„Nuž vecí takých počul som už premnoho.
Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

Bude už koniec týmto slovám do vetra?
Veď čo ťa núti odpovedať mi?

Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť,
keby ste vy boli miesto mňa,
snovať také reči proti vám
a krútiť hlavou nad vami.

No obodroval by som vás svojimi ústami
a chvenie svojich perí by som nezadržoval.

Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje,
ak prestanem, neodchádza odo mňa.

No teraz ma už naskrze vysilil

a jeho tlupa sa ma zmocňuje.
Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa,
môj žalobca tak svedčí proti mne.

Má hnev na korisť, a tak ma schvatol
a zubmi na mňa zaškrípal
i ostro zazrel na mňa škodca môj.

Už svoje ústa roztvárajú na mňa
a na posmech ma bijú po tvári,
zhŕkli sa všetci proti mne.

Boh ma dal zlostníkovi napospas
a vydal ma do rúk bezbožníkov.

V pokoji žil som, náhle si ma vydesil,
za krk zdrapil a celkom skrušil ma,
sebe za cieľ si ma postavil.

Už jeho strely poletujú kolo mňa,
mne kruto roztína obličky
a moju žlč na zem vylieva.

Mne dáva vskutku úder jeden za druhým,
sťa bojovník on na mňa rúti sa.

Tak, žínenku už ušil som si na kožu
a svoj roh som do prachu pohrúžil.

To sčervenala mi tvár od plaču,
a tma mi leží kolo mihalníc,

hoc násilie na mojich rukách nie je
a moje modlitby sú bez škvrny.

Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci!
Nech pre môj plač niet miesta skrytého!

Už svojho svedka iba na nebi mám
a ručiteľ môj na výsostiach je.

Druhovia sa mi tu posmievajú,
ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,

by dal mužovi aj voči Bohu právo,
jak ho človek má voči blížnemu.

Lebo uplynie pár krátkych rokov
a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.