590Jedine božská totožnosť Ježišovej osoby môže oprávniť takúto absolútnu požiadavku: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ (Mt 12, 30). Takisto keď hovorí o sebe, že „tu je niekto väčší ako Jonáš... niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12, 41-42), „niekto väčší než chrám“ (Mt 12, 6); keď vzhľadom na seba pripomína, že Dávid volá Mesiáša svojím Pánom;397 keď tvrdí: „Prv ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8, 58) a dokonca: „Ja a Otec sme jedno“253 (Jn 10, 30).

591Ježiš vyžadoval od jeruzalemských náboženských predstaviteľov, aby uverili v neho pre skutky jeho Otca, ktoré koná.398 Ale taký úkon viery mal prejsť cez tajomné odumretie sebe samému pre nové narodenie „zhora“399 pod vplyvom Božej milosti.400 526 Takáto požiadavka obrátenia zoči-voči takému prekvapujúcemu splneniu prisľúbení401 umožňuje pochopiť tragický omyl veľrady, keď usúdila, že Ježiš si ako bohorúhač zasluhuje smrť.402 Jej členovia konali „z nevedomosti“403 a súčasne zo „zaslepenosti“404 nevery.405 574

Zhrnutie

592Ježiš Kristus nezrušil sinajský Zákon, ale ho splnil406 tak dokonale,407 že zjavil jeho definitívny zmysel408 a vykúpil z previnení proti nemu.409

593Ježiš Kristus mal chrám v úcte; putoval doň na židovské sviatky a miloval žiarlivou láskou tento príbytok Boha medzi ľuďmi. Chrám je predobrazom jeho tajomstva. Keď predpovedá jeho zničenie, zvestuje tým svoje vlastné usmrtenie a vstup do nového veku dejín spásy, kde jeho telo bude definitívnym chrámom.

594Ježiš Kristus vykonal niektoré skutky, ako je napríklad odpustenie hriechov, ktoré ho zjavili ako Boha Spasiteľa.410 Niektorí Židia v ňom neuznávali Boha, ktorý sa stal človekom,411 ale videli v ňom človeka, ktorý sa robí Bohom,412 a odsúdili ho ako bohorúhača.

2. odsek
Ježiš zomrel ukrižovaný
I. Ježišov proces
Rozdelenie židovských predstaviteľov v postoji k Ježišovi

595Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém413 a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi,414 ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky,415 takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12, 42), hoci veľmi nedokonale. To vôbec neprekvapuje, ak sa vezme do úvahy, že hneď po Turícach „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6, 7) a že „uverili“ aj niektorí „zo sekty farizejov“ (Sk 15, 5), takže svätý Jakub mohol povedať svätému Pavlovi: „Vidíš, brat, koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za zákon“ (Sk 21, 20).

596Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi.416 Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali.417 Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ,418 veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“1753 (Jn 11, 49-50). Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden... smrti“ (Mt 26, 66), ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť,419 vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury.420 To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23, 19). Veľkňazi na Piláta vyvíjajú nátlak aj politickými vyhrážkami, aby Ježiša odsúdil na smrť.421

Židia nie sú kolektívne zodpovední za Ježišovu smrť

597Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu422 alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach.423 Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži,424 a po ňom Peter uznali „nevedomosť“425 1735 jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov. Tým menej možno na základe zvolania ľudu: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27, 25), ktorý je schvaľovacou formulou,426 rozšíriť zodpovednosť na ostatných Židov všetkých krajín a všetkých čias:

Takisto Cirkev na Druhom vatikánskom koncile vyhlásila: „To, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení, nemožno bez rozdielu pripísať ani všetkým Židom, čo vtedy žili, ani dnešným Židom...839 Židov neslobodno predstavovať ako Bohom zavrhnutých ani ako prekliatych, ako keby to vyplývalo zo Svätého písma.“427

Všetci hriešnici boli pôvodcami Kristovho umučenia

598Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“.428 Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista,429 Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosť, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:

„Treba uznať že túto vinu majú všetci,1851 ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ‚v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6, 6). A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ‚keby... boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1 Kor 2, 8). My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“430

„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“431

II. Kristova vykupiteľská smrť v Božom pláne spásy
Ježiš bol vydaný „podľa presného Božieho plánu“

599Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Patrí do tajomstva Božieho plánu,517 ako to svätý Peter vysvetľuje jeruzalemským Židom už vo svojom prvom príhovore na Turíce: Bol vydaný „podľa presného Božieho plánu a predvídania“ (Sk 2, 23). Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša,432 boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.