Kán. 120 – § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá. Zaniká však, ak ju kompetentná autorita zákonne zruší, alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť. Súkromná právnická osoba okrem toho zaniká, ak sa združenie samo podľa normy štatútu rozpustí, alebo ak podľa úsudku kompetentnej autority základina sama podľa normy štatútu prestala existovať.
§ 2. Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha tomuto členovi.
Kán. 121 – Ak sa zoskupenia tak osôb, ako aj vecí, ktoré sú verejnými právnickými osobami, spoja tak, že sa z nich ustanoví jedno zoskupenie, ktoré má tiež právnu subjektivitu, táto nová právnická osoba dostane majetky a majetkové práva vlastné predošlým osobám a preberá bremená, ktorými boli zaťažené. Čo sa však týka najmä určenia majetkov a znášania bremien, musia zostať neporušené vôľa zakladateľov a darcov, ako aj nadobudnuté práva.
Kán. 122 – Ak sa zoskupenie, ktoré má verejnú právnu subjektivitu, rozdelí tak, že jeho jedna časť sa spojí s inou právnickou osobou, alebo sa z oddelenej časti zriadi odlišná verejná právnická osoba, cirkevná autorita, ktorej prislúcha rozdelenie, sa sama alebo cez vykonávateľa musí pri zachovaní predovšetkým vôle zakladateľov a darcov, ako aj nadobudnutých práv a schváleného štatútu postarať o to:
1. aby sa spoločné deliteľné majetky aj majetkové práva, ako aj dlhy a iné bremená rozdelili v náležitom pomere nestranne a čestne medzi právnické osoby, o ktoré ide, so zreteľom na všetky okolnosti a potreby obidvoch osôb;
2. aby užívanie a výnosy nedeliteľných spoločných majetkov pripadli obidvom právnickým osobám a im vlastné bremená sa uložili obidvom, pri zachovaní náležitého pomeru, ktorý treba určiť nestranne a čestne.
Kán. 123 – Keď zanikne verejná právnická osoba, naloženie s jej majetkom a majetkovými právami, ako aj s bremenami sa riadi právom a štatútom; ak tie o tom mlčia, pripadnú bezprostredne vyššej právnickej osobe vždy pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov, ako aj nadobudnutých práv. Keď zanikne súkromná právnická osoba, naloženie s jej majetkami a bremenami sa riadi vlastným štatútom.
Kán. 124 – § 1. Pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby ho urobila spôsobilá osoba a aby obsahoval to, čo tvorí podstatu samého úkonu, ako aj formality a požiadavky, ktoré právo určuje pre platnosť úkonu.
§ 2. Predpokladá sa, že riadne vykonaný právny úkon z hľadiska svojich vonkajších prvkov je platný.
Kán. 125 – § 1. Úkon vykonaný pod vonkajším násilím, spáchaným na osobe, ktorému ona nemohla nijako odporovať, sa považuje za nevykonaný.
§ 2. Úkon vykonaný z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo, alebo na základe podvodu, je platný, ak právo neurčuje niečo iné; sudca ho však môže rozsudkom zrušiť buď na žiadosť poškodenej stránky alebo jej právnych nástupcov alebo z úradu.
Kán. 126 – Úkon urobený z neznalosti alebo na základe omylu, ktorý sa týka toho, čo tvorí jeho podstatu, alebo sa vzťahuje na podmienku sine qua non, je neplatný; ináč je platný, ak právo neurčuje niečo iné, ale úkon uskutočnený z neznalosti alebo na základe omylu môže dať príležitosť, aby sa podľa normy práva podala žaloba na jeho zrušenie.
Kán. 127 – § 1. Keď právo určuje, že predstavený na vykonanie úkonov, potrebuje súhlas alebo radu nejakého kolégia alebo skupiny osôb, musí sa zvolať kolégium alebo skupina podľa normy kán. 166, ak partikulárne alebo vlastné právo, keď ide len o vyžiadanie rady, neurčuje inak; aby však úkony boli platné, vyžaduje sa, aby súhlas dala absolútna väčšina prítomných, alebo aby sa rada vyžiadala od všetkých.
§ 2. Keď právo stanovuje, že predstavený na vykonanie úkonov potrebuje súhlas alebo radu niektorých osôb ako jednotlivcov, vtedy platí:
1. keď sa vyžaduje súhlas, úkon predstaveného je neplatný, ak si nevyžiadal súhlas týchto osôb, alebo konal proti ich stanovisku, alebo niektorej z nich;
2. keď sa vyžaduje rada, úkon predstaveného je neplatný, ak nevypočul tieto osoby. Predstavený, hoci nie je viazaný pristúpiť na ich stanovisko, i keď zhodné, predsa nemá bez dôvodu, ktorý podľa jeho úsudku prevažuje, odstúpiť od ich stanoviska, najmä zhodného.
