„Dokedy budete hádzať slová?
Dobre rozvážte si, potom vravme:

Prečo sme za hovädá pokladaní?
Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa,
kvôli tebe sa zem púšťou stane
a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

Isto zhasne svetlo bezbožného,
nezažiari plameň jeho ohňa.

Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane,
ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

Jeho veľké kroky umenšia sa,
povalia ho jeho vlastné plány.

Do oka sa zaplieta nohami,
vykračuje si ako po sieti.

Za pätu ho zachytáva osídlo,
sťahuje sa vôkol neho slučka.

Povraz na neho je skrytý v zemi,
na chodníku naňho čaká pasca.

Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy
a budú sa mu valiť na päty.

Síl mu ubudne od hladu,
pri boku mu stojí skaza istá.

Choroba rozožerie jeho kožu,
smrti prvý syn mu údy zhltá.

Vytrhne ho z bezpečného stanu,
odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

V jeho stane býva to, čo nie je jeho,
a jeho príbytok sírou posypú.

Oddola mu vyschýnajú korene,
konáre mu vädnú odvrchu.

Vymizla jeho pamiatka zo zeme,
nespomenú jeho meno na námestiach.

Zo svetla ho zaháňajú do temnôt,
zapudzujú ho z obvodu zeme.

Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude,
nijaký ostatok vo svojom príbytku.

Jeho osud predesil najposlednejších,
hrôza zachvátila prvých:

»Také sú príbytky zlého človeka,
to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.«“