Kán. 180 – § 1. Ak zvoleniu toho, koho voliči považujú za vhodnejšieho a uprednostňujú ho, stojí v ceste kánonická prekážka, od ktorej možno dať a zvyčajne sa dáva dišpenz, sami ho môžu svojimi hlasmi žiadať od kompetentnej autority, ak právo neurčuje niečo iné.
§ 2. Dohodou určení voliči nemôžu postuláciu predložiť, ak to nebolo vyjadrené v dohode.
Kán. 181 – § 1. Vyžadujú sa aspoň dve tretiny hlasov, aby mala postulácia účinnosť.
§ 2. Hlas za postuláciu sa musí vyjadriť slovom žiadam alebo iným rovnoznačným slovom; formula volím alebo žiadam alebo iná rovnocenná formula platí pre voľbu, ak prekážka nejestvuje, ináč platí pre postuláciu.
Kán. 182 – § 1. Predseda musí do ôsmich využiteľných dní poslať postuláciu kompetentnej autorite, ktorá je oprávnená voľbu potvrdiť a dať dišpenz od prekážky, alebo ak túto moc nemá, má ho vyžiadať od vyššej autority; ak sa potvrdenie nevyžaduje, postulácia sa musí poslať kompetentnej autorite, aby udelila dišpenz.
§ 2. Ak postulácia nebola poslaná v predpísanom čase, je samým činom neplatná a kolégium alebo skupina stráca v tomto prípade právo voliť alebo žiadať, ak sa nedokáže, že predsedu zdržiavala oprávnená prekážka postuláciu poslať alebo že ju podvodne či z nedbanlivosti neposlal v náležitom čase.
§ 3. Postulovaný nenadobúda z postulácie nijaké právo; kompetentná autorita nie je viazaná postuláciu prijať.
§ 4. Postuláciu podanú kompetentnej autorite voliči nemôžu odvolať, ak s tým autorita nesúhlasí.
Kán. 183 – § 1. Keď kompetentná autorita postuláciu neprijala, právo voliť sa vracia kolégiu alebo skupine.
§ 2. Keď však postulácia bola prijatá, má sa to oznámiť postulovanému, ktorý musí odpovedať podľa normy kán. 177 § 1.
§ 3. Kto dovolenú postuláciu prijíma, nadobúda úrad ihneď plným právom.
Kán. 184 – § 1. Cirkevný úrad sa stráca uplynutím vopred určeného času, dovŕšením veku stanoveného právom, zrieknutím, preložením, odvolaním, ako aj zbavením.
§ 2. Akýmkoľvek ukončením práva autority, ktorá úrad udelila, cirkevný úrad sa nestráca, ak právo neurčuje niečo iné.
§ 3. Strata úradu, ktorá nadobudla účinnosť, sa má čím skôr oznámiť všetkým, ktorým patrí nejaké právo obsadiť úrad.
Kán. 185 – Tomu, kto stratil úrad dovŕšením veku alebo zrieknutím, ktoré bolo prijaté, sa môže udeliť titul emeritný.
Kán. 186 – Strata úradu uplynutím vopred určeného času alebo dovŕšením veku nadobúda účinnosť iba od chvíle, keď to kompetentná autorita dala na vedomie písomne.
Kán. 187 – Každý, kto je za seba zodpovedný, sa z oprávneného dôvodu môže zrieknuť cirkevného úradu.
Kán. 188 – Zrieknutie vykonané z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo, na základe podvodu alebo podstatného omylu, či zo simónie je samým právom neplatné.
Kán. 189 – § 1. Aby zrieknutie bolo platné, či už vyžaduje prijatie alebo nie, musí sa predložiť autorite, ktorej patrí obsadenie úradu, o ktorý ide, a to písomne alebo ústne pred dvoma svedkami.
§ 2. Autorita nemá prijať zrieknutie, ktoré nie je podložené oprávneným a primeraným dôvodom.
§ 3. Zrieknutie, ktoré vyžaduje prijatie, nemá nijakú účinnosť, ak nebolo prijaté do troch mesiacov; zrieknutie, ktoré nevyžaduje prijatie, nadobúda účinnosť, keď ho zriekajúci oznámi podľa normy práva.
