„Slabiny si opáš ako hrdina,
ja sa budem pýtať, ty ma poučíš:

Naozaj chceš zmariť súdny nález môj,
mňa ty odsúdiť chceš, by si v práve bol?

Rameno máš azda také ako Boh,
hlasom takým hrmíš, ako jeho je?

Hrdosťou sa ozdob, vznešenosťou tiež,
priodej sa slávou aj velebnosťou!

Zúrivosti svojej voľný rozbeh daj,
všetko pyšné pozri, nože poníž to,

všetko spurné pozri, nože zvrhni to,
bezbožníka rozšliap ihneď na mieste!

Pospolu ich všetkých pohrúž do prachu
a do väzenia ich vrhni tmavého!

Ja sám potom budem teba velebiť,
že ťa zachránila tvoja pravica.

Tu, hľa, pred tebou je vodná potvora,
trávu ona žerie ani dobytok.

Hľa, to ona v bedrách svoju silu má,
jej moc zas vo svaloch brucha spočíva.

Sťaby dáky céder svoj chvost napriami,
šľachy stehien jej sú uzly akoby.

Jak rúry medené sú tiež kosti jej,
železné jak tyče údy jej sú ver’.

Je to prvotina Pána všetkých diel,
za vládcu je druhom iste stvorená.

Hory dávajú jej tiež svoj poplatok,
všetky divé zvery, čo sa hrajú tam.

Pod krom lotosovým ona líha si,
v skrýši zo šašiny abo z trstiny.

Lotosové tiene ju zakrývajú
a okolo nej sú vŕby potočné.

Ak je rieka dravá, nenaplaší sa,
hoc jej k tlame siaha, býva pokojná.

Ktože zrakom svojím môže skrotiť ju,
kto jej môže tŕňom nozdry prepichnúť?

Na udicu lapíš krokodíla var’,
jazyk jeho azda sputnáš povrázkom?

Do nozdier mu hádam tŕnie zastrčíš,
háčkom prepichneš mu jeho čeľustie?

Bude sa ti vari veľmi prosiť on
a bude ti vravieť dáke lichôtky?

S tebou uzavrie on azda dohovor,
bys ho vzal na celý život za sluhu?

S ním sa ako s vtáčkom budeš zabávať,
pre svoje dcéry ho hádam priviažeš?

Budú sa jednať oň spoločníci aj,
medzi obchodníkov v kusoch dajú ho?

Oštepom mu kožu môžeš preraziť,
jeho hlavu azda bodcom na ryby?

Ak naň svoju ruku (raz) už položíš,
na boj tuhý mysli, viac už nezačneš.