Môj duch je zbitý, moje dni už pohasli
a nič, len hroby sú mi potrebné.

Či nerobia si zo mňa iba posmešky
a v utrpení oko nebdie mi?

Tak teda polož záloh za mňa pred seba.
Veď kto iný odváži sa udrieť mi
do dlane na znak záruky?!

Lebo ich srdcu si odňal odvahu
a vyhrať veru ty ich nenecháš!

Keď niekto zradí za podiel priateľov,
oči sa jeho deťom zatmejú.

Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím;
a práve mne to pľujú do tváre.

Tak moje oko od žiaľu sa skalilo
a údy všetky ako tôňu mám.

Čo poctiví sú, žasnú nad tým zdesene,
nad hriešnym čistý horší sa.

Lež spravodlivý svojou cestou ide si
a silu získa, kto je čistých rúk.

Vy všetci teda, vráťteže sa, poďte sem,
hoc medzi vami neznám múdreho.

Moje dni ušli, praskli moje úmysly
aj túžby môjho srdca.

Noc obrátili na deň;
svetlo je opäť bližšie ako tmy.

Či môžem dúfať? Domom mojím podsvetie
a vo tmách som si lôžko popravil.

Nuž: »Môj otec si« – tak som hrobu povedal
a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«

V čom nádej moja môže ešte spočívať?
A moje šťastie, kto ho pobadá?

Či do podsvetia so mnou azda zostúpi
a do prachu sa vedno vnoríme?“