Kán. 1470 – § 1. Ak partikulárny zákon neurčuje ináč, počas prerokúvania káuz pred tribunálom v pojednávacej miestnosti majú byť prítomní iba tí, o ktorých zákon alebo sudca stanovil, že sú pre priebeh procesu potrební.
§ 2. Všetkých prítomných na súdnom konaní, ktorí sa vážne previnili proti náležitej úcte a poslušnosti voči tribunálu, sudca môže primeranými trestami priviesť k plneniu povinnosti, okrem toho advokátom a zástupcom môže aj pozastaviť vykonávanie úlohy v cirkevných tribunáloch.
Kán. 1471 – Ak nejaká osoba, ktorú treba vypočuť, hovorí jazykom sudcovi alebo stránkam neznámym, má sa pribrať prísažný tlmočník, ktorého určí sudca. Vyhlásenia sa však majú písomne vyhotoviť v pôvodnom jazyku a má sa priložiť preklad. Tlmočník sa tiež má pribrať, keď sa musí vypočuť hluchá alebo nemá osoba, ak azda sudca nedá prednosť tomu, aby sa na jeho otázky odpovedalo písomne.
Kán. 1472 – § 1. Súdne úkony, tak tie, ktoré sa vzťahujú na meritum otázky čiže úkony kauzy, ako aj tie, ktoré sa týkajú formy postupu čiže úkony procesu, musia byť vyhotovené písomne.
§ 2. Jednotlivé listy spisov sa majú očíslovať a opatriť znakom hodnovernosti.
Kán. 1473 – Kedykoľvek sa v súdnych spisoch vyžaduje podpis stránok alebo svedkov a stránka alebo svedok sa nemôže, alebo nechce podpísať, má sa to zaznačiť v samých spisoch a súčasne má sudca a notár potvrdiť, že spis bol stránke alebo svedkovi slovo za slovom prečítaný a že stránka alebo svedok sa buď nemohol, alebo nechcel podpísať.
Kán. 1474 – § 1. V prípade odvolania sa má kópia spisov, po overení ich hodnovernosti notárom, poslať vyššiemu tribunálu.
§ 2. Ak boli spisy vyhotovené v jazyku, ktorý je vyššiemu tribunálu neznámy, majú sa preložiť do iného, ktorý je tomuto tribunálu známy, pri použití záruk, aby bola preukázaná vernosť prekladu.
Kán. 1475 – § 1. Po skončení súdneho konania sa musia listiny, ktoré sú vlastníctvom súkromných osôb vrátiť, a ponechá sa len ich kópia.
§ 2. Notárom a kancelárovi sa zakazuje bez mandátu sudcu vydať kópiu súdnych spisov a dokumentov, ktoré boli získané pre proces.
Kán. 1476 – Každý, pokrstený alebo nepokrstený, môže v súdnom konaní vystupovať ako žiadateľ; zákonne predvolaná pozvaná stránka však musí odpovedať.
Kán. 1477 – Hoci si žiadateľ alebo pozvaná stránka ustanovili zástupcu alebo advokáta, predsa sú vždy povinní byť na súdnom konaní osobne prítomní, ak to predpisuje právo alebo sudca.
Kán. 1478 – § 1. Maloletí a tí, ktorí sú pozbavení používania rozumu, môžu v súdnom konaní vystupovať iba cez svojich rodičov či poručníkov, alebo opatrovníkov pri neporušení predpisu § 3.
§ 2. Ak sa sudca domnieva, že práva maloletých sú v rozpore s právami rodičov alebo poručníkov alebo opatrovníkov, alebo že títo nemôžu dostatočne chrániť ich práva, vtedy majú vystupovať v súdnom konaní cez poručníka alebo opatrovníka, ktorého pridelil sudca.
§ 3. Avšak v kauzách duchovnej povahy a v kauzách, ktoré s nimi súvisia, môžu maloletí, ak nadobudli používanie rozumu, žiadať a odpovedať bez súhlasu rodičov alebo poručníka, a to osobne, ak dovŕšili štrnásty rok života, ináč cez opatrovníka, ktorého ustanovil sudca.
