Kán. 270 – Exkardináciu možno dovolene udeliť len z oprávnených dôvodov, akými sú užitočnosť pre Cirkev alebo dobro samého klerika; odoprieť sa však môže len ak sú na to vážne dôvody; avšak klerikovi, ktorý sa cíti ukrivdený a našiel biskupa, ktorý ho prijme, je dovolené predložiť proti rozhodnutiu rekurz.
Kán. 271 – § 1. Okrem prípadu skutočnej potreby vlastnej partikulárnej cirkvi nemá diecézny biskup odoprieť povolenie na presídlenie klerikom, ktorí chcú odísť do krajov trpiacich veľkým nedostatkom kléru a tam vykonávať posvätnú službu a vie o nich, že sú pripravení, a považuje ich za vhodných; má sa však postarať, aby písomnou dohodou s diecéznym biskupom miesta, kam odchádzajú, boli ustálené práva a povinnosti týchto klerikov.
§ 2. Diecézny biskup môže svojim klerikom dať povolenie presídliť sa do inej partikulárnej cirkvi na určitý čas aj viac ráz obnovený, ale tak, aby títo klerici zostali inkardinovaní vo vlastnej partikulárnej cirkvi a po návrate do nej mali všetky práva, ktoré by mali, keby sa v nej venovali posvätnej službe.
§ 3. Klerika, ktorý legitímne prešiel do inej partikulárnej cirkvi a zostáva inkardinovaný vo vlastnej cirkvi, môže vlastný diecézny biskup z oprávneného dôvodu odvolať, len keď sa dodržia dohody uzavreté s druhým biskupom ako aj prirodzená miernosť; rovnako pri zachovaní tých istých podmienok môže diecézny biskup druhej partikulárnej cirkvi takému klerikovi z oprávneného dôvodu odoprieť povolenie na ďalší pobyt na svojom území.
Kán. 272 – Exkardináciu a inkardináciu, ako aj povolenie presídliť sa do inej partikulárnej cirkvi môže diecézny administrátor udeliť iba po roku od uprázdnenia biskupského stolca a so súhlasom kolégia konzultorov.
Kán. 273 – Klerici majú osobitnú povinnosť preukazovať úctu a poslušnosť Najvyššiemu veľkňazovi a svojmu ordinárovi.
Kán. 274 – § 1. Iba klerici môžu dostať úrady, na vykonávanie ktorých sa vyžaduje moc posvätného stavu alebo cirkevná riadiaca moc.
§ 2. Klerici, ak ich legitímna prekážka neospravedlňuje, sú povinní prijať a verne plniť úlohu, ktorú im zveril ich ordinár.
Kán. 275 – § 1. Klerici, keďže sa všetci zúčastňujú na jednom diele, totiž na budovaní Kristovho tela, majú byť medzi sebou spojení zväzkom bratstva a modlitby a majú navzájom spolupracovať podľa predpisov partikulárneho práva.
§ 2. Klerici majú uznávať a napomáhať poslanie, ktoré laici, každý svojím podielom, vykonávajú v Cirkvi a vo svete.
Kán. 276 – § 1. Klerici sú z osobitného dôvodu povinní sa vo svojom živote usilovať o svätosť, lebo prijatím posvätného stavu sú z nového titulu zasvätení Bohu, a sú rozdávateľmi Božích tajomstiev na službu jeho ľudu.
§ 2. Aby mohli dosiahnuť túto dokonalosť:
1. predovšetkým majú verne a neúnavne plniť povinnosti pastoračnej služby;
2. svoj duchovný život majú sýtiť pokrmom zo stola Svätého písma a zo stola Eucharistie; preto sa biskupi a kňazi nástojčivo vyzývajú, aby denne prinášali eucharistickú obetu, diakoni aby sa denne na tejto obete zúčastňovali;
3. biskupi a kňazi, ako aj diakoni, ktorí sa pripravujú na kňazstvo, majú povinnosť modliť sa každý deň liturgiu hodín podľa vlastných a schválených liturgických kníh; trvalí diakoni sa z nej majú modliť tú časť, ktorú určí konferencia biskupov;
4. rovnako sú povinní zúčastňovať sa na duchovných cvičeniach podľa predpisov partikulárneho práva;
5. naliehavo sa od nich žiada, aby sa pravidelne venovali meditatívnej modlitbe, často pristupovali k sviatosti pokánia, osobitne si uctievali Bohorodičku Pannu a používali iné spoločné a osobitné prostriedky posväcovania.
Kán. 277 – § 1. Klerici majú záväzok zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitným Božím darom; pomocou neho sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľuďom.
§ 2. Klerici sa s náležitou rozvážnosťou majú správať k osobám, ktorých navštevovanie by mohlo ohroziť ich záväzok zachovávať zdržanlivosť alebo pohoršiť veriacich.
§ 3. Patrí do kompetencie diecézneho biskupa, aby v tejto veci stanovil presnejšie normy a v jednotlivých prípadoch posúdil zachovávanie tejto povinnosti.
Kán. 278 – § 1. Svetskí klerici majú právo združovať sa s inými na dosiahnutie cieľov, primeraných klerickému stavu.