§ 4. Kým zrieknutie nenadobudlo účinnosť, môže ho zriekajúci odvolať; po nadobudnutí účinnosti ho nemôže odvolať, ale ten, kto sa zriekol, môže dosiahnuť úrad z iného titulu.
Kán. 190 – § 1. Preloženie môže vykonať iba ten, kto má právo obsadzovať úrad, ktorý sa stráca, a súčasne i úrad, ktorý sa zveruje.
§ 2. Ak sa preloženie koná proti vôli nositeľa úradu, vyžaduje sa vážny dôvod a má sa zachovať spôsob postupu predpísaný právom vždy pri zachovaní práva predložiť opačné dôvody.
§ 3. Aby preloženie nadobudlo účinnosť, treba ho oznámiť písomne.
Kán. 191 – § 1. Pri preložení sa predchádzajúci úrad uprázdni kánonickým prevzatím druhého úradu, ak právo neurčilo alebo kompetentná autorita nepredpísala niečo iné.
§ 2. Mzdu, spojenú s predchádzajúcim úradom dostáva preložený dovtedy, kým kánonicky neprevezme vlastnenie druhého úradu.
Kán. 192 – Z úradu je niekto odvolaný buď dekrétom, zákonne vydaným kompetentnou autoritou, pri zachovaní práv nadobudnutých prípadne na základe dohody, alebo samým právom podľa normy kán. 194.
Kán. 193 – § 1. Z úradu, ktorý sa niekomu udeľuje na neurčitý čas, nemôže byť odvolaný, ak to nie je z vážnych dôvodov a pri zachovaní spôsobu postupu stanoveného právom.
§ 2. To isté platí, aby niekto, komu sa udeľuje úrad na určitý čas, mohol byť z neho odvolaný pred uplynutím tohto času pri zachovaní predpisu kán. 624 § 3.
§ 3. Z úradu, ktorý sa podľa predpisov práva udeľuje na základe rozumného uváženia kompetentnej autority, môže byť niekto z oprávneného dôvodu odvolaný podľa úsudku tej istej autority.
§ 4. Aby dekrét o odvolaní nadobudol účinnosť, treba ho oznámiť písomne.
Kán. 194 – § 1. Samým právom je z cirkevného úradu odvolaný:
1. kto stratil klerický stav;
2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť manželstvo hoci len civilne.
§ 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je zrejmé z vyhlásenia kompetentnej autority.
Kán. 195 – Ak je niekto nie samým právom, ale dekrétom kompetentnej autority odvolaný z úradu, ktorým je postarané o jeho materiálne zabezpečenie, tá istá autorita sa má postarať, aby jeho materiálne zabezpečenie bolo zaistené na primeraný čas, ak nie je postarané ináč.
Kán. 196 – § 1. Zbavenie úradu, totiž ako trest za delikt, sa môže vykonať iba podľa normy práva.
§ 2. Zbavenie nadobúda účinnosť podľa predpisov kánonov trestného práva.
Kán. 197 – Premlčanie ako spôsob nadobudnutia alebo straty subjektívneho práva, ako aj oslobodenia sa od povinností Cirkev prijíma tak, ako je to v občianskom zákonodarstve príslušného štátu, pri neporušení výnimiek, ktoré kánony tohto Kódexu stanovujú.
Kán. 198 – Nijaké premlčanie neplatí, ak sa nezakladá na dobromyseľnosti, a to nielen na začiatku, ale aj po celý čas vyžadovaný na premlčanie, pri neporušení predpisu kán. 1362.
Kán. 199 – Premlčaniu nepodliehajú:
1. práva a povinnosti, ktoré sa zakladajú na prirodzenom alebo pozitívnom Božom zákone;
2. práva, ktoré možno získať iba z apoštolského privilégia;
3. práva a povinnosti, ktoré sa priamo vzťahujú na duchovný život veriacich;
4. presné a nepochybné hranice cirkevných územných jednotiek;
5. omšové milodary a záväzky;
6. obsadenie cirkevného úradu, ktorý podľa normy práva vyžaduje vykonávanie posvätného stavu;
7. právo vizitácie a povinnosť poslušnosti tak, aby veriacich nemohla vizitovať nijaká cirkevná autorita a nijakej autorite už nepodliehali.
