Slávy Moabu už niet.
V Hesebone mu stroja nešťastie:
Poďme, zničme ho, nech nie je národom.
Aj ty, Madmen, zamĺkneš,
príde za tebou meč.

Čuj krik z Horonaimu,
veľké pustošenie a rúcanie.

Zlomený je Moab,
kričia, že ich počuť až do Segoru.

Áno, hore svahom Luitu
vystupujú v plači.
Áno, na svahu Horonaimu
počuť krik pre skazu.

Bežte a zachráňte si život
a buďte ako tamariška na púšti.

Pretože si dúfal v svoje diela a poklady,
aj teba podmania!
Kamoš pôjde do zajatia,
jeho kňazi a kniežatá tiež.

A ničiteľ vnikne do každého mesta,
ani len jediné mesto sa nezachráni;
zhynie údolie a skazu vezme pláň,
ako riekol Pán.

Dajte krídla Moabu,
nech letom unikne!
Jeho mestá obrátia sa na púšť,
že nebude v nich obyvateľov.

Zlorečený, kto koná Pánovo dielo nedbalo,
zlorečený, kto si odťahuje meč od krvi!

Moab bol nerušený od mladosti,
spočíval na svojich kvasniciach,
neprelieval sa z nádoby do nádoby
a do zajatia nešiel,
preto trvala jeho chuť
a vôňa sa mu nezmenila.

Čo vravíte: »Hrdinovia sme
a mocní chlapi do boja«?

Moab bude zničený, vystupujú do jeho miest,
jeho vybraná mlaď zostupuje na jatku,
hovorí Kráľ,
volá sa Pán zástupov.

Blíži sa skaza Moabu,
jeho nešťastie sa veľmi ponáhľa.

Ľutujte ho všetci z jeho okolia
a všetci, čo poznáte jeho meno,
vravte: »Ako sa len zlomila
silná palica, berla okrasná.«

Dolu z nádhery, seď o smäde,
obyvateľka, dcéra Dibonu,
veď ničiteľ Moabu útočí na teba,
zrúca tvoje pevnosti!

Postav sa na cestu a vyzeraj,
obyvateľka Aroeru,
pýtaj sa bežcov a utečencov.
Povedz: »Čo sa stalo?«

V hanbe je Moab, áno, podlomil sa,
kvíľte a volajte,
zvestujte pri Arnone,
že Moab je zničený.

Odrazený je roh Moabu
a jeho rameno je zlomené,
hovorí Pán.

Opojte ho, veď sa dvíhal nad Pána,
nech sa Moab váľa v tom, čo vydávil,
nech je aj on na posmech.

A či ti Izrael nebol na posmech?
Či ho dochytili medzi zlodejmi,
že si vždy pokyvoval hlavou, keď si s ním hovoril?

Opustite mestá a bývajte v bralách,
obyvatelia Moabu,
buďte ako holub,
ktorý hniezdi na okraji dier.

Počuli sme o pýche Moabu, veľmi pyšný je,
o jeho namyslenosti, pýche, nadutosti, povýšenosti srdca.

Ja poznám – hovorí Pán – jeho prchkosť;
má nezmyselné reči, nezmyselné činy.

Preto kvílim pre Moab,
pre celý Moab volám,
pre ľudí z Kir Cheresu vzdychám.

Viac ako Jazer oplakávam
vinohrad Sabamy.
Tvoje výhonky prekračovali more,
siahali až k (moru) Jazeru:
do tvojej oberačky a tvojho vinobrania
vpadol ničiteľ.

I zmizla radosť a plesanie
zo záhrad a z krajiny moabskej.
Urobím koniec vínu v lisoch,
šliapač nešliape,
ujúkanie nie je ujúkaním.

Krik znie od Hesebonu k Eleále,
až k Jase vydávajú hlas.
Od Segoru až k Horonaimu,
k tretiemu Eglatu;
veď aj vody Nimrimu
sa na púšť obrátia.

A urobím v Moabe koniec
– hovorí Pán,
tým, čo vystupujú na výšinu
a okiadzajú bôžikov.

Preto moje vnútro vzlyká
pre Moaba ako flauta,
moje srdce pre ľud z Kír Cheresu
ako flauta vzlyká,
lebo stratili svoje zvyšky.

Veď každá hlava je plešivá
a každá brada oholená,
na každej ruke zárezy
a na každých bedrách vrecovina.

Na všetkých strechách Moabu
i na jeho uliciach všetko narieka,
lebo som zlomil Moab
ako odpornú nádobu
– hovorí Pán.

Ako je zničený! Kvíľte!
Ako Moab obrátil s hanbou šiju!
Moab bude posmechom a hrôzou
všetkým, ktorých má vôkol seba.

Lebo toto hovorí Pán:
Pozri, letí ako orol,
rozprestiera krídla nad Moabom.

Podmanené sú mestá
a zaujaté pevnosti.
Srdce hrdinov Moabska však ten deň bude
ako srdce ženy, ktorá rodí.

Moab bude zničený, nebude národom,
pretože sa vyvyšoval nad Pána.

Strach, jama a osídlo
pre teba, obyvateľ Moabu
– hovorí Pán.

Kto unikne hrôze, padne do jamy,
a kto vystúpi z jamy, chytí sa do osídla;
áno, toto dopustím na Moab
v roku jeho navštívenia
– hovorí Pán.

V tieni Hesebonu zastanú
utečenci bez moci.
Veď z Hesebonu vyšľahne oheň
a plameň z domu Sehona
i strávi sluchy Moabu
a temä zúrivcov.

Beda ti, Moab,
zahynul ľud Kamoša,
veď ti synov odviedli do zajatia
a tvoje dcéry do vyhnanstva.

Ale obrátim osud Moabu
na konci dní,“ hovorí Pán.