620Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4, 10). „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5, 19).
621Ježiš sa dobrovoľne obetoval za našu spásu. Tento dar naznačuje a vopred uskutočňuje pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19).
622Kristovo vykúpenie spočíva v tom, že prišiel „položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28), to znamená, že „miloval svojich... do krajnosti“ (Jn 13, 1), aby boli vykúpení „zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch“ (1 Pt 1, 18).
623Ježiš svojou láskyplnou poslušnosťou k Otcovi „až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8) splnil svoje uzmierujúce poslanie496
trpiaceho služobníka, ktorý ospravodliví mnohých tým, že vezme na seba ich neprávosti.497
624Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2, 9). Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1 Kor 15, 3), ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži,3621005 až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu498
naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha499
343 po zavŕšení500
spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.501
625Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1, 18):
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutnému následku prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“502
626Keďže „pôvodca života“, ktorý bol zabitý,503
je vskutku ten istý ako „živý, ktorý vstal z mŕtvych“,504
bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom470650 oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“505
627Kristova smrť bola skutočnou smrťou,1009 lebo zakončila jeho pozemskú ľudskú existenciu. Ale pretože si osoba Syna zachovala spojenie so svojím telom,1683 ono sa nestalo telesnou schránkou zosnulého ako ostatné telá, lebo smrť ho „nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2, 24); preto „Božia moc uchránila Kristovo telo pred rozkladom“.506
O Kristovi možno povedať: „Bol vyťatý z krajiny živých“ (Iz 53, 8) a zároveň: „Moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2, 26-27).507
Ježišovo zmŕtvychvstanie „tretieho dňa“ (1 Kor 15, 4; Lk 24, 46)508
bolo toho znakom aj preto, že sa myslelo, že rozklad sa začína prejavovať na štvrtý deň.509
628Krst, ktorého pôvodným a úplným znakom je ponorenie do vody,537 účinne naznačuje zostúpenie kresťana do hrobu, aby s Kristom umrel hriechu pre nový život:1215 „Krstom sme s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4).510
629Ježiš Kristus okúsil smrť za všetkých ľudí.511
Ten, ktorý zomrel a bol pochovaný, je skutočne Boží Syn, ktorý sa stal človekom.