§ 2. Svetskí klerici si majú vysoko vážiť najmä tie združenia, ktoré podľa štatútu, preskúmaného kompetentnou autoritou, vhodným a primerane schváleným pravidlom života a bratskou pomocou podporujú ich svätosť vo vykonávaní služby a upevňujú jednotu klerikov navzájom a s vlastným biskupom.
§ 3. Klerici sa majú zdržať zakladania združení alebo sa zúčastňovať na združeniach, ktorých cieľ alebo činnosť nie sú zlúčiteľné so záväzkami, vlastnými klerickému stavu, alebo ktoré môžu prekážať v starostlivom plnení úlohy, ktorú im zverila kompetentná cirkevná autorita.
Kán. 279 – § 1. Klerici majú aj po prijatí kňazstva pokračovať v posvätných štúdiách a pridŕžať sa spoľahlivej náuky, ktorá je založená na Svätom písme, odovzdanej z minulosti a všeobecne prijatej Cirkvou, ako ju vymedzujú najmä dokumenty koncilov a Rímskych veľkňazov a vyhýbať sa svetským novotám vo vyjadrovaní a nepravej vede.
§ 2. Kňazi podľa predpisov partikulárneho práva majú navštevovať pastorálne prednášky, ktoré treba zaviesť po kňazskej vysviacke, a v čase určenom tým istým právom sa majú zúčastňovať aj na iných prednáškach, teologických stretnutiach alebo konferenciách, ktorými sa im má poskytnúť príležitosť na získanie hlbšieho poznania posvätných vied a pastoračných metód.
§ 3. Majú pokračovať aj v poznávaní iných vied, predovšetkým tých, ktoré súvisia s posvätnými vedami, pokiaľ im to pomáha najmä pri vykonávaní pastoračnej služby.
Kán. 280 – Klerikom sa veľmi odporúča nejaký spôsob spoločného života a tam, kde jestvuje, treba ho podľa možnosti zachovať.
Kán. 281 – § 1. Klerici, keďže sa venujú cirkevnej službe, zasluhujú si mzdu, primeranú ich postaveniu, so zreteľom tak na povahu samej úlohy, ako aj na miestne i časové okolnosti, ktorou sa môžu postarať o svoje životné potreby aj o spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
§ 2. Takisto sa treba postarať, aby mali takú sociálnu pomoc, ktorou sa vhodne zabezpečia ich potreby v chorobe, v invalidite alebo v starobe.
§ 3. Ženatí diakoni, ktorí sa naplno venujú cirkevnej službe, si zasluhujú mzdu, ktorou sa môžu postarať o svoje materiálne zabezpečenie i svojej rodiny; tí však, ktorí dostávajú mzdu na základe občianskeho zamestnania, ktoré vykonávajú alebo vykonávali, z týchto príjmov sa majú postarať o svoje potreby a o potreby svojej rodiny.
Kán. 282 – § 1. Klerici majú viesť jednoduchý život a zdržiavať sa všetkého, čo má náznak márnivosti.
§ 2. Dobrá, ktoré nadobúdajú z príležitosti vykonávania cirkevného úradu a ktoré sa zvýšia po postaraní sa o slušné materiálne zabezpečenie a splnenie všetkých povinností vlastného stavu, majú použiť na dobro Cirkvi a na diela dobročinnej lásky.
Kán. 283 – § 1. Klerici, hoci nezastávajú úrad spojený s rezidovaním, predsa sa nemajú bez aspoň predpokladaného povolenia vlastného ordinára vzďaľovať zo svojej diecézy na dlhší čas, ktorý treba stanoviť partikulárnym právom.
§ 2. Patrí im však, aby každoročne mali náležitý a dostatočný čas na dovolenku, ktorý je stanovený univerzálnym alebo partikulárnym právom.
Kán. 284 – Klerici majú nosiť slušný cirkevný odev podľa noriem vydaných konferenciou biskupov a podľa legitímnych miestnych zvykov.
Kán. 285 – § 1. Klerici sa podľa predpisov partikulárneho práva majú úplne zdržiavať všetkého, čo sa nesluší na ich stav.
§ 2. Klerici sa majú vyhýbať tomu, čo síce nie je neslušné, ale je cudzie klerickému stavu.
§ 3. Klerikom sa zakazuje prijímať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci.
§ 4. Bez povolenia svojho ordinára nemajú preberať spravovanie majetkov, ktoré patria laikom, alebo svetské úrady, s ktorými je spojené bremeno skladania účtov; zakazuje sa im bez porady s vlastným ordinárom, ručiť hoci aj vlastnými majetkami; takisto sa majú vyvarovať podpisovania zmeniek, ktorými sa preberá záväzok vyplatiť peniaze bez určeného dôvodu.
Kán. 286 – Klerikom sa zakazuje osobne alebo prostredníctvom iných podnikať alebo obchodovať či už na vlastný osoh, alebo na osoh iných bez povolenia legitímnej cirkevnej autority.
Kán. 287 – § 1. Klerici majú vždy všemožne podporovať zachovávanie pokoja a svornosti medzi ľuďmi založenej na spravodlivosti.
