Kán. 90 – § 1. Od cirkevného zákona sa nemá dišpenzovať bez oprávneného a rozumného dôvodu, pričom treba mať na zreteli okolnosti prípadu a závažnosť zákona, od ktorého sa dišpenzuje; inak je dišpenz nedovolený, a ak ho nedal sám zákonodarca, alebo jeho nadriadený, je aj neplatný.
§ 2. V pochybnosti o dostatočnosti dôvodu sa dišpenz udeľuje platne a dovolene.
Kán. 91 – Kto má moc dišpenzovať, môže ju vykonávať aj v prípade, že sa nachádza mimo svojho územia, voči podriadeným, hoci aj neprítomným na území, a takisto, ak nie je výslovne stanovený opak, aj voči cudzincom, ktorí sa aktuálne nachádzajú na jeho území, ako aj voči sebe samému.
Kán. 92 – Striktnému výkladu podľa normy kán. 36 § 1 podlieha nielen dišpenz, ale aj sama moc dišpenzovať, udelená pre určitý prípad.
Kán. 93 – Dišpenz, udelený na postupné používanie, zaniká tými istými spôsobmi ako privilégium, ako aj istým a úplným zánikom motivujúceho dôvodu.
Kán. 94 – § 1. Štatúty vo vlastnom zmysle sú nariadenia, ktoré sa podľa normy práva vydávajú pre zoskupenia osôb alebo vecí a ktorými sa definuje ich cieľ, ustanovenie, riadenie a spôsob konania.
§ 2. Štatúty zoskupenia osôb zaväzujú iba osoby, ktoré sú zákonne jeho členmi; štatúty zoskupenia vecí zaväzujú tých, ktorí majú na starosti jeho spravovanie.
§ 3. Predpisy štatútov vydané a vyhlásené na základe zákonodarnej moci sa riadia predpismi kánonov o zákonoch.
Kán. 95 – § 1. Poriadky sú pravidlá čiže normy, ktoré sa majú zachovávať pri zhromaždeniach osôb, či už vyhlásených cirkevnou autoritou, alebo slobodne zvolaných veriacimi, ako aj pri iných sláveniach, a ktorými sa určuje to, čo sa vzťahuje na ustanovenie, riadenie a spôsob konania.
§ 2. Pravidlá poriadku pri zhromaždeniach alebo pri sláveniach zaväzujú tých, ktorí majú na nich účasť.
Kán. 96 – Človek je krstom včlenený do Kristovej cirkvi a v nej je ustanovený za osobu s povinnosťami a právami, ktoré sú kresťanom vlastné vzhľadom na ich postavenie, pokiaľ sú v cirkevnom spoločenstve a ak tomu neprekáža legitímne vynesená sankcia.
Kán. 97 – § 1. Osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, je plnoletá; ak tento vek nedovŕšila, je maloletá.
§ 2. Maloletá osoba pred dovŕšením siedmeho roku života sa volá dieťa a považuje sa za takú, ktorá nie je zodpovedná za seba, ale po dovŕšení siedmeho roku sa predpokladá, že je schopná používať rozum.
Kán. 98 – § 1. Plnoletej osobe prináleží plné vykonávanie jej práv.
§ 2. Maloletá osoba vo vykonávaní svojich práv ostáva pod mocou rodičov alebo poručníkov s výnimkou tých prípadov, v ktorých sú maloleté osoby Božím zákonom alebo kánonickým právom vyňaté spod ich moci; čo sa týka ustanovenia poručníkov a ich moci, majú sa zachovávať predpisy občianskeho práva, ak sa kánonickým právom nestanovuje niečo iné alebo ak diecézny biskup neusúdil, že v určitých prípadoch sa treba z oprávneného dôvodu vymenovaním postarať o iného poručníka.
Kán. 99 – Komu trvalo chýba používanie rozumu, považuje sa za nezodpovedného za seba a pripodobňuje sa deťom.
Kán. 100 – Osoba sa nazýva: obyvateľ na mieste, kde má trvalé bydlisko; prisťahovalec, kde má prechodné bydlisko; cudzinec, keď sa nachádza mimo trvalého i prechodného bydliska, ktoré si ešte podržiava; potulný, ak nemá nikde ani trvalé, ani prechodné bydlisko.
Kán. 101 – § 1. Miesto pôvodu dieťaťa aj novopokrstenca je miesto, kde mali rodičia trvalé bydlisko, keď sa dieťa narodilo, alebo ak ho nemali, tak prechodné bydlisko; ak rodičia nemali to isté trvalé alebo prechodné bydlisko, berie sa za miesto to, kde ho mala matka.
