Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy,
ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

(Jedno) pokolenie prichádza,
(iné) pokolenie odchádza.
Zem však stojí naveky.

Slnko vychádza a slnko zapadá
a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

Veje na juh a obráti sa na sever,
v ustavičnom krúžení duje vietor
a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

Všetky rieky tečú do mora,
a more sa nepreplňuje.
Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť,
aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu –
vyrozprávať to nevládze nik.

Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.
A čo sa už stalo, to sa opäť stane.

Ak je niečo, o čom by človek povedal:
„Pozri toto je niečo nové!“,
už to bolo v časoch,
ktoré boli pred nami.

Však na minulosť už niet spomienky
a s budúcnosťou to bude tiež len tak.
Nebude po nich spomienky u tých,
čo budú nasledovať za nimi.

Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

A svojou mysľou som sa dal na to,
že múdro preskúmam a vystopujem všetko,
čo sa deje pod nebom.

Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, –
ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!

Krivé sa nedá urobiť rovným
a čoho niet, to nemožno počítať.

Povedal som si v srdci:
„Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti,
moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“

Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť
a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť.
Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.

Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti;
a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.