§ 3. Všetci, ktorých súhlas alebo rada sa vyžaduje, sú povinní úprimne vyjadriť svoju mienku, a ak to vyžaduje závažnosť záležitostí, starostlivo zachovávať tajomstvo; predstavený však môže túto povinnosť vyžadovať.
Kán. 128 – Ktokoľvek právnym úkonom nezákonne, ba akýmkoľvek iným úkonom, vykonaným úmyselne alebo z nedbanlivosti, spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.
Kán. 129 – § 1. Na riadiacu moc, ktorá je v Cirkvi z Božieho ustanovenia a volá sa aj jurisdikčnou mocou, sú podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným stavom.
§ 2. Pri vykonávaní tejto moci môžu podľa normy práva spolupracovať aj veriaci laici.
Kán. 130 – Riadiaca moc ako taká sa vykonáva na vonkajšom fóre, niekedy však len na vnútornom fóre, a to tak, že účinky, ktoré z jej vykonávania prirodzene vyplývajú pre vonkajšie fórum, sa vo vnútornom fóre neuznávajú, pokiaľ to pre vymedzené prípady nestanovuje právo.
Kán. 131 – § 1. Riadna riadiaca moc je tá, ktorá je samým právom spojená s nejakým úradom; delegovaná je tá, ktorá sa udeľuje samej osobe nie prostredníctvom úradu.
§ 2. Riadna riadiaca moc môže byť vlastná alebo zastupiteľská.
§ 3. Kto o sebe tvrdí, že je delegovaný, má bremeno delegovanie dokázať.
Kán. 132 – § 1. Trvalé splnomocnenia sa riadia predpismi o delegovanej moci.
§ 2. Predsa však, ak sa v jeho udelení výslovne nestanovuje niečo iné, alebo ak nebol zvolený so zreteľom na jeho osobné schopnosti, trvalé splnomocnenie, udelené ordinárovi nezaniká ukončením práva ordinára, ktorému bolo dané, hoci ho sám začal vykonávať, ale prechádza na ktoréhokoľvek ordinára, ktorý je jeho nástupcom v riadení.
Kán. 133 – § 1. Delegovaný, ktorý prekročí medze svojho mandátu vzhľadom na veci alebo na osoby, nič nevykoná.
§ 2. Nepovažuje sa za prekročenie mandátu, ak delegovaný iným spôsobom, aký je určený v mandáte, vykoná to, na čo je delegovaný, ak sám delegujúci nepredpísal spôsob ako podmienku platnosti.
Kán. 134 – § 1. Pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc.
§ 2. Pod menom miestny ordinár sa rozumejú všetci, ktorí sú uvedení v § 1 s výnimkou predstavených rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života.
§ 3. Čo sa v kánonoch udeľuje výslovne diecéznemu biskupovi v oblasti výkonnej moci, rozumie sa tak, že prislúcha iba diecéznemu biskupovi a tým, ktorí sú mu podľa kán. 381 §2 postavení na roveň, z čoho sú vylúčení generálny vikár a biskupský vikár, ak to nemajú na základe osobitného mandátu.
Kán. 135 – § 1. Riadiaca moc sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
§ 2. Zákonodarnú moc treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a tá, ktorú v Cirkvi má zákonodarca nižší, než je najvyššia autorita, nemôže byť platne delegovaná, ak právo výslovne neurčuje niečo iné; nižší zákonodarca nemôže platne vyniesť zákon, ktorý je v protiklade s vyšším právom.
§ 3. Súdnu moc, ktorú majú sudcovia alebo súdne kolégiá, treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a nemožno ju delegovať, iba ak na vykonanie prípravných úkonov pre nejaký dekrét alebo rozsudok.
§ 4. Pri vykonávaní výkonnej moci sa majú zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 136 – Výkonnú moc môže niekto vykonávať, hoci sa zdržiava mimo svojho územia, voči podriadeným, aj keď nie sú na území, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nie je zrejmé niečo iné; voči cudzincom, nachádzajúcim sa aktuálne na území, ak ide o udelenie priazní alebo o vykonanie nariadení univerzálnych alebo partikulárnych zákonov, ktorými sú viazaní podľa normy kán. 13 § 2, bod 2.
Kán. 137 – § 1. Riadnu výkonnú moc možno delegovať tak na jednotlivý úkon, ako aj na všetky prípady, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
§ 2. Výkonnú moc, ktorú delegoval Apoštolský stolec, možno subdelegovať tak na jednotlivý úkon alebo na všetky prípady, ak delegovaný nebol zvolený so zreteľom na jeho osobné schopnosti alebo subdelegovanie nebolo výslovne zakázané.
§ 3. Výkonnú moc, delegovanú inou autoritou, ktorá má riadnu moc, ak bola delegovaná na všetky prípady, možno subdelegovať len v jednotlivých prípadoch; ak bola delegovaná na jednotlivý úkon alebo na určité úkony, nemôže byť subdelegovaná, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
§ 4. Nijakú subdelegovanú moc nemožno opäť subdelegovať, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
Kán. 138 – Riadnu výkonnú moc, ako aj moc delegovanú na všetky prípady treba vykladať široko, akúkoľvek inú striktne; kto však má delegovanú moc, rozumie sa, že dostal aj to, bez čoho túto moc nemôže vykonávať.
