Kán. 1170 – Požehnania treba udeľovať predovšetkým katolíkom, no môžu sa dať aj katechumenom, ba aj nekatolíkom, ak tomu nebráni zákaz Cirkvi.
Kán. 1171 – S posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na Boží kult, sa má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo im nie vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb.
Kán. 1172 – § 1. Nikto nemôže zákonne vykonávať exorcizmy nad posadnutými, ak od miestneho ordinára nedostal osobitné a výslovné dovolenie.
§ 2. Toto dovolenie má miestny ordinár udeliť iba kňazovi, ktorý je obdarený nábožnosťou, vedomosťami, rozumnosťou a bezúhonnosťou života.
Kán. 1173 – Cirkev, plniac Kristovu kňazskú úlohu, slávi liturgiu hodín. V nej počúva Boha hovoriaceho k svojmu ľudu a pripomína si tajomstvo spásy; bez prestania chváli Boha spevom a modlitbou a prosí ho za spásu celého sveta.
Kán. 1174 – § 1. Klerici sú viazaní povinnosťou modliť sa liturgiu hodín podľa normy kán. 276 § 2, bod 3; členovia inštitútov zasväteného života, ako aj spoločností apoštolského života podľa normy svojich konštitúcií.
§ 2. Aj ostatní veriaci sú podľa okolností naliehavo pozvaní, aby sa zúčastňovali na liturgii hodín ako na úkone Cirkvi.
Kán. 1175 – Pri modlitbe liturgie hodín sa má podľa možnosti zachovať skutočný čas každej hodiny.
Kán. 1176 – § 1. Zomrelým veriacim treba podľa normy práva poskytnúť cirkevné pohrebné obrady.
§ 2. Cirkevné pohrebné obrady, ktorými Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám a súčasne živým prináša útechu nádeje, treba sláviť podľa normy liturgických zákonov.
§ 3. Cirkev naliehavo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskému učeniu.
Kán. 1177 – § 1. Pohrebné obrady za každého zomrelého veriaceho sa spravidla majú konať v kostole jeho vlastnej farnosti.
§ 2. Každý veriaci alebo tí, ktorí sa majú postarať o pohrebné obrady zomrelého veriaceho, si môžu zvoliť na pohreb iný kostol so súhlasom toho, kto ho spravuje, a po upovedomení vlastného farára zomrelého.
§ 3. Ak smrť nastala mimo vlastnej farnosti a mŕtve telo nebolo do nej prenesené, ani nijaký kostol nebol zákonne zvolený na pohreb, pohrebné obrady sa majú vykonať v kostole farnosti, kde nastala smrť, ak partikulárnym právom nebol určený iný kostol.
Kán. 1178 – Pohrebné obrady diecézneho biskupa sa majú konať v jeho vlastnom katedrálnom kostole, ak si sám nezvolil iný kostol.
Kán. 1179 – Pohrebné obrady rehoľníkov alebo členov spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické, má vo všeobecnosti vykonať vo vlastnom kostole alebo v kaplnke predstavený, ináč kaplán.
Kán. 1180 – § 1. Ak má farnosť vlastný cintorín, zomrelých veriacich treba pochovávať na ňom, ak si sám zomrelý alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pochovanie zomrelého, zákonne nezvolili iný cintorín.
§ 2. Všetkým je však dovolené, ak im to právo nezakazuje, zvoliť si cintorín na pochovanie.
Kán. 1181 – Čo sa týka milodarov pri príležitosti pohrebov, majú sa zachovať predpisy kán. 1264, treba sa však vyvarovať, aby pri pohrebných obradoch nebolo nijaké uprednostňovanie osôb a aby ani chudobní neboli zbavení náležitých pohrebných obradov.
Kán. 1182 – Po skončení pohrebu sa má vykonať zápis do knihy zomrelých podľa normy partikulárneho práva.
Kán. 1183 – § 1. Keď ide o pohrebné obrady, katechumenov treba pripočítať k veriacim.
§ 2. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa cirkevné pohrebné obrady poskytli malým deťom, ktoré rodičia mienili dať pokrstiť, ale zomreli pred krstom,.
§ 3. Pokrsteným, ktorí sú členmi niektorej nekatolíckej cirkvi alebo nekatolíckeho cirkevného spoločenstva, sa môžu podľa rozumného úsudku miestneho ordinára priznať cirkevné pohrebné obrady, ak nie je zrejmá ich opačná vôľa a len keď vlastný vysluhovateľ nemôže byť prítomný.
Kán. 1184 – § 1. Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť:
1. všeobecne známym apostatom, heretikom a schizmatikom;
2. tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere;
3. iným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno priznať cirkevné pohrebné obrady bez verejného pohoršenia veriacich.
