Kán. 1200 – § 1. Kto slobodne prisahá, že niečo vykoná, je osobitným záväzkom nábožnosti zaviazaný splniť, čo potvrdil prísahou.
§ 2. Prísaha vynútená podvodom, násilím alebo veľkým strachom je samým právom neplatná.
Kán. 1201 – § 1. Prísaha pripojená k sľubu záleží od povahy a podmienok úkonu, ku ktorému je pripojená.
§ 2. Ak sa prísaha pripája k úkonu, priamo zameranému na škodu iných alebo na ujmu verejného dobra alebo večnej spásy, úkon z nej nezískava nijakú silu.
Kán. 1202 – Záväzok vyplývajúci z prísahy pripojenej k sľubu prestáva:
1. ak ho odpustí ten, v prospech koho bola prísaha zložená;
2. ak sa predmet prísahy podstatne zmení alebo po zmene okolností sa stane buď zlým alebo celkom bezvýznamným, alebo napokon prekáža väčšiemu dobru;
3. ak pominie cieľová príčina alebo podmienka, pod ktorou bola prísaha zložená;
4. dišpenzom a zámenou podľa normy kán. 1203.
Kán. 1203 – Tí, ktorí môžu sľub pozastaviť, dišpenzovať od neho alebo ho zameniť, majú tú istú moc a tým istým spôsobom vzhľadom na prísahu pripojenú k sľubu; avšak ak dišpenz od prísahy spôsobuje ujmu iným, ktorí odmietajú záväzok odpustiť, od prísahy môže dišpenzovať iba Apoštolský stolec.
Kán. 1204 – Prísahu treba vykladať striktne podľa práva a podľa úmyslu prisahajúceho, alebo ak ten koná podvodne, podľa úmyslu toho, komu sa prísaha skladá.
Kán. 1205 – Posvätné miesta sú tie, ktoré sa posvätením alebo požehnaním podľa predpisov liturgických kníh určujú na Boží kult alebo na pochovávanie veriacich.
Kán. 1206 – Posvätenie nejakého miesta prislúcha diecéznemu biskupovi a tým, ktorí sú mu podľa práva postavení na roveň; títo môžu ktorémukoľvek biskupovi alebo vo výnimočných prípadoch kňazovi zveriť úlohu, aby na ich území vykonal posvätenie.
Kán. 1207 – Posvätné miesta požehnáva ordinár; požehnanie kostolov je však vyhradené diecéznemu biskupovi; každý z nich však môže na to delegovať iného kňaza.
Kán. 1208 – O vykonanom posvätení alebo požehnaní kostola, takisto aj o požehnaní cintorína sa má vyhotoviť doklad, ktorého jeden exemplár sa má uchovať v archíve diecéznej kúrie, druhý v archíve kostola.
Kán. 1209 – Posvätenie alebo požehnanie nejakého miesta sa dostatočne dokáže aj jedným svedkom, proti ktorému nemožno nič namietať, len keď sa tým nikomu nespôsobí škoda.
Kán. 1210 – Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži na vykonávanie alebo napomáhanie kultu, nábožnosti a náboženstva, a zakazuje sa všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta. Ordinár však môže v jednotlivom prípade dovoliť iné použitie, ktoré sa však neprieči posvätnosti miesta.
Kán. 1211 – Posvätné miesta sa zneucťujú hrubo potupnými činmi, vykonanými na nich pri pohoršení veriacich, ktoré sú podľa úsudku miestneho ordinára také závažné a odporujúce posvätnosti miesta, že nie je na nich dovolené vykonávať kult, kým sa potupa nenapraví kajúcim obradom podľa normy liturgických kníh.
Kán. 1212 – Posvätné miesta strácajú posvätenie alebo požehnanie, ak boli z veľkej časti zničené, alebo ak boli natrvalo dané do profánneho používania dekrétom kompetentného ordinára alebo fakticky.
Kán. 1213 – Cirkevná autorita vykonáva svoje moci a úlohy na posvätných miestach slobodne.
Kán. 1214 – Pomenovaním kostol sa rozumie posvätná budova, určená na Boží kult, do ktorej majú veriaci právo prichádzať, aby v nej najmä verejne vykonávali Boží kult.
