1Jób odpovedal:
Nech Boh sám súdi
2„Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek
a vzlykot mi ruka zadŕža:
Bár by som vedel, kde by som ho našiel,
zašiel by som k jeho trónu až.
Tam pred ním samým začal by som súdiť sa
a naplnil by som si ústa dôkazmi.
By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,
a dal si pozor, čo mi odvetí.
Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?
Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.
On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,
a navždy súdu zbavil by som sa.
Nevinnosť sa nedá dokázať
8Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,
dozadu ak, zas ho nebadám.
Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,
zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.
On dobre pozná moje cesty, zastávky,
jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.
Veď moja noha k jeho stope prilipla,
jeho cestu som strážil, nezblúdil.
Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,
úst jeho slová v hrudi skryl som si.
Nezaslúžené utrpenie
13Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!
Čo duša chce mu, to aj urobí.
Veď úmysel svoj uskutoční zaiste
a takých vecí v mysli veľa má.
Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:
To uvážil som, hrôzu pred ním mám.
Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť
a Všemohúci ma tak predesil.
Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,
bo obličaj mi tône prikryli.