§ 4. Tí, ktorým je zakázané spravovanie majetku, a tí, ktorí sú slabomyseľní, môžu v súdnom konaní vystupovať osobne, len aby sa zodpovedali za vlastné delikty, alebo ak to predpisuje sudca; v ostatných prípadoch musia žiadať a odpovedať cez svojich opatrovníkov.
Kán. 1479 – Kedykoľvek je prítomný poručník alebo opatrovník, ktorého ustanovila občianska autorita, cirkevný sudca ho môže prijať, po vypočutí, ak je to možné, diecézneho biskupa toho, komu je pridelený; ak ho niet, alebo sa zdá, že ho netreba prijať, sám sudca určí pre túto záležitosť poručníka alebo opatrovníka.
Kán. 1480 – § 1. Právnické osoby vystupujú na súdnom konaní cez svojich zákonných zástupcov.
§ 2. Avšak v prípade, že zástupca chýba alebo je nedbanlivý, môže sám ordinár osobne alebo cez iného vystupovať na súdnom konaní v mene právnických osôb podliehajúcich jeho moci.
Kán. 1481 – § 1. Stránka si môže slobodne ustanoviť advokáta a zástupcu; avšak okrem prípadov stanovených v § 2 a 3 môže aj osobne žiadať a odpovedať, ak sudca nepokladá službu zástupcu alebo advokáta za nevyhnutnú.
§ 2. V trestnom súdnom konaní musí mať obžalovaný vždy advokáta, ktorého si ustanovil sám, alebo mu ho pridelil sudca.
§ 3. V sporovom súdnom konaní, ak ide o maloletých alebo o súdne konanie, v ktorom ide o verejné dobro, s výnimkou manželských káuz, sudca má z úradu ustanoviť obhajcu tej stránke, ktorá ho nemá.
Kán. 1482 – § 1. Každý si môže ustanoviť iba jedného zástupcu, ktorý nemôže poveriť za seba iného, ak mu nebolo dané výslovné splnomocnenie.
§ 2. Ale ak z oprávneného dôvodu ustanovil viacerých, tí sa majú určiť tak, aby bola medzi nimi prednosť.
§ 3. Advokátov však možno ustanoviť viacerých súčasne.
Kán. 1483 – Zástupca a advokát musia byť plnoletí a mať dobrú povesť; advokát musí byť okrem toho katolík, ak diecézny biskup nedovolí ináč, a doktor kánonického práva alebo ináč skutočný znalec a schválený týmto biskupom.
Kán. 1484 – § 1. Skôr než zástupca a advokát prevezmú úlohu, musia na tribunáli predložiť hodnoverný mandát.
§ 2. Aby sa však zabránilo zániku práva, sudca môže prijať zástupcu aj bez predloženia mandátu po poskytnutí vhodnej záruky, ak to vec vyžaduje; úkon však nemá nijakú účinnosť, ak zástupca v zánikovej lehote, ktorú má stanoviť sudca, mandát riadne nepredloží.
Kán. 1485 – Ak zástupca nedostal osobitný mandát, nemôže sa platne zrieknuť žaloby, pojednávania alebo súdnych úkonov, ani robiť pokonanie, uzatvárať dohody, zverovať spor na rozhodcov a vo všeobecnosti robiť to, na čo právo vyžaduje osobitný mandát.
Kán. 1486 – § 1. Aby odvolanie zástupcu alebo advokáta nadobudlo účinok, je nevyhnutné im ho doručiť, a ak spor už bol dosvedčený, sudca a protistrana majú byť o odvolaní upovedomení.
§ 2. Po vynesení definitívneho rozsudku právo a povinnosť odvolať sa zostáva zástupcovi, ak to mandant neodmietne.
Kán. 1487 – Sudca môže buď z úradu, alebo na žiadosť stránky vylúčiť dekrétom tak zástupcu, ako aj advokáta, ale iba z vážneho dôvodu.
