580Dokonale splniť Zákon mohol iba božský Zákonodarca narodený pod zákonom v osobe Syna.356 527 V Ježišovi sa už Zákon nejaví ako vytesaný do kamenných tabúľ, ale vpísaný „do srdca“ (Jer 31, 33) Služobníka, ktorý – pretože „podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42, 3) – sa stal „zmluvou s ľudom“ (Iz 42, 6). Ježiš plní zákon až natoľko, že berie na seba kliatbu Zákona,357 do ktorej upadli tí, čo nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona“ (Gal 3, 10). Kristus totiž podstúpil smrť „na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy“ (Hebr 9, 15).

581Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ).358 Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona.359 Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc,2054 a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7, 29). V ňom sa to isté Božie slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev.360 Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané... No ja vám hovorím“ (Mt 5, 33-34). S tou istou božskou autoritou Ježiš zavrhuje niektoré ľudské tradície361 farizejov, ktorí rušia Božie slovo.362

582Ježiš ide ešte ďalej: zdokonaľuje Zákon o čistote pokrmov, taký dôležitý v každodennom živote Židov, tým, že odhaľuje jeho „pedagogický“ význam363 božským vysvetlením: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka... Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté... Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“368 (Mk 7, 18-21). Keď Ježiš s božskou autoritou dal definitívny výklad Zákona, dostal sa do rozporu s niektorými učiteľmi Zákona, ktorí neprijímali jeho výklad,548 hoci bol zaručený božskými znameniami, ktoré ho sprevádzali.364 To platí najmä o otázke soboty. Ježiš pripomína, často aj rabínskymi argumentmi,365 2173 že sobotný odpočinok sa nenarúša ani službou Bohu,366 ani službou blížnemu,367 ktorú poskytujú jeho uzdravenia.

II. Ježiš a chrám

583Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu.529 V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení.368 Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme,534 aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca.369 Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc.370 Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.371

584Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom. Chrám je pre neho príbytkom jeho Otca,2599 domom modlitby, a pohorší sa nad tým, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania.372 Zo žiarlivej lásky k svojmu Otcovi vyháňa predavačov z chrámu: „'Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!‘ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: ‚Strávi ma horlivosť za tvoj dom‘ (Ž 69, 10)“ (Jn 2, 16-17). Po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu.373

585Ježiš však krátko pred svojím umučením predpovedal, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni.374 Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou.375 Ale toto proroctvo prekrúteným spôsobom predniesli kriví svedkovia pri jeho výsluchu pred veľkňazom376 a vrátilo sa mu ako urážka, keď bol pribitý na kríži.377

586Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu,378 kde predniesol podstatnú časť svojho učenia,379 chcel platiť aj chrámovú daň a pribral si k tomu Petra,380 ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej Cirkvi.381 Ba viac, stotožnil seba s chrámom,797 keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi.382 Preto jeho telesné usmrtenie383 predpovedá zničenie chrámu, ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi1179 ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ (Jn 4, 21).384

III. Ježiš a viera Izraela v jediného Boha a Spasiteľa

587Ak Ježišov postoj k Zákonu a jeruzalemskému chrámu mohol byť pre náboženské vrchnosti Izraela príležitosťou „odporovať“,385 skutočným kameňom úrazu pre ne bola jeho úloha v Božom diele v najvlastnejšom zmysle slova, ktorým je vykúpenie z hriechov.386

588Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi387 takisto priateľsky ako s nimi.388 Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“545 (Lk 18, 9),389 Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5, 32). Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny,390 a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.391

589Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim.392 Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi,393 pripúšťa ich na mesiášsku hostinu.394 Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“4311441 (Mk 2, 7). Keď teda Ježiš odpúšťa hriechy, buď sa rúha, lebo hoci je človek, robí sa rovným Bohu,395 432 alebo hovorí pravdu a potom jeho osoba sprítomňuje a zjavuje Božie meno.396