Kán. 1530 – Aby sudca lepšie zistil pravdu, vždy môže stránkam klásť otázky, ba musí ich klásť na žiadosť stránky, alebo na dokázanie skutočnosti, ktorá z hľadiska verejného záujmu vyžaduje odstránenie pochybnosti.
Kán. 1531 – § 1. Zákonne opýtaná stránka musí odpovedať a vyznať úplnú pravdu.
§ 2. Ale ak odmietla odpovedať, sudca má zvážiť, čo z toho možno vyvodiť na dokazovanie skutočností.
Kán. 1532 – V prípadoch, v ktorých ide o verejné dobro, sudca má dať stránkam zložiť prísahu, že budú hovoriť pravdu, alebo aspoň že to, čo povedali, je pravda, ak sa z vážneho dôvodu neodporúčalo niečo iné; v ostatných prípadoch to môže urobiť podľa svojho uváženia.
Kán. 1533 – Stránky, promótor spravodlivosti a obhajca zväzku môžu predložiť sudcovi okruhy otázok, podľa ktorých má byť stránka vypočúvaná.
Kán. 1534 – Pri vypočúvaní stránok sa má primerane zachovať to, čo sa v kán. 1548 § 2, bod 1, 1552 a 1558-1565 stanovuje o svedkoch.
Kán. 1535 – Tvrdenie o nejakej skutočnosti, ktoré písomne alebo ústne predniesla niektorá stránka proti sebe pred kompetentným sudcom o samom predmete súdneho konania buď sama od seba, alebo na otázku sudcu, je súdnym priznaním.
Kán. 1536 – § 1. Súdne priznanie jednej stránky, ak ide o nejakú súkromnú záležitosť a v kauze nejde o verejné dobro, oslobodzuje ostatných od bremena dokazovania.
§ 2. Avšak v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, súdne priznanie a vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami, môžu mať dôkazovú silu, ktorú má sudca posúdiť spolu s ostatnými okolnosťami kauzy, ale nemožno im priznať plnú dôkaznú silu, ak nepristúpia iné prvky, ktoré by ich úplne potvrdili.
Kán. 1537 – Úlohou sudcu je, aby po zvážení všetkých okolností posúdil, akú hodnotu treba pripísať mimosúdnemu priznaniu, predloženému na súdnom konaní,
Kán. 1538 – Priznanie alebo akékoľvek iné vyhlásenie stránky nemá nijakú silu, ak je zistené, že bolo urobené na základe omylu ohľadom skutku, alebo bolo vynútené násilím alebo veľkým strachom.
Kán. 1539 – V akomkoľvek druhu súdneho konania sa prijíma dokazovanie pomocou dokladov tak verejných, ako aj súkromných.
Kán. 1540 – § 1. Verejné cirkevné doklady sú tie, ktoré, pri zachovaní náležitostí, ktoré predpisuje právo, vyhotovila verejná osoba pri vykonávaní svojej úlohy v Cirkvi.
§ 2. Verejné občianske doklady sú tie, ktoré sa za také právne považujú podľa zákonov každého jednotlivého miesta.
§ 3. Ostatné doklady sú súkromné.
Kán. 1541 – Verejné doklady majú hodnovernosť vo všetkom, čo sa v nich priamo a zásadne tvrdí, ak protikladné a očividné dôvody nepotvrdzujú niečo iné.
Kán. 1542 – Súkromný doklad, buď uznaný stránkou, alebo prijatý sudcom, má voči pôvodcovi alebo tomu, kto ho podpísal, a voči tým, na ktorých prešla od nich kauza, tú istú dôkaznú silu ako priznanie, urobené mimo súdneho konania; voči cudzím osobám má tú istú silu ako vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami podľa normy kán. 1536 § 2.
Kán. 1543 – Ak sa dokáže, že v dokladoch bolo niečo vymazané, opravené, vložené alebo že majú nejakú inú chybu, je úlohou sudcu, aby posúdil, či a akú hodnotu majú takéto doklady.
Kán. 1544 – Doklady nemajú v súdnom konaní dôkaznú silu, ak nie sú pôvodné alebo predložené v hodnovernej kópii a uložené v kancelárii tribunálu, aby ich sudca a protistrana mohli preskúmať.
Kán. 1545 – Sudca môže prikázať, aby sa v procese predložil doklad, spoločný pre obidve stránky.
Kán. 1546 – § 1. Nikto nie je povinný predložiť doklady, hoci spoločné, ktoré nemožno zverejniť bez nebezpečenstva škody podľa normy kán. 1548 § 2, bod 2, alebo bez nebezpečenstva porušenia tajomstva, ktoré treba zachovať.
