VI. Pravda, krása a posvätné umenie

2500Konanie dobra sprevádza ako odmena1804 duchovná radosť a mravná krása. Práve tak aj pravda so sebou prináša radosť a jas duchovnej krásy. Pravda je krásna sama v sebe. Pravda slova, racionálne vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti sú potrebné človekovi obdarenému rozumom. Ale pravda môže nájsť aj iné, dopĺňajúce formy ľudského vyjadrenia, najmä keď treba vyvolať v mysli to, čo je v tejto pravde nevysloviteľné, hlbiny ľudského srdca, povznesenia duše a tajomstvo Boha. Ešte skôr ako sa Boh zjavuje človekovi v slovách pravdy,341 zjavuje sa mu univerzálnou rečou stvorenia, ktoré je dielom jeho Slova, jeho múdrosti: z poriadku a harmónie vesmíru, ktoré objavuje dieťa i vedec, z veľkosti a krásy stvorení možno totiž analogicky poznať ich Stvoriteľa,244 2129 „veď ich stvoril prapôvodca krásy“ (Múd 13, 3).

„[Múdrosť] je dychom Božej moci a čistý výron slávy Všemohúceho. Preto sa jej nič nečisté dotknúť nemôže. Veď je odblesk večného svetla, zrkadlo Božej moci bez škvrny a obraz jeho dobroty“ (Múd 7, 25-26). „Krajšia je než slnko a prevyšuje všetky súhvezdia. V porovnaní so svetlom žiari jasnejšie, lebo za ním nasleduje noc, ale proti múdrosti zloba nič nezmôže“ (Múd 7, 29-30). „Zamiloval som sa do jej krásy“ (Múd 8, 2).

2501Človek „stvorený na Boží obraz“ (Gn 1, 26) vyjadruje pravdu o svojom vzťahu k Bohu Stvoriteľovi aj krásou svojich umeleckých diel. Umenie je totiž formou typicky ľudského vyjadrovania, je darovanou hojnosťou vnútorného bohatstva ľudskej bytosti presahujúcou hľadanie životných potrieb, ktoré je spoločné všetkým živým tvorom. Umenie vznikajúce z talentu darovaného Stvoriteľom a z úsilia samého človeka je formou praktickej múdrosti, ktorá spája poznanie so zručnosťou,245 aby pravde nejakej skutočnosti dala formu v reči prístupnej zraku alebo sluchu. Umenie tak má istú podobnosť s činnosťou Boha vo stvorení,339 a to v miere, v akej sa inšpiruje pravdou bytostí a láskou k nim. Umenie, ako každá iná ľudská činnosť, nemá svoj absolútny cieľ v sebe, ale je zamerané na posledný cieľ človeka a tento cieľ ho zošľachťuje.246

2502Posvätné umenie je pravdivé a krásne,1156-1162 keď svojou formou zodpovedá vlastnému poslaniu: vo viere a adorácii pripomínať a oslavovať transcendentné tajomstvo Boha, zvrchovanú neviditeľnú krásu pravdy a lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi, ktorý „je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3) a v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2, 9), ako aj duchovnú krásu, ktorá sa odzrkadľuje v preblahoslavenej Panne Márii, v anjeloch a svätých. Pravé posvätné umenie privádza človeka k adorácii, k modlitbe a k láske k Bohu, Stvoriteľovi a Spasiteľovi, Svätému a Posvätiteľovi.

2503Preto sa biskupi majú osobne alebo prostredníctvom delegátov starať o to, aby sa podporovalo posvätné umenie, staré i nové, vo všetkých jeho formách, a s rovnakou svedomitou starostlivosťou odstraňovať z liturgie a bohoslužobných budov všetko, čo nie je v súlade s pravdou viery a s autentickou krásou posvätného umenia.247