Kán. 200 – Ak právo výslovne neurčuje niečo iné, čas sa má počítať podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 201 – § 1. Súvislým časom sa rozumie čas, ktorý nepripúšťa nijaké prerušenie.
§ 2. Využiteľným časom sa rozumie čas, ktorý patrí niekomu k vykonaniu alebo uplatneniu svojho práva tak, že mu neplynie, ak o ňom nevie, alebo ak nemôže konať.
Kán. 202 – § 1. Dňom sa v práve rozumie doba 24 hodín, počítaných súvisle, ktorá sa začína o polnoci, ak sa výslovne neurčuje niečo iné; pod týždňom doba 7 dní; pod mesiacom doba 30 dní a pod rokom doba 365 dní, ak sa nehovorí, že mesiac a rok treba brať tak, ako sú v kalendári.
§ 2. Ak ide o čas súvislý, mesiac a rok treba brať vždy tak, ako sú v kalendári.
Kán. 203 – § 1. Deň od ktorého sa nezapočítava do lehoty, ak sa jej začiatok nekryje so začiatkom dňa alebo ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
§ 2. Ak nie je stanovený opak, deň po ktorý sa započítava do lehoty, ktorá, ak čas pozostáva z jedného alebo viacerých mesiacov alebo rokov, z jedného alebo viacerých týždňov, sa končí uplynutím posledného dňa toho istého čísla, alebo ak mesiac nemá ten istý počet dní, po uplynutí posledného dňa mesiaca.
Kán. 204 – § 1. Veriaci sú tí, ktorí – keďže boli krstom včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud a takto svojím spôsobom dostali účasť na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe – sú povolaní, každý podľa svojho postavenia, vykonávať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.
§ 2. Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.
Kán. 205 – V plnom spoločenstve Katolíckej cirkvi tu na zemi sú tí pokrstení, ktorí sa v jej viditeľnom organizme spájajú s Kristom a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného riadenia.
Kán. 206 – § 1. Osobitným spôsobom sú s Cirkvou spojení katechumeni, totiž tí, ktorí z podnetu Ducha Svätého výslovne prejavenou vôľou žiadajú, aby boli do nej včlenení, a tak sa týmto želaním, ako aj životom viery, nádeje a lásky, ktorý praktizujú, spájajú s Cirkvou, ktorá sa o nich stará už ako o svojich.
§ 2. Cirkev prejavuje osobitnú starostlivosť o katechumenov. Keď ich vyzýva, aby žili podľa evanjelia a keď ich uvádza do slávenia posvätných obradov, udeľuje im už rozličné výsady, ktoré sú vlastné kresťanom.
Kán. 207 – § 1. Z Božieho ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi vysvätení služobníci, ktorí sa v práve volajú aj klerici; ostatní sa však volajú aj laici.
§ 2. V obidvoch týchto skupinách sú veriaci, ktorí profesiou evanjeliových rád prostredníctvom sľubov alebo iných posvätných zväzkov, uznaných a potvrdených Cirkvou, sú svojím osobitným spôsobom zasvätení Bohu a prispievajú k spásnemu poslaniu Cirkvi; ich stav, hoci neprináleží k hierarchickej štruktúre Cirkvi, predsa patrí k jej životu a svätosti.
Kán. 208 – Medzi všetkými veriacimi pre ich znovuzrodenie v Kristovi, existuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti opravdivá rovnosť, na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela, každý podľa svojho postavenia a úlohy.
Kán. 209 – § 1. Veriaci v Krista sú povinní aj svojím spôsobom konania vždy zachovávať spoločenstvo s Cirkvou.
§ 2. Veľmi svedomito majú plniť povinnosti, ktorými sú viazaní tak voči Cirkvi univerzálnej, ako aj partikulárnej, do ktorej patria podľa predpisov práva.