Výrok nad Moabom.
Áno, za noci bol zničený, Ar Moab zhynul;
áno, za noci bol zničený, Kír Moab zhynul.

Idú do domu, Dibon vystupuje na výšiny plakať,
na Nebu a na Medabe kvíli Moab:
na každej hlave plešina, každá brada oholená,

na jeho cestách obliekajú sa do vrecovín,
na jeho strechách a uliciach
všetko kvíli, rozplakáva sa.

Hesebon a Eleále volá,
až k Jase počuť ich hlas,
preto sa chvejú bedrá Moabu,
jeho duša sa chveje.

Moje srdce volá pre Moab.
Jeho ubehlíci sú až v Segore,
v Eglat – Šelišija.
Áno, na výstupy Luitu vystupujú v plači,
áno, na ceste k Horonaimu stupňujú krik pre skazu.

Áno, vody Nimrimu sa na púšť obrátia,
áno, vyschla tráva, zhynula byľ,
niet viacej zelene.

Preto svoje zvyšky a svoje zásoby
nesú k potoku Vŕb.

Áno, krik obkľučuje hranice Moabu,
až po Eglaim jeho kvílenie
a po Beer-Elim jeho kvílenie.

Áno, vody Dimonu sú plné krvi,
lebo na Dimon uložím ďalšie:
na zachránených Moabu leva
i na tých, čo ostanú v krajine.