípu totality (čiže celistvosti), ktorý vysvetlil náš predchodca blahej pamäti Pius XII.21
18. Možno predvídať, že azda nie všetci ľahko prijmú toto učenie, lebo zaznieva príliš veľa hlasov, umocnených modernými oznamovacími prostriedkami, ktoré sa nezhodujú s hlasom Cirkvi. Ale Cirkev, ktorá sa tomu nediví – veď je, ako aj jej božský Zakladateľ, „znamením, ktorému budú odporovať“,22
– nezanedbáva preto sebe zverenú úlohu hlásať ponížene a vytrvalo celý morálny zákon, tak prirodzený, ako aj evanjeliový.
Keďže Cirkev neustanovila ani jeden z týchto zákonov, nemôže o nich rozhodovať, ale ich môže iba strážiť a vykladať, a nikdy nebude smieť vyhlásiť za dovolené to, čo je naozaj nedovolené, pretože to svojou povahou vždy odporuje pravému dobru človeka.
Cirkev vie veľmi dobre, že chránením celého morálneho zákona o manželstve prispieva k obnove pravej ľudskej kultúry. Okrem toho povzbudzuje človeka, aby sa nevzdával svojej zodpovednosti tým, že sa spoľahne na technické prostriedky. Zabezpečuje tak dôstojnosť manželov. Týmto svojím počínaním, pridŕžajúc sa príkladu a učenia Božského Spasiteľa, Cirkev ukazuje, že s úprimnou a veľkodušnou láskou sprevádza ľudí, ktorých sa usiluje už na pozemskej púti podporovať, „aby ako deti mali účasť na živote živého Boha, Otca všetkých ľudí“.23
19. Avšak tieto naše slová sotva by veru vyjadrili myšlienky a starosti Cirkvi, Matky a Učiteľky všetkých národov, keby ľudí, predtým povzbudených k zachovávaniu a úcte k Božiemu zákonu o manželstve, nepodporili tiež v čestnom regulovaní pôrodnosti v ťažkých životných podmienkach, ktoré v tejto našej dobe doliehajú na rodiny a národy. Veď Cirkev sa nemôže k ľuďom správať inak ako božský Vykupiteľ. Pozná totiž ich slabosti, zľutúva sa nad zástupmi, prijíma hriešnikov. Nemôže však neučiť zákon, ktorý je v skutočnosti zákonom ľudského života, prinavráteného jeho pôvodnej pravde a vedeného Božím Duchom.24