§ 2. Ak sa vyskytne nejaká pochybnosť, treba sa poradiť s miestnym ordinárom a držať sa jeho úsudku.
Kán. 1185 – Komu boli odopreté cirkevné pohrebné obrady, treba mu odoprieť aj akúkoľvek pohrebnú omšu.
Kán. 1186 – Cirkev na rozvíjanie posväcovania Božieho ľudu odporúča do osobitnej a synovskej úcty veriacich preblahoslavenú Máriu vždy Pannu, Božiu Matku, ktorú Kristus ustanovil za matku všetkých ľudí, a podporuje aj pravý a hodnoverný kult iných svätých, ktorých príklad veriacich povzbudzuje a ich príhovor im pomáha.
Kán. 1187 – Verejným kultom je dovolené uctievať iba tých Božích sluhov, ktorých cirkevná autorita zahrnula do zoznamu svätých alebo blahoslavených.
Kán. 1188 – Má sa zachovať prax predkladať posvätné obrazy v kostoloch na uctievanie veriacim; majú sa však vystavovať v miernom počte a v primeranom poriadku, aby to nevyvolalo údiv kresťanského ľudu a nedalo podnet na menej správnu nábožnosť.
Kán. 1189 – Keď si vyžadujú opravu cenné obrazy čiže také, ktoré sa vyznačujú starobylosťou, umeleckou hodnotou alebo kultom, vystavené v kostoloch alebo kaplnkách na uctievanie veriacim, nemajú sa nikdy reštaurovať bez písomne udeleného dovolenia ordinára; ten, skôr než ho udelí, má sa poradiť so znalcami.
Kán. 1190 – § 1. Posvätné relikvie sa vôbec nesmú predávať.
§ 2. Význačné relikvie a takisto iné, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, sa bez dovolenia Apoštolského stolca nemôžu nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť.
§ 3. Predpis § 2 platí aj na obrazy, ktorým ľud preukazuje v nejakom kostole veľkú úctu.
Kán. 1191 – § 1. Sľub, teda uvážený a slobodný prísľub daný Bohu o možnom a lepšom dobre, sa musí splniť z čnosti nábožnosti.
§ 2. Všetci, ktorí primerane používajú rozum, sú schopní zložiť sľub, ak im v tom nebráni právo.
§ 3. Sľub zložený z veľkého a nespravodlivého strachu alebo na základe podvodu je samým právom neplatný.
Kán. 1192 – § 1. Sľub je verejný, ak ho v mene Cirkvi prijíma zákonný predstavený; ináč je súkromný.
§ 2. Slávnostný, ak ho Cirkev za taký uznala; ináč je jednoduchý.
§ 3. Osobný, ktorým sa sľubuje činnosť sľubujúceho; vecný, ktorým sa sľubuje nejaká vec; miešaný, ktorý má povahu osobného aj vecného sľubu.
Kán. 1193 – Sľub sám osebe viaže iba toho, kto ho skladá.
Kán. 1194 – Sľub zaniká uplynutím času určeného na splnenie záväzku, podstatnou zmenou prisľúbeného predmetu, nesplnením podmienky, od ktorej sľub závisí alebo zánikom jeho cieľovej príčiny, dišpenzom a zámenou.
Kán. 1195 – Kto má moc nad predmetom sľubu, môže záväzok sľubu pozastaviť tak dlho, ako dlho mu plnenie sľubu spôsobuje ujmu.
Kán. 1196 – Okrem Rímskeho veľkňaza môžu dišpenzovať od súkromných sľubov z oprávneného dôvodu, len keď dišpenz nenarúša nadobudnuté právo iných:
1. miestny ordinár a farár, keď ide o všetkých ich podriadených, ba aj cudzincov;
2. predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, keď ide o členov, novicov a osoby, ktoré vo dne v noci žijú v dome inštitútu alebo spoločnosti;
3. tí, ktorým Apoštolský stolec alebo miestny ordinár delegovali moc dišpenzovať.
Kán. 1197 – To, čo bolo sľúbené súkromným sľubom, sám sľubujúci môže zameniť za väčšie alebo rovnaké dobro; za menšie dobro ten, kto má moc dišpenzovať podľa normy kán. 1196.
Kán. 1198 – Sľuby zložené pred rehoľnou profesiou sa pozastavujú, kým sľubujúci zostáva v rehoľnom inštitúte.
Kán. 1199 – § 1. Prísahu, teda vzývanie Božieho mena za svedka pravdy nemožno zložiť, ak to nie je v pravde, uvážene a spravodlivo.
§ 2. Prísahu, ktorú kánony vyžadujú alebo umožňujú nemožno platne zložiť cez zástupcu.