Moje srdce nad tým celkom predesilo sa,
že až z miesta svojho ide vyskočiť.

Počúvajte teda ten jeho hlas dunivý,
aký veľký hukot mu z úst vychádza.

Svoj blesk vystreľuje po šírych nebesiach
až veru po samy zeme končiny.

Za ním ozýva sa jeho hlas už dunením,
mohutnému hlasu dáva lomoziť,
blesky nezadrží, keď čuť jeho hlas.

Svojím hlasom hrmí naozaj podivne,
robí veľké veci, prečudesné tiež.

Veď aj snehu vraví: »Nože, na zem spúšťaj sa!«,
dažďom, lejaviciam: »Prudké buďteže!«

On vtláča na všetkých ľudí svoje znamenie,
by tak jeho dielo všetci poznali.

Do skrýše si vlastnej (každé) zviera zalieza,
ono sa vo svojej diere zdržuje.

Z južných komôr práve povíchrica prichádza,
od severu zasa zima studená.

Tak sa aj ľad tvorí na Božie dýchnutie,
takže celkom stuhne vody hladina.

A takisto mračno jeho bleskom vystrelí,
oblak rozoseje jeho záblesky.

Tak sa potom vrtia sťaby kolom dokola,
podľa jeho plánov v kruhu točia sa.
A tak všetko spravia, čokoľvek im prikáže,
po obvode celom jeho zeme ver’.

Ak chce kárať azda, svoju vôľu vyplní,
či byť milosrdný, aj to dosiahne.

Ty, Jób, týmto veciam, nože, sluchu dopraj už!
Povstaň, Božím divom venuj pozornosť!

Chápeš, ako to Boh nado všetkým panuje,
ako oblak jeho bleskom zažiari?

Chápeš vari aj tú rovnováhu oblakov?
To div toho, čo je múdry nesmierne.

Ty, čo šaty sa ti celkom rozhorúčia hneď,
sotva zem na južnom vetre zastane.

Hádam chceš s ním mračná po oblohe rozostrieť,
pevné zrkadlo jak z kovu bieleho?

Daj mi teda vedieť, čo mu máme povedať,
pre tmu nám nemožno viac už rokovať.

Či sa mu oznámi, kedy budem hovoriť,
že hovorí ktosi, aj to dozvie sa?

Ani svetlo uzrieť teraz veru nemožno,
oblaky ho totiž celkom zatmili.
Lenže vietor vanie, už ich zasa rozháňa,

od severu ide zlato akoby,
kolo Boha vidno slávu úžasnú.

Všemohúceho my nikdy nedosiahneme:
Mocou preveľký je, súdom takisto,
ochrancom je práva, neutiskuje.

Preto sa ho ľudia (všetci) musia obávať,
ani srdcom múdrych on si nevšíma.“