Kán. 1230 – Pomenovaním svätyňa sa rozumie kostol alebo iné posvätné miesto, kam so schválením miestneho ordinára z osobitného dôvodu nábožnosti putujú početní veriaci.
Kán. 1231 – Aby sa svätyňa mohla nazvať národnou, musí dostať schválenie konferencie biskupov; aby sa mohla nazvať medzinárodnou, vyžaduje sa chválenie Svätého stolca.
Kán. 1232 – § 1. Na schválenie štatútu diecéznej svätyne je kompetentný miestny ordinár; na schválenie štatútu národnej svätyne je kompetentná konferencia biskupov a na schválenie štatútu medzinárodnej svätyne je kompetentný jedine Svätý stolec.
§ 2. V štatúte sa má stanoviť predovšetkým cieľ, právomoc rektora, vlastníctvo a spravovanie majetkov.
Kán. 1233 – Svätyniam sa môžu udeliť niektoré privilégiá, keď sa zdá, že to odporúčajú miestne okolnosti, návštevnosť pútnikov a najmä dobro veriacich.
Kán. 1234 – § 1. Vo svätyniach sa majú veriacim hojnejšie poskytovať prostriedky spásy horlivým hlásaním Božieho slova, vhodným rozvíjaním liturgického života najmä slávením Eucharistie a sviatosti pokánia, ako aj pestovaním osvedčených foriem ľudovej nábožnosti.
§ 2. Votívne predmety ľudového umenia a nábožnosti sa majú vo svätyniach alebo priľahlých miestach viditeľne uchovávať a majú byť bezpečne strážené.
Kán. 1235 – § 1. Oltár čiže stôl, na ktorom sa slávi eucharistická obeta, sa nazýva pevný, ak je vyhotovený tak, že je spojený s dlažbou, a preto ním nemožno hýbať; nazýva sa prenosný, ak ho možno preniesť.
§ 2. Je vhodné, aby v každom kostole bol pevný oltár; avšak na ostatných miestach určených na posvätné slávenia pevný alebo prenosný oltár.
Kán. 1236 – § 1. Podľa tradičného zvyku Cirkvi menza pevného oltára má byť kamenná, a to z jedného prírodného kameňa; podľa úsudku konferencie biskupov možno použiť aj iný dôstojný a pevný materiál. Základ však, čiže podstavec, sa môže vypracovať z akéhokoľvek materiálu.
§ 2. Prenosný oltár sa môže zhotoviť z akéhokoľvek pevného materiálu, vhodného na liturgické používanie.
Kán. 1237 – § 1. Pevné oltáre treba posvätiť, prenosné oltáre treba posvätiť alebo požehnať podľa obradov, predpísaných v liturgických knihách.
§ 2. Má sa zachovať starobylá tradícia ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem podávaných v liturgických knihách.
Kán. 1238 – § 1. Oltár stráca posvätenie alebo požehnanie podľa normy kán. 1212.
§ 2. Odovzdaním kostola alebo iného posvätného miesta na profánne používanie, oltáre, či už pevné alebo prenosné, nestrácajú posvätenie alebo požehnanie.
Kán. 1239 – § 1. Oltár, či už pevný alebo prenosný, treba vyhradiť jedine na Boží kult a úplne vylúčiť jeho akéhokoľvek profánne používanie.
§ 2. Pod oltárom nemá byť uložené nijaké mŕtve telo; ináč nie je dovolené sláviť na ňom omšu.
Kán. 1240 – § 1. Kde je to možné, Cirkev má mať vlastné cintoríny alebo aspoň priestory v občianskych cintorínoch, určené pre zomrelých veriacich, ktoré treba riadne požehnať.
§ 2. Ak sa to však nemôže dosiahnuť, jednotlivé hroby sa majú zakaždým náležite požehnať.
Kán. 1241 – § 1. Farnosti a rehoľné inštitúty môžu mať vlastné cintoríny.
§ 2. Aj iné právnické osoby alebo rodiny môžu mať osobitný cintorín alebo hrobku, ktoré podľa úsudku miestneho ordinára treba požehnať.
Kán. 1242 – V kostoloch sa mŕtve telá nemajú pochovávať, ak nejde o Rímskeho veľkňaza alebo kardinálov, diecéznych biskupov aj emeritných, ktorých treba pochovať vo vlastnom kostole.