Kán. 1488 – § 1. Obidvom sa zakazuje odkúpiť spor, alebo sa dohodnúť o nadmernom zisku, alebo o vymáhaní časti spornej veci pre seba. Ak to urobili, dohoda je neplatná a sudca ich môže potrestať peňažnou pokutou. Okrem toho advokát môže byť jednak suspendovaný z úradu, jednak ho môže biskup, ktorý predsedá tribunálu, vyčiarknuť zo zoznamu advokátov, ak sa opätovne previnil.
§ 2. Tým istým spôsobom môžu byť potrestaní advokáti a zástupcovia, ktorí podvodne obchádzajúc zákon, odoberajú kompetentným tribunálom kauzy, aby ich iné tribunály rozhodli priaznivejšie.
Kán. 1489 – Advokátom a zástupcom, ktorí pre dary alebo prísľuby alebo z akéhokoľvek iného dôvodu zradili svoj úrad, má byť pozastavené vykonávanie právnej pomoci a majú byť potrestaní peňažnou pokutou alebo inými primeranými trestami.
Kán. 1490 – V každom tribunáli majú byť podľa možnosti ustanovení stáli patróni, platení samým tribunálom, aby vykonávali úlohu advokáta alebo zástupcu najmä v manželských kauzách pre stránky, ktoré si ich chcú zvoliť.
Kán. 1491 – Každé právo je chránené nielen žiadosťou, ak nie je výslovne určené niečo iné, ale aj námietkou.
Kán. 1492 – § 1. Každá žiadosť zaniká premlčaním podľa normy práva, alebo iným zákonným spôsobom, s výnimkou žiadostí o stave osôb, ktoré nikdy nezanikajú.
§ 2. Námietku, pri neporušení predpisu kán. 1462, možno vždy predložiť a je svojou povahou trvalá.
Kán. 1493 – Žiadateľ môže niekoho pozvať na súd súčasne viacerými žiadosťami, ktoré si však navzájom nemajú protirečiť, buď v tej istej veci alebo v rozličných veciach, ak neprekračujú kompetenciu tribunálu, na ktorý sa obrátil.
Kán. 1494 – § 1. Pozvaná stránka môže pred tým istým sudcom v tom istom súdnom konaní vzniesť proti žiadateľovi protižiadosť buď pre súvis kauzy s pôvodnou žiadosťou, alebo na odvolanie alebo zmenšenie žiadosti žiadateľa.
§ 2. Protižiadosť na protižiadosť sa nepripúšťa.
Kán. 1495 – Protižiadosť treba podať u sudcu, pred ktorým bola vznesená prvá žiadosť, hoci delegovaného iba na jednu kauzu, alebo ináč relatívne nekompetentného.
Kán. 1496 – § 1. Kto aspoň pravdepodobnými dôvodmi preukáže, že má právo na nejakú vec, ktorú iný zadržiava, a že mu hrozí škoda, ak vec nebude odovzdaná pod ochranu, má právo dosiahnuť u sudcu, aby vec bola daná do úschovy.
§ 2. V podobných okolnostiach môže dosiahnuť, aby sa niekomu zakázalo vykonávanie práva.
Kán. 1497 – § 1. Úschova veci sa pripúšťa aj na zaistenie pôžičky, len keď je právo veriteľa dostatočne preukázané.
§ 2. Úschova sa môže rozšíriť aj na veci dlžníka, ktoré sa z akéhokoľvek titulu nachádzajú u iných osôb, a aj na pôžičky dlžníka.
Kán. 1498 – Úschovu veci a zákaz vykonávania práva vôbec nemožno nariadiť, ak možno ináč hroziacu škodu nahradiť a ponúkne sa vhodná záruka jej náhrady.
Kán. 1499 – Sudca môže od toho, v prospech koho dovolil úschovu veci alebo zákaz vykonávania práva, žiadať predbežnú záruku na náhradu škôd, ak svoje právo nedokáže.