§ 2. Ak ide o dieťa potulných, miestom jeho pôvodu je samo miesto narodenia; ak ide o odložené dieťa, je to miesto, kde bolo nájdené.
Kán. 102 – § 1. Trvalé bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam natrvalo, ak ju odtiaľ niečo neodvolá, alebo sa pobyt predĺžil na plných päť rokov.
§ 2. Prechodné bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam aspoň tri mesiace, ak ju odtiaľ niečo neodvolá, alebo sa pobyt skutočne predĺžil na tri mesiace.
§ 3. Trvalé alebo prechodné bydlisko na území farnosti sa volá farské; na území diecézy, hoci nie vo farnosti, diecézne.
Kán. 103 – Členovia rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života získavajú trvalé bydlisko v mieste, kde sa nachádza dom, do ktorého sú začlenení; prechodné bydlisko v dome, kde sa podľa normy kán. 102 § 2 zdržiavajú.
Kán. 104 – Manželia majú mať spoločné trvalé alebo prechodné bydlisko; z dôvodu zákonného odlúčenia alebo z iného oprávneného dôvodu, môže mať každý vlastné trvalé alebo prechodné bydlisko.
Kán. 105 – § 1. Maloletá osoba si nevyhnutne podržiava trvalé a prechodné bydlisko toho, koho moci podlieha. Po prekročení detského veku môže získať aj vlastné prechodné bydlisko; a keď je podľa normy občianskeho práva zákonne osamostatnená, aj vlastné trvalé bydlisko.
§ 2. Kto je z iného dôvodu než z dôvodu maloletosti zákonne zverený do poručníctva alebo opatrovníctva iného, má trvalé a prechodné bydlisko poručníka alebo opatrovníka.
Kán. 106 – Trvalé a prechodné bydlisko sa stráca odchodom z miesta s úmyslom nevrátiť sa, pri neporušení predpisu kán. 105.
Kán. 107 – § 1. Každý dostáva svojho farára a ordinára na základe tak trvalého, ako aj prechodného bydliska.
§ 2. Vlastným farárom alebo ordinárom potulného je farár alebo ordinár miesta, kde sa potulný aktuálne zdržiava.
§ 3. Vlastným farárom aj toho, kto má iba diecézne trvalé alebo prechodné bydlisko, je farár miesta, na ktorom sa aktuálne zdržiava.
Kán. 108 – § 1. Pokrvnosť sa počíta podľa línií a stupňov.
§ 2. V priamej línii je toľko stupňov, koľko je pokolení, čiže koľko osôb po odpočítaní kmeňa.
§ 3. V bočnej línii je toľko stupňov, koľko osôb v obidvoch líniách spolu po odpočítaní kmeňa.
Kán. 109 – § 1. Príbuzenstvo vzniká z platného manželstva, hoci nedokonaného, a existuje medzi mužom a pokrvnými ženy a rovnako medzi ženou a pokrvnými muža.
§ 2. Počíta sa tak, že tí, ktorí sú pokrvnými muža, sú v tej istej línii a v tom istom stupni príbuzní k žene a opačne.
Kán. 110 – Deti adoptované podľa normy občianskeho zákona sa považujú za deti toho alebo tých, ktorí ich adoptovali.
Kán. 111 – § 1. Prijatím krstu sa do Latinskej cirkvi začleňuje dieťa rodičov, ktorí do nej patria, alebo ak jeden z nich do nej nepatrí, obaja zhodne prejavili vôľu, aby dieťa bolo pokrstené v Latinskej cirkvi; ak chýba zhodná vôľa, dieťa je začlenené do svojprávnej cirkvi, do ktorej patrí otec.
§ 2. Ak iba jeden z rodičov je katolík, začleňuje sa do tej cirkvi, do ktorej patrí tento katolícky rodič.
§ 3. Každý krstenec, ktorý dovŕšil štrnásty rok života, si môže slobodne zvoliť, či má byť pokrstený v Latinskej alebo v inej svojprávnej cirkvi; v tomto prípade patrí do tej cirkvi, ktorú si zvolil.
Kán. 112 – § 1. Po prijatí krstu sa do inej svojprávnej cirkvi začleňujú:
1. kto dostal dovolenie od Apoštolského stolca;
2. manželská stránka, ktorá pri uzavieraní manželstva alebo počas jeho trvania vyhlásila, že prestupuje do svojprávnej cirkvi druhej stránky; po rozviazaní manželstva sa môže slobodne vrátiť do Latinskej cirkvi;
3. deti tých, o ktorých sa hovorí v bode 1 a 2, pred dovŕšením štrnásteho roku života a takisto v miešanom manželstve deti katolíckej stránky, ktorá zákonne prešla do svojprávnej cirkvi; po dovŕšení tohto veku sa však môžu vrátiť do Latinskej cirkvi.
