Vina Júdova je napísaná
železným rydlom, diamantovým hrotom,
je vyrytá do tabule ich srdca
a na rohy ich oltárov,

takže ich synovia pamätajú na ich oltáre,
na ašery, na zelené stromy,
na vysoké pahorky

na vrchoch v poli.

Vypustím z ruky svoje dedičstvo,
ktoré som ti dal;
spravím ťa otrokom tvojich nepriateľov
v krajine, ktorú nepoznáš;
veď ste zapálili oheň môjho hnevu,
blčať bude naveky.“

Toto hovorí Pán:
„Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka
a telo urobil svojou oporou,
ale od Pána sa mu srdce vzdialilo.

Je ako tamariška na púšti,
neuzrie prichádzať blaho,
býva v púšti na vyhoreniskách,
v zemi soľnatej, neobývanej.

Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána,
Pán bude jeho nádejou.

Je ako strom, zasadený pri vode,
čo si vystiera k potoku korene,
nebojí sa, keď prichádza horúčosť,
lístie mu ostáva zelené.
V suchom roku nemá starosti
a neprestáva rodiť ovocie.

Srdce je klamlivé nado všetko
a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná?

Ja, Pán, skúmam myseľ
a skúšam srdce:
odplatím každému podľa jeho ciest,
podľa ovocia jeho skutkov.“

Prepelicou, ktorá vyliahne, čo nezniesla,
je ten, kto nespravodlivo zhŕňa bohatstvo,
v polovici svojich dní ho opustí
a na konci bude ako hlupák.

Vyvýšený trón slávy
je od začiatku miesto našej svätyne.

Nádej Izraela, Pane,
všetci, čo teba opustia, budú zahanbení,
čo sa vzbúria, budú zapísaní v zemi,
lebo opustili prameň živých vôd, Pána.

Uzdrav ma, Pane, a budem zdravý,
zachráň ma a budem zachránený,
lebo ty si moja chvála.

Hľa, títo mi vravia:
„Kdeže je Pánovo slovo? Nech príde!“

Ja som však nebol zahanbený,
keď som išiel za tebou, pastierom,
a po dni človeka som netúžil.
Ty vieš, čo vychádza z mojich úst,
je správne pred tvojou tvárou.

Nebudeš mojou záhubou,
nádejou si mi v deň nešťastia.

Nech sa zahanbia moji prenasledovatelia,
a nech sa nezahanbím ja!
Nech sa trasú oni, a netrasiem sa ja!
Priveď na nich deň nešťastia,
dvojnásobným úderom ich znič!