Kán. 990 – Nikomu sa nebráni, aby sa vyspovedal pomocou tlmočníka, avšak treba sa vyhnúť zneužitiu a pohoršeniu a treba zachovať predpis kán. 983 § 2.
Kán. 991 – Každý veriaci sa môže vyznať z hriechov zákonne schválenému spovedníkovi, ktorého si vybral, hoci aj iného obradu.
Kán. 992 – Odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy už odpustené z hľadiska viny, ktoré náležite disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.
Kán. 993 – Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho či od časného trestu, ktorý treba odpykať za hriechy, oslobodzujú čiastočne alebo úplne.
Kán. 994 – Každý veriaci môže tak čiastočné, ako aj úplné odpustky získať buď pre seba alebo venovať za zosnulých na spôsob príhovoru.
Kán. 995 – § 1. Okrem najvyššej autority Cirkvi môžu odpustky udeľovať len tí, ktorým túto moc priznáva právo alebo im ju udelil Rímsky veľkňaz.
§ 2. Žiadna autorita nižšia než Rímsky veľkňaz nemôže iným zveriť moc udeľovať odpustky, ak jej to Apoštolský stolec výslovne nedovolil.
Kán. 996 – § 1. Aby bol niekto schopný získať odpustky, musí byť pokrstený, neexkomunikovaný a v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov.
§ 2. Aby ich však schopný subjekt získal, musí mať aspoň všeobecný úmysel dosiahnuť ich a uložené úkony splniť v stanovenom čase a nariadeným spôsobom podľa znenia udelenia.
Kán. 997 – Čo sa týka udeľovania a používania odpustkov, treba navyše zachovávať ostatné predpisy, ktoré sa nachádzajú v osobitných zákonoch Cirkvi.
Kán. 998 – Pomazanie chorých, ktorým Cirkev odporúča veriacich, ktorí sú nebezpečne chorí, trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich, sa udeľuje pomazaním chorých olejom a vyslovením slov predpísaných v liturgických knihách.
Kán. 999 – Olej používaný pri pomazaní chorých môžu okrem biskupa požehnať:
1. tí, ktorí sú podľa práva postavení na roveň diecéznemu biskupovi;
2. v prípade potreby každý kňaz, ale iba počas slávenia sviatosti.
Kán. 1000 – § 1. Pomazania sa majú presne vykonať slovami podľa poriadku a spôsobom, ako to predpisujú liturgické knihy; avšak v naliehavom prípade stačí jediné pomazanie na čele alebo aj na inej časti tela pri vyslovení celej formuly.
§ 2. Pomazania má vykonať vysluhovateľ vlastnou rukou, ak sa z vážneho dôvodu neodporúča použiť nástroj.
Kán. 1001 – Duchovní pastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby boli chorí vo vhodnom čase posilnení touto sviatosťou.
Kán. 1002 – Spoločné slávenie pomazania chorých súčasne pre viacerých chorých, ktorí majú byť vhodne pripravení a náležite disponovaní, sa môže vykonávať podľa predpisov diecézneho biskupa.
Kán. 1003 – § 1. Pomazanie chorých platne vysluhuje každý kňaz a jedine kňaz.
§ 2. Povinnosť a právo vysluhovať pomazanie chorých majú všetci kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o duše voči veriacim zvereným ich pastoračnej službe; z rozumného dôvodu môže túto sviatosť vysluhovať každý iný kňaz s aspoň predpokladaným súhlasom kňaza, o ktorom sa hovorí vyššie.
§ 3. Každému kňazovi je dovolené nosiť so sebou požehnaný olej, aby v prípade potreby mohol vysluhovať sviatosť pomazania chorých.
Kán. 1004 – § 1. Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu začína pre chorobu alebo starobu ocitať v nebezpečenstve.
§ 2. Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším.
Kán. 1005 – V pochybnosti, či chorý dosiahol používanie rozumu, či je nebezpečne chorý alebo či je už mŕtvy, má sa táto sviatosť udeliť.
Kán. 1006 – Táto sviatosť sa má udeliť chorým, ktorí keby boli pri vedomí, aspoň implicitne by si ju žiadali.
Kán. 1007 – Pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.