Kán. 1243 – Partikulárne právo má stanoviť vhodné normy na zachovávanie poriadku na cintorínoch, predovšetkým na ochranu a udržiavanie ich posvätnej povahy.
Kán. 1244 – § 1. Sviatky a dni pokánia, spoločné pre celú Cirkev, má právo ustanoviť, preložiť a zrušiť jedine najvyššia cirkevná autorita, pri zachovaní predpisu kán. 1246 § 2.
§ 2. Diecézni biskupi môžu pre svoje diecézy alebo miesta vyhlásiť osobitné sviatky alebo dni pokánia iba pre jednotlivý prípad.
Kán. 1245 – Pri zachovaní práva diecéznych biskupov, o ktorom sa hovorí v kán. 87, môže farár z oprávneného dôvodu a podľa predpisov diecézneho biskupa v jednotlivých prípadoch udeliť dišpenz od záväzku zachovávať sviatok alebo deň pokánia, alebo ich zameniť za iné nábožné skutky; môže to urobiť aj predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, vo vzťahu k vlastným podriadeným a iným, ktorí sa vo dne aj v noci nachádzajú v dome.
Kán. 1246 – § 1. Nedeľa, keď sa podľa apoštolskej tradície slávi veľkonočné tajomstvo, sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok. Takisto sa majú zachovávať dni Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.
§ 2. Niektoré z prikázaných sviatkov môže Konferencia biskupov po predchádzajúcom schválení Apoštolským stolcom zrušiť alebo preložiť na nedeľu.
Kán. 1247 – V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti vlastnej Pánovmu dňu, alebo potrebnému duševnému a telesnému oddychu.
Kán. 1248 – § 1. Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň alebo večer predchádzajúceho dňa.
§ 2. Ak chýba vysvätený služobník alebo ak z iného vážneho dôvodu účasť na eucharistickom slávení nie je možná, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova, ak sa nejaká slávi vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste podľa predpisov diecézneho biskupa, alebo aby venovali primeraný čas modlitbe osobne alebo v rodine, alebo v skupinách rodín, ak je to vhodné.
Kán. 1249 – Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z Božieho zákona viazaní konať pokánie; aby sa však všetci medzi sebou spojili istým spoločným zachovávaním pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú osobitným spôsobom venovať modlitbe a konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 1250 – Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.
Kán. 1251 – Zdržiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak naň nepripadá niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; zdržiavanie sa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista.
Kán. 1252 – Zákon zdržiavania zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života. Zákon pôstu zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roka života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.
Kán. 1253 – Konferencia biskupov môže bližšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdržiavania, ako aj úplne alebo čiastočne zameniť pôst a zdržiavanie za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti.
Kán. 1254 – § 1. Katolícka cirkev má vrodené právo nezávisle od občianskej moci nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky na dosahovanie cieľov, ktoré sú jej vlastné.
§ 2. Týmito vlastnými cieľmi sú najmä: usporadúvať Boží kult, starať sa o slušné materiálne zabezpečenie kléru a iných služobníkov, vykonávať diela posvätného apoštolátu a dobročinnej lásky najmä voči chudobným.
Kán. 1255 – Univerzálna Cirkev a Apoštolský stolec, partikulárne cirkvi, ako aj ktorákoľvek iná verejná alebo súkromná právnická osoba, sú subjektami schopnými nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa normy práva.
Kán. 1256 – Vlastníctvo majetku pod najvyššou autoritou Rímskeho veľkňaza patrí tej právnickej osobe, ktorá tieto dobrá zákonne nadobudla.
Kán. 1257 – § 1. Všetky časné majetky, ktoré patria univerzálnej Cirkvi, Apoštolskému stolcu alebo iným verejným právnickým osobám v Cirkvi, sú cirkevnými majetkami a riadia sa nasledujúcimi kánonmi, ako aj vlastným štatútom.
§ 2. Časné majetky súkromnej právnickej osoby sa riadia vlastným štatútom, nie týmito kánonmi, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 1258 – V nasledujúcich kánonoch pomenovaním Cirkev sa označuje nielen univerzálna Cirkev alebo Apoštolský stolec, ale aj každá verejná právnická osoba v Cirkvi, ak z kontextu reči alebo z povahy veci nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 1259 – Cirkev môže nadobúdať časné majetky všetkými spravodlivými spôsobmi či už prirodzeného alebo pozitívneho práva, ktorými je to dovolené iným.