Kán. 1215 – § 1. Ani jeden kostol sa nemá stavať bez výslovného písomného súhlasu diecézneho biskupa.
§ 2. Diecézny biskup nemá dať súhlas, ak po vypočutí kňazskej rady a rektorov susedných kostolov neusúdi, že nový kostol môže slúžiť na dobro duší a že nebudú chýbať potrebné prostriedky na stavbu kostola a na Boží kult.
§ 3. Aj rehoľné inštitúty, hoci od diecézneho biskupa dostali súhlas na založenie nového domu v diecéze alebo v meste, predsa pred začatím stavby kostola na presne určenom mieste musia dostať od diecézneho biskupa povolenie.
Kán. 1216 – Pri stavbe a obnove kostolov treba vyžiadať radu znalcov a majú sa zachovať zásady a normy liturgie a posvätného umenia.
Kán. 1217 – § 1. Po náležitom dokončení stavby sa má nový kostol čím skôr posvätiť alebo aspoň požehnať pri zachovaní zákonov posvätnej liturgie.
§ 2. Kostoly, najmä katedrálne a farské, sa majú posvätiť slávnostným obradom.
Kán. 1218 – Každý kostol má mať svoj titul, ktorý po posvätení kostola nemožno meniť.
Kán. 1219 – V zákonne posvätenom alebo požehnanom kostole sa môžu vykonávať všetky úkony Božieho kultu pri zachovaní farských práv.
Kán. 1220 – § 1. Všetci, ktorých sa to týka, majú dbať o to, aby sa v kostoloch udržiavala taká čistota a výzdoba, aká prislúcha Božiemu domu, a má sa z nich odstrániť všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta.
§ 2. Na ochranu posvätných a cenných predmetov sa má zabezpečiť riadna starostlivosť o údržbu a majú sa používať vhodné bezpečnostné prostriedky.
Kán. 1221 – Vstup do kostola počas posvätných slávení má byť voľný a bezplatný.
Kán. 1222 – § 1. Ak niektorý kostol už vôbec nemožno používať na Boží kult a nie je možné ho ani obnoviť, diecézny biskup ho môže odovzdať na profánne, ale nie nedôstojné používanie.
§ 2. Kde sa z iných závažných dôvodov odporúča, aby sa niektorý kostol ďalej nepoužíval na Boží kult, diecézny biskup ho môže po vypočutí mienky kňazskej rady odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie so súhlasom tých, ktorí si naň zákonne uplatňujú práva, len keď tým dobro duší neutrpí nijakú škodu.
Kán. 1223 – Pomenovaním kaplnka sa rozumie miesto, ktoré je s povolením ordinára určené na Boží kult pre výhodu nejakého spoločenstva alebo skupiny veriacich, ktorí sa tam schádzajú, a kde so súhlasom kompetentného predstaveného môžu prichádzať aj iní veriaci.
Kán. 1224 – § 1. Ordinár nemá udeliť požadované povolenie na zriadenie kaplnky, ak predtým sám alebo cez niekoho iného nenavštívil miesto určené na kaplnku a nezistil, že je dôstojne vybavené.
§ 2. Avšak po udelení povolenia nemožno bez rozhodnutia toho istého ordinára kaplnku odovzdať na profánne používanie.
Kán. 1225 – V zákonne zriadených kaplnkách sa môžu vykonávať všetky posvätné slávenia, ak niektoré z nich nie sú na základe práva alebo predpisu miestneho ordinára vyňaté alebo neodporujú liturgickým normám.
Kán. 1226 – Pomenovaním súkromná kaplnka sa rozumie miesto, ktoré je s povolením ordinára určené na Boží kult pre výhodu jednej alebo viacerých fyzických osôb.
Kán. 1227 – Biskupi si môžu zriadiť súkromnú kaplnku, ktorá má tie isté práva ako kaplnka.
Kán. 1228 – Pri zachovaní predpisu kán. 1227 na omše a na vykonávanie iných posvätných slávení v niektorej súkromnej kaplnke sa vyžaduje povolenie miestneho ordinára.
Kán. 1229 – Je vhodné, aby kaplnky a súkromné kaplnky boli požehnané podľa obradu, predpísaného v liturgických knihách; musia byť však vyhradené iba na Boží kult a vylúčené z akéhokoľvek domáceho používania.