2770V eucharistickej liturgii1350 sa Modlitba Pána javí ako modlitba celej Cirkvi. Tam sa ukazuje jej plnší zmysel a jej účinnosť. Keďže je umiestnená medzi anaforou (eucharistickou modlitbou) a obradom prijímania, na jednej strane zhŕňa všetky prosby a príhovory vyjadrené v priebehu epiklézy, a na strane druhej klope na bránu hostiny kráľovstva, ktorú sviatostné prijímanie anticipuje.
2771V Eucharistii Modlitba Pána ukazuje aj eschatologický ráz svojich prosieb. Je to charakteristická modlitba „posledných čias“,1403 čias spásy, ktoré sa začali zoslaním Ducha Svätého a skončia sa Pánovým návratom. Prosby k nášmu Otcovi sa na rozdiel od modlitieb starej zmluvy opierajú o tajomstvo spásy, ktoré sa už raz navždy uskutočnilo v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi.
2772Z tejto neochvejnej viery sa rodí nádej,1820 ktorá podnecuje každú zo siedmich prosieb. Tieto prosby vyjadrujú bolestné stony terajšieho času, času trpezlivosti a očakávania, v ktorom „sa ešte neukázalo, čím budeme“ (1 Jn 3, 2).18
Eucharistia a Otče náš sú zamerané na príchod Pána, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).
2773Ako odpoveď na prosbu svojich učeníkov („Pane, nauč nás modliť sa“: Lk 11, 1) Ježiš im zveruje základnú kresťanskú modlitbu „Otče náš“.
2774„V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“19
Modlitba Pána „je najdokonalejšia“ modlitba.20
Je v strede Písem.
2775Volá sa „Modlitba Pána“, lebo pochádza od Pána Ježiša, ktorý je učiteľom a vzorom našej modlitby.
2776Modlitba Pána je v plnom zmysle slova modlitbou Cirkvi. Je integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia a sviatostí uvádzania do kresťanského života: krstu, birmovania a Eucharistie. Začlenená do Eucharistie ukazuje „eschatologický“ ráz svojich prosieb v očakávaní Pána, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).
2777V rímskej liturgii sa eucharistické zhromaždenie vyzýva, aby sa modlilo „Otče náš“ so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: „Osmeľovať sa s plnou dôverou“, „Urob nás hodnými...“. Pred horiacim kríkom bolo Mojžišovi povedané: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv“ (Ex 3, 5). Tento prah Božej svätosti mohol prekročiť jedine Ježiš, ktorý keď „vykonal očistenie hriechov“ (Hebr 1, 3), uvádza nás pred tvár Otca: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2, 13).
„Vedomie, že sme otrokmi, by nás ovládlo, naša pozemská bytosť by sa rozpadla, keby nás k tomuto volaniu nepovzbudzovali autorita samého Otca a Duch jeho Syna. Poslal, hovorí, Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: ‚Abba, Otče!‘ (Rim 8, 15)... Kedy sa smrteľný tvor odváži volať Boha Otcom, ak nie iba vtedy, keď vnútro človeka oživuje moc zhora?“21
270
2778Táto moc Ducha, ktorá nás uvádza do Modlitby Pána, je vo východných i západných liturgiách vyjadrená krásnym, typicky kresťanským (gréckym) výrazom parrhesia,2828 čo znamená priezračná jednoduchosť, synovská dôvera, radostná sebaistota, pokorná odvaha, istota, že sme milovaní.22
2779Prv než si osvojíme tento začiatočný vzlet Modlitby Pána, bude užitočné, keď si pokorne očistíme srdce od niektorých falošných obrazov „tohto sveta“. Pokora nám pomáha uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27), t. j. „maličkým“ (Mt 11, 25). Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš Otec, presahuje kategórie stvoreného sveta.239 Prenášať na neho alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by znamenalo vytvárať si modly, ktorým sa potom človek klania, alebo ktoré rúca. Modliť sa k Otcovi znamená vstúpiť do jeho tajomstva, akým on je a akého nám ho zjavil Syn:
„Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn.“23