1120Vysvätená služba (ministerium ordinatum) čiže „služobné kňazstvo1547 (sacerdotium ministeriale)“34 je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe.35 Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.

1121Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“,12721304 prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve1582 a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné.36 Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.

III. Sviatosti viery

1122Kristus poslal svojich apoštolov, aby „v jeho mene“ hlásali „všetkým národom... pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47): „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie je zahrnuté v poslaní evanjelizovať,849 lebo na sviatosť pripravuje Božie slovo a viera,1236 ktorá je súhlasom s týmto slovom.

„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha... Hlásanie slova sa vyžaduje na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.“37

1123„Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a vecami [či úkonmi] aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.“38 1154

1124Viera Cirkvi166 predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“1327 (alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“39). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. Liturgia je konštitutívnym prvkom svätej a živej tradície.40 78

1125Z tohto dôvodu nemožno nijaký sviatostný obrad1205 meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie.

1126Napokon, keďže sviatosti vyjadrujú a rozvíjajú spoločenstvo viery v Cirkvi, je lex orandi („zákon modlitby“)815 jedným z podstatných kritérií dialógu, ktorý sa usiluje obnoviť jednotu kresťanov.41

IV. Sviatosti spásy

1127Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú.42 Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus:1084 on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna,1105 ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého.696 Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.

1128To je zmysel tvrdenia Cirkvi:43 sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“.44 1584 Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.

1129Cirkev tvrdí, že sviatosti novej zmluvy1257 sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu.45 „Sviatostná milosť“2003 je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich,46 lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.460