1450„Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal v srdci ľútosť, v ústach vyznanie, v činoch dokonalú poníženosť alebo plodné zadosťučinenie.“42
1451Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom431 a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.43
1452Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu1822 milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.44
1453Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia.45
1454Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov.46
1455Vyznanie hriechov1424 (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil;1734 berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.
1456Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Treba, „aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy,1855 ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatora,47
ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa páchajú zjavne“.48
„Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie.1505 Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza. ‚Lebo ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná.'“49
1457Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci,2042 keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“.50
Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť,1385 prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie,51
ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa.52
Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.53
1458Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča.54
Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie,1783 bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on:55
„Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ ‚človek‘, urobil [ho] Boh, keď počuješ ‚hriešnik‘, urobil [ho] sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on... Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov.2468 Konáš pravdu a prichádzaš na svetlo.“56
1459Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila2412 (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť.2487 Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil.57
Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie.1473 Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.