Kán. 1008 – Sviatosťou posvätného stavu sú z Božieho ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sú označení, ustanovení za posvätných služobníkov, ktorí sú vysvätení a určení, aby primerane svojmu stupňu slúžili Božiemu ľudu s novou a zvláštnou hodnosťou.
Kán. 1009 – § 1. Stupne posvätného stavu sú episkopát, presbyterát a diakonát.
§ 2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.
§ 3. Tí, ktorí sú ustanovení v stupni episkopátu alebo presbyterátu, prijímajú poslanie a poverenie konať v osobe Krista Hlavy, diakoni však dostávajú schopnosť slúžiť Božiemu ľudu diakoniou liturgie, slova a lásky.
Kán. 1010 – Vysviacka sa má sláviť počas slávnostnej omše v nedeľu alebo v prikázaný sviatok, ale z pastoračných dôvodov sa môže konať aj v iné i všedné dni.
Kán. 1011 – § 1. Vysviacka sa vo všeobecnosti má sláviť v katedrálnom kostole; z pastoračných dôvodov sa však môže sláviť aj v inom kostole alebo kaplnke.
§ 2. Na vysviacku treba pozvať klerikov a iných veriacich, aby sa na slávení zúčastnili v čo najväčšom počte.
Kán. 1012 – Vysluhovateľom posvätnej vysviacky je vysvätený biskup.
Kán. 1013 – Nijakému biskupovi nie je dovolené vysvätiť niekoho za biskupa, ak vopred nie je isté, že je na to pápežský mandát.
Kán. 1014 – Ak Apoštolský stolec nedal dišpenz, biskup, hlavný svätiteľ pri biskupskej vysviacke, si má za spolusvätiteľov pribrať aspoň dvoch biskupov; je však veľmi vhodné, aby spolu s nimi vyvoleného vysvätili všetci prítomní biskupi.
Kán. 1015 – § 1. Na presbyterát a diakonát má byť každý vysvätený vlastným biskupom alebo na základe jeho zákonnej dovoľujúcej listiny.
§ 2. Vlastný biskup, ktorému neprekáža oprávnený dôvod, má svojich podriadených vysviacať sám; avšak podriadeného východného obradu nemôže dovolene vysvätiť bez apoštolského indultu.
§ 3. Kto môže dať dovoľujúcu listinu na prijatie stupňov posvätného stavu, môže ich udeliť aj sám, ak má biskupský sviatostný charakter.
Kán. 1016 – Vlastným biskupom, keď ide o diakonskú vysviacku tých, ktorí chcú patriť medzi svetský klérus, je biskup diecézy, v ktorej má svätenec trvalé bydlisko alebo diecézy, ktorej sa rozhodol zasvätiť. Keď ide o kňazskú vysviacku svetských klerikov, vlastným biskupom je biskup diecézy, do ktorej je svätenec inkardinovaný diakonátom.
Kán. 1017 – Biskup mimo oblasti vlastnej právomoci môže udeliť stupne posvätného stavu len s dovolením diecézneho biskupa.
Kán. 1018 – § 1. Dovoľujúcu listinu pre svetských svätencov môže vystaviť:
1. vlastný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 1016;
2. apoštolský administrátor a so súhlasom kolégia konzultorov diecézny administrátor; so súhlasom rady, o ktorej sa hovorí v kán. 495 § 2, apoštolský provikár a apoštolský proprefekt.
§ 2. Diecézny administrátor, apoštolský provikár a apoštolský proprefekt nemajú vystaviť dovoľujúcu listinu tým, ktorým diecézny biskup či apoštolský vikár alebo apoštolský prefekt odoprel prístup k stupňom posvätného stavu.
Kán. 1019 – § 1. Vyššiemu predstavenému klerického rehoľného inštitútu pápežského práva alebo klerickej spoločnosti apoštolského života pápežského práva prináleží, aby svojim podriadeným, podľa konštitúcií doživotne alebo definitívne prijatým do inštitútu alebo spoločnosti, dal dovoľujúcu listinu na diakonát a presbyterát.
§ 2. Vysviacka všetkých ostatných členov akéhokoľvek inštitútu alebo spoločnosti sa riadi právom svetských klerikov, čím sa odvoláva akýkoľvek indult udelený predstaveným.