§ 2. Nemajú mať aktívnu účasť v politických stranách a na riadení odborových organizácií, ak to podľa úsudku kompetentnej cirkevnej autority nevyžaduje obrana práv Cirkvi alebo napomáhanie spoločného dobra.
Kán. 288 – Trvalí diakoni nie sú viazaní predpismi kán. 284, 285 § 3 a 4, 286, 287 § 2, ak partikulárne právo nestanovuje niečo iné.
Kán. 289 – § 1. Keďže vojenská služba je pre klerický stav menej vhodná, klerici, ako aj kandidáti na posvätný stav nemajú sa bez povolenia svojho ordinára dobrovoľne hlásiť k vojsku.
§ 2. Klerici majú využívať výnimky spod vykonávania úloh a verejných občianskych úradov, cudzích klerickému stavu, ktoré v ich prospech udeľujú zákony a dohody alebo zvyky, ak v jednotlivých prípadoch vlastný ordinár nerozhodol ináč.
Kán. 290 – Platne prijatá posvätná vysviacka sa nikdy nestáva neplatnou. Klerik však stráca klerický stav:
1. súdnym rozsudkom alebo administratívnym dekrétom, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť posvätnej vysviacky;
2. legitímne uloženým trestom prepustenia;
3. reskriptom Apoštolského stolca; takýto reskript však Apoštolský stolec udeľuje diakonom len z vážnych dôvodov, kňazom z veľmi vážnych dôvodov.
Kán. 291 – Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od záväzku celibátu, ktorý udeľuje iba Rímsky veľkňaz.
Kán. 292 – Klerik, ktorý podľa normy práva stráca klerický stav, stráca ním práva vlastné klerickému stavu a ani ho viac neviažu nijaké povinnosti klerického stavu pri zachovaní predpisu kán. 291; má zakázané vykonávať moc posvätného stavu pri neporušení predpisu kán. 976; tým samým je zbavený všetkých úradov, úloh a akejkoľvek delegovanej moci.
Kán. 293 – Klerik, ktorý stratil klerický stav, môže byť znova prijatý medzi klerikov iba reskriptom Apoštolského stolca.
Kán. 294 – Na podporu vhodného rozmiestnenia kňazov alebo na uskutočnenie osobitných pastoračných alebo misijných diel pre rozličné krajiny alebo rozličné sociálne skupiny Apoštolský stolec po vypočutí mienky konferencií biskupov, ktorých sa to týka, môže zriadiť osobné prelatúry, ktoré pozostávajú z kňazov a diakonov svetského kléru.
Kán. 295 – § 1. Osobná prelatúra, pripodobnená verejným klerickým združeniam pápežského práva s fakultou inkardinovať klerikov, sa riadi štatútom schváleným alebo vydaným Apoštolským stolcom a na jej čele je prelát ako moderátor s fakultami ordinára, ktorý má právo zriadiť národný alebo medzinárodný seminár, ako aj inkardinovať seminaristov a povýšiť ich do posvätného stavu na titul služby prelatúre.
§ 2. Prelát ako moderátor s fakultami ordinára sa musí starať tak o duchovné formovania tých, ktorých na spomínaný titul povýšil, ako aj o ich slušné materiálne zabezpečenie.
Kán. 296 – Pri zachovaní predpisov kán. 107, laici sa môžu venovať dielam apoštolátu osobnej prelatúry na základe dohôd uzavretých s prelatúrou; avšak spôsob tejto organickej spolupráce, ako aj hlavné povinnosti a práva, ktoré sú s ňou spojené, majú sa vhodne stanoviť v štatúte.
Kán. 297 – Štatút má rovnako stanoviť vzťahy osobnej prelatúry k miestnym ordinárom tých partikulárnych cirkví, v ktorých po predchádzajúcom súhlase diecézneho biskupa táto prelatúra vykonáva alebo mieni vykonávať svoje pastoračné alebo misijné diela.
Kán. 298 – § 1. V Cirkvi jestvujú združenia odlišné od inštitútov zasväteného života a od spoločností apoštolského života, v ktorých sa veriaci, klerici alebo laici, alebo klerici a laici spolu, usilujú spoločným pričinením pestovať dokonalejší život, alebo napomáhať verejný kult či kresťanské učenie, alebo iné diela apoštolátu čiže podujatia evanjelizácie, alebo vykonávať skutky nábožnosti alebo dobročinnej lásky a kresťanským duchom oživovať časný poriadok.
§ 2. Veriaci majú vstupovať najmä do takých združení, ktoré kompetentná cirkevná autorita buď zriadila, buď pochválila, alebo odporučila.
Kán. 299 – § 1. Po uzavretí vzájomnej súkromnej dohody majú veriaci právo zakladať združenia na dosahovanie cieľov, o ktorých sa hovorí v kán. 298 § 1, pri zachovaní predpisu kán. 301 § 1.
§ 2. Takéto združenia, hoci ich cirkevná autorita chváli alebo odporúča, sa volajú súkromnými združeniami.
§ 3. Nijaké súkromné združenie veriacich sa v Cirkvi neuznáva, ak jeho štatút nepreskúmala kompetentná autorita.