§ 2. Ak sa dá predsa odpísať aspoň nejaká menšia časť dokladu a možno ju v odpise predložiť bez uvedených nepríjemností, sudca môže nariadiť, aby sa predložila.
Kán. 1547 – Dokazovanie pomocou svedkov sa prijíma v akýchkoľvek kauzách pod vedením sudcu.
Kán. 1548 – § 1. Svedkovia musia sudcovi, ktorý zákonne vypočúva, vyznať pravdu.
§ 2. Pri neporušení predpisu kán. 1550 § 2, bod 2, spod povinnosti odpovedať sú vyňatí:
1. klerici, čo sa týka vecí, ktoré im boli zverené na základe posvätnej služby; štátni úradníci, lekári, pôrodné asistentky, advokáti, notári a iní, ktorí sú povinní zachovávať úradné tajomstvo aj z dôvodu poskytnutej rady, čo sa týka záležitostí, ktoré podliehajú tomuto tajomstvu;
2. tí, ktorí sa obávajú, že pre ich svedeckú výpoveď postihne zlá povesť, nebezpečné útrapy alebo iné veľké zlá ich samých alebo ich manželského partnera alebo najbližších pokrvných alebo príbuzných.
Kán. 1549 – Svedok môže byť každý, ak ho právo výslovne úplne alebo čiastočne neodmieta.
Kán. 1550 – § 1. Maloletí mladší než štrnásťroční a slabomyseľní nemajú byť prijatí svedčiť; vypočúvať ich však možno na základe dekrétu sudcu, ktorým sa má vyhlásiť, že je to užitočné.
§ 2. Za neschopných svedčiť sa považujú:
1. stránky v kauze alebo tí, ktorí v mene stránok vystupujú v súdnom konaní, sudca a jeho pomocníci, advokát a iní, ktorí stránkam v tej istej kauze pomáhajú alebo pomáhali;
2. kňazi, čo sa týka všetkého, čo sa dozvedeli zo sviatostnej spovede, hoci by kajúcnik žiadal, aby sa to zverejnilo; ba ani to, čo od kohokoľvek a akýmkoľvek spôsobom niekto počul z príležitosti spovede, nemožno prijať ani len ako náznak pravdy.
Kán. 1551 – Stránka, ktorá svedka uviedla, môže sa zriecť jeho vypočúvania; avšak odporujúca stránka môže žiadať, aby svedok bol predsa len vypočúvaný.
Kán. 1552 – § 1. Keď sa žiada dokazovanie pomocou svedkov, tribunálu sa majú oznámiť ich mená a trvalé bydlisko.
§ 2. V lehote, ktorú určil sudca, sa majú predložiť okruhy otázok, podľa ktorých sa žiada vypočúvanie svedkov; ináč sa má žiadosť považovať za zanechanú.
Kán. 1553 – Sudcovi patrí obmedziť príliš veľký počet svedkov.
Kán. 1554 – Pred vypočúvaním svedkov sa majú ich mená oznámiť stránkam; ak to však podľa uváženého úsudku sudcu nie je možné bez veľkej ťažkosti, treba tak urobiť aspoň pred zverejnením svedectiev.
Kán. 1555 – Stránka môže žiadať, aby bol svedok vylúčený, ak sa pred vypočúvaním svedka dokáže oprávnený dôvod na vylúčenie, pri zachovaní predpisu kán. 1550.
Kán. 1556 – Svedok je predvolaný dekrétom sudcu, ktorý bol svedkovi zákonne oznámený.
Kán. 1557 – Riadne predvolaný svedok sa má dostaviť, alebo sudcovi oznámiť dôvod svojej neprítomnosti.
Kán. 1558 – § 1. Svedkov treba vypočúvať v samom sídle tribunálu, ak sa sudca nerozhodne ináč.
§ 2. Kardináli, patriarchovia, biskupi a tí, ktorí podľa práva svojho štátu majú rovnakú výhodu, majú byť vypočúvaní na mieste, ktoré si sami vyberú.
§ 3. Sudca má rozhodnúť, kde treba vypočúvať tých, ktorým je pre vzdialenosť, chorobu, alebo inú prekážku nemožné, alebo ťažké dostaviť sa do sídla tribunálu, pri zachovaní predpisov kán. 1418 a 1469 § 2.
Kán. 1559 – Pri vypočúvaní svedkov nemôžu byť prítomné stránky, ak sudca, najmä keď ide o súkromné dobro, neusúdil, že im to treba dovoliť. Avšak prítomní môžu byť ich advokáti alebo zástupcovia, ak sudca neusúdil, že vzhľadom na okolnosti vecí a osôb treba postupovať tajne.