Kán. 139 – § 1. Ak právo nestanovuje niečo iné, tým, že sa niekto obráti na niektorú kompetentnú autoritu, aj vyššiu, nepozastavuje sa výkonná moc, či už riadna alebo delegovaná, inej kompetentnej autority.
§ 2. Do kauzy predloženej vyššej autorite sa nemá miešať nižšia, ak to nie je z vážneho a naliehavého dôvodu; v tom prípade má ihneď o záležitosti upovedomiť vyššiu autoritu.
Kán. 140 – § 1. Keď na vybavenie tej istej záležitosti boli delegovaní viacerí ako celok, ten, kto skôr začal vybavovať záležitosť, ostatných z jej vybavovania vylučuje, ak neskôr nebol v tom hatený alebo vo vybavovaní záležitosti nechcel ďalej pokračovať.
§ 2. Keď na vybavenie záležitosti boli kolégiovo delegovaní viacerí, všetci musia postupovať podľa normy kán. 119, ak v mandáte nebolo určené niečo iné.
§ 3. Ak výkonná moc bola delegovaná viacerým, predpokladá sa, že im bola delegovaná ako celku.
Kán. 141 – Keď boli viacerí delegovaní postupne, záležitosť má vybaviť ten, ktorého mandát bol skorší a neskôr nebol odvolaný.
Kán. 142 – § 1. Delegovaná moc zaniká: splnením mandátu; uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, na ktoré bola daná; zaniknutím cieľovej príčiny delegovania; priamym oznámením odvolania delegovanému zo strany delegujúceho, ako aj zrieknutím sa delegovaného oznámeným delegujúcemu, keď ho on prijme. Nezaniká však ukončením práva delegujúceho, ak to nevyplýva z pripojených klauzúl.
§ 2. Úkon na základe delegovanej moci, ktorá sa vykonáva len pre vnútorné fórum, urobený z nepozornosti po uplynutí času, na ktorý bola udelená, je platný.
Kán. 143 – § 1. Riadna moc zaniká stratou úradu, s ktorým je spojená.
§ 2. Ak právo neurčuje niečo iné, riadna moc sa pozastavuje, ak sa proti zbaveniu úradu alebo proti odvolaniu z neho podá zákonné odvolanie alebo sa predloží rekurz.
Kán. 144 – § 1. V prípade spoločného omylu o skutku alebo o práve a tiež v prípade pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti o práve alebo o skutku, Cirkev dopĺňa riadiacu výkonnú moc tak pre vonkajšie, ako aj vnútorné fórum.
§ 2. Tá istá norma sa aplikuje, keď ide o splnomocnenia, o ktorých sa hovorí v kán. 882, 883, 966 a 1111 § 1.
Kán. 145 – § 1. Cirkevný úrad je akákoľvek úloha, natrvalo zriadená Božím alebo cirkevným ustanovením, ktorú treba vykonávať na dosiahnutie duchovného cieľa.
§ 2. Povinnosti a práva vlastné jednotlivým cirkevným úradom sa určujú buď samým právom, ktorým sa úrad ustanovuje, alebo dekrétom kompetentnej autority, ktorým sa ustanovuje a súčasne udeľuje.
Kán. 146 – Cirkevný úrad nemožno platne nadobudnúť bez kánonického obsadenia.
Kán. 147 – Obsadenie cirkevného úradu sa uskutočňuje: slobodným udelením kompetentnou cirkevnou autoritou; ustanovením tou istou autoritou, ak predchádzalo navrhnutie; potvrdením alebo prijatím, vykonaným tou istou autoritou, ak predchádzala voľba alebo postulácia; napokon jednoduchou voľbou a prijatím voľby zo strany zvoleného, ak voľba nevyžaduje potvrdenie.
Kán. 148 – Autorita, ktorej patrí právo úrady zriaďovať, obnovovať a rušiť, je kompetentná ich aj obsadzovať, ak právo nestanovuje niečo iné.
Kán. 149 – § 1. Aby mohol byť niekto vymenovaný do cirkevného úradu, musí byť v spoločenstve Cirkvi a byť vhodný, čiže mať také vlastnosti, ktoré sa univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo zákonom základiny vyžadujú na tento úrad.
§ 2. Obsadenie cirkevného úradu tým, komu chýbajú požadované vlastnosti, je iba vtedy neplatné, ak sa vlastnosti výslovne vyžadujú pre platnosť obsadenia univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo zákonom základiny; ináč je platné, ale možno ho zrušiť dekrétom kompetentnej autority alebo rozsudkom administratívneho tribunálu.
§ 3. Obsadenie úradu vykonané so simóniou je neplatné samým právom.