§ 2. Ani dlhotrvajúci zvyk prijímať sviatosti podľa obradov niektorej svojprávnej cirkvi neprináša so sebou zaradenie do tejto cirkvi.
§ 3. Každý prechod do inej svojprávnej cirkvi nastane od chvíle jeho prehlásenia, vykonaného pred miestnym ordinárom alebo vlastným farárom tejto cirkvi, alebo pred kňazom, ktorého jeden z nich delegoval a pred dvomi svedkami, ak reskript Apoštolského stolca nestanovil iné; a má sa zaznačiť do knihy pokrstených.
Kán. 113 – § 1. Katolícka cirkev a Apoštolský stolec majú zo samého Božieho ustanovenia povahu morálnej osoby.
§ 2. Okrem fyzických osôb sú v Cirkvi aj právnické osoby čiže v kánonickom práve subjekty povinností a práv, ktoré zodpovedajú ich povahe.
Kán. 114 – § 1. Za právnické osoby sa ustanovujú buď na základe samého predpisu práva alebo osobitného oprávnenia, ktoré dala dekrétom kompetentná autorita, zoskupenia osôb alebo vecí zamerané na cieľ zodpovedajúci poslaniu Cirkvi, ktorý presahuje cieľ jednotlivcov.
§ 2. Cieľmi, o ktorých sa hovorí v § 1, sa rozumejú tie, ktoré sa vzťahujú na diela nábožnosti, apoštolátu alebo dobročinnej lásky tak duchovnej ako aj časnej.
§ 3. Kompetentná cirkevná autorita má udeľovať právnu subjektivitu iba tým zoskupeniam osôb alebo vecí, ktoré sledujú naozaj užitočný cieľ, a po zvážení všetkého, disponujú prostriedkami, o ktorých sa predvída, že môžu byť dostačujúce na dosiahnutie vytýčeného cieľa.
Kán. 115 – § 1. Právnickými osobami v Cirkvi sú alebo zoskupenia osôb alebo zoskupenia vecí.
§ 2. Zoskupenie osôb, ktoré môže byť ustanovené aspoň z troch osôb, je kolégiové, ak jeho činnosť určujú členovia spoluúčasťou na rozhodovaní či už rovnakým alebo nerovnakým právom, podľa normy práva a štatútu; ináč je nekolégiové.
§ 3. Zoskupenie vecí, čiže samostatná základina, pozostáva z dobier, čiže vecí buď duchovných alebo materiálnych a spravuje ho podľa normy práva a štatútu buď jedna alebo viaceré fyzické osoby, alebo kolégium.
Kán. 116 – § 1. Verejné právnické osoby sú zoskupenia osôb alebo vecí, ktoré ustanovuje kompetentná cirkevná autorita, aby v im stanovených hraniciach plnili v mene Cirkvi podľa normy predpisov práva vlastnú úlohu, ktorá im bola zverená vzhľadom na verejné dobro; ostatné právnické osoby sú súkromné.
§ 2. Verejné právnické osoby dostávajú túto subjektivitu buď samým právom, alebo osobitným dekrétom kompetentnej autority, ktorým ju výslovne udeľuje. Súkromné právnické osoby dostávajú túto subjektivitu iba na základe osobitného dekrétu kompetentnej autority, ktorým ju výslovne udeľuje.
Kán. 117 – Žiadne zoskupenie osôb alebo vecí, ktoré sa uchádza o získanie právnej subjektivity, ju nemôže získať, ak kompetentná autorita neschváli jeho štatút.
Kán. 118 – Verejnú právnickú osobu zastupujú a konajú v jej mene tí, ktorým sa táto kompetencia priznáva univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo vlastným štatútom. Súkromnú právnickú osobu zastupujú tí, ktorým sa tá istá kompetencia udeľuje štatútom.
Kán. 119 – Ak sa v práve alebo v štatúte neurčuje niečo iné, o kolégiových úkonoch platí:
1. ak ide o voľby, právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných; po dvoch neúspešných hlasovaniach sa má hlasovať o dvoch kandidátoch, ktorí dostali najväčší počet hlasov, alebo ak ich je viac, o dvoch vekom najstarších; ak po treťom hlasovaní je počet hlasov rovnaký, za zvoleného sa má pokladať vekom starší;
2. ak ide o iné záležitosti, právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných. Ak po dvoch hlasovaniach počet hlasov zostáva rovnaký, predseda môže rovnosť odstrániť svojím hlasom;
3. čo sa však týka všetkých ako jednotlivcov, musia schváliť všetci.