Vieš ty, kedy kozy skalné liahnu sa
kedy lane vrhnú, spozoroval si?

Jak sú dlho plné, čítaš mesiace,
časy liahnutia ich poznáš takisto?

Ony sa len schúlia, mladé vypustia,
ťaže pôrodnej sa takto pozbavia.

Ich mladé silnejú, rastú na stepi,
raz sa odtúlajú, k nim sa nevrátia.

Ktože slobodu dal oslu divému
a kto onagrovi putá rozviazal,

ktorému ja dal som púšte za bydlo,
za sídlisko jeho slanú krajinu?

Z lomozu mesta on len sa vysmieva,
na krik poháňača veľa nepodbá.

Po kopcoch len snorí, svojich pasienkoch,
kde zeleň dáka je, hľadá bedlivo.

Ochotne ti byvol službu vykoná,
či bude pri tvojich jasliach nocovať?

Môžeš na šiju mu vložiť opraty
a bude za tebou brázdy vyrývať?

Spoľahneš sa naňho, že je mohutný,
môžeš naňho svoju prácu ponechať?

Môžeš si byť istý, že sa vráti zas,
že on na humno ti zrno dovezie?

Pštros má zasa krídla veľmi svižné ver’
a perie má hybké, taktiež perute.

Keď si on do zeme vajcia nakladie,
potom si ich v piesku (telom) zahrieva,

zabúda, že noha ich tam rozšliape,
aj divá zver ich tam môže rozdláviť.

K mladým krutý býva jak by k nevlastným,
že sa darmo trápi, to ho nemrzí.

To Boh pozbavil ho (všetkej) múdrosti
a nedal mu podiel na rozumnosti.

Lež ak do výšky sa letom povznesie,
vysmeje sa z koňa, z jazdca jeho tiež.

Ty to azda dávaš silu koňovi,
šiju jeho hrivou priodievaš ty?

Dávaš, aby skákal sťaby kobylka?
Jak je hrozne hrdé jeho erdžanie!

Dupká po rovine, mocne vzpína sa,
a potom sa proti zbraniam vyrúti.

Chichoce sa strachu, desu nepozná,
pred taseným mečom neustúpi on.

Len tak na ňom tulec zvučne hrkoce,
kopija sa blýska, oštep takisto.

Bujný, nepokojný, sťaby hltal zem,
zadržať sa nedá, keď roh zazneje.

Keď poľnica zvrieskne, »Hihi!« zarehce
a bitku zďaleka už on zavetrí,
hromovanie vodcov, pokrik vojnový.

Jastrab operí sa podľa tvojho umu,
aby letel na juh, krídla rozvinul?

Orol na tvoj rozkaz vzlietne do výšky,
hniezdo postaví si veľmi vysoko?

Na brale on sídli, tamtiež nocúva,
na útese skalnom, jak by v pevnosti.

Stadiaľ vyhľadáva svoju potravu,
takto jeho oči jastria do diaľky.

Krv si posrkujú jeho mláďatá,
zdochliny kde jesto, tam je aj on hneď.“