Nádej (muža) bude veru zmarená,
pri pohľade naňho hneď sa vyvráti.

Nenapajedí sa, keď ho vyrušia?
Ktože vtedy pred ním môže vydržať?

Kto sprotivil sa mu, a zachránil sa?
Pod šírym ver’ nebom nikto zaiste.

Tiež o údoch jeho mlčať nebudem,
a o jeho moci, ktorej rovnej niet.

Ktože môže zobliecť vrchný odev mu,
do dvojitého mu vniknúť brnenia?

Brány tlamy jeho ktože rozovrie?
Hrôza obkľučuje jeho zubiská.

Ako husté štíty jeho chrbát je,
pospájané tmelom sťaby z kremeňa.

Tesno jeden s druhým pospájané sú,
ani dych by cez ne vskutku neprešiel.

Priliehajú takto k sebe navzájom,
držia pohromade, nerozštiepia sa.

Keď sa mu (raz) kýchne, až sa zablysne,
jeho oči sú sťa brvy zornice.

Z jeho pažeráka jak by plameň šiel,
sťaby sršali tiež iskry ohnivé.

Z jeho nozdier para vystupuje ver’
jak z hrnca na ohni, keď je vo vare.

Jeho dych by uhlie vari zapálil,
akoby mu plameň z tlamy vyšľahol.

V jeho šiji iste sila spočíva,
všade ho predchádza hrôza desivá.

Svaly jeho tela pevne poja sa,
môžeš tlačiť na ne, nepovolia však.

Tuhé ani kameň jeho srdce je,
ani spodný žarnov, také tvrdé je.

Pred jeho velebou vlny trasú sa,
ba aj mora príboj (pred ním) ustúpi.

Meč ak zasiahne ho, nič mu nespraví,
ani pika, oštep, strela vôbec nič.

Železo on má len sťaby za sečku,
mosadz mu je iba drevom práchnivým.

Na útek ho strelec zahnať nemôže,
ako pleva sú mu z praku kamene.

Kyj sa mu jak steblo tŕstia pozdáva,
keď oštepy svištia, on sa rehoce.

Pod ním jak by boli ostré črepiny,
sanicu on (nimi) v bahne vytlačí.

Zvíri ani kotol hlbočinu on
z mora si nádobku robí na olej.

Jeho cesta za ním trblieta sa ver’
hĺbka sťaby bola vlasmi sivými.

Na zemi sa jemu nevyrovná nik,
veď on stvorený bol nebojazlivý.

On gáni na všetky hrdé bytosti
a všetkým šelmám je iste kráľom on.“