Kán. 330 – Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, podobným spôsobom sú navzájom spojení Rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.
Kán. 331 – Biskup Rímskej cirkvi, v ktorom pretrváva úrad, ktorý Pán zveril jedine Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má odovzdávať jeho nástupcom, je hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na zemi; preto na základe svojho úradu má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
Kán. 332 – § 1. Rímsky veľkňaz dostáva plnú a najvyššiu moc v Cirkvi legitímnym zvolením, ktoré prijal, spolu s biskupskou vysviackou. Preto, kto je zvolený na Najvyšší pápežský úrad, a je vyznačený posvätným biskupským charakterom, dostáva túto moc vo chvíli prijatia zvolenia. Ale ak zvolený nemá biskupský posvätný charakter, má byť hneď vysvätený za biskupa.
§ 2. V prípade, že sa Rímsky veľkňaz zriekne svojho úradu, k platnosti zrieknutia sa vyžaduje, aby bolo slobodne vykonané a riadne oznámené, nie však aby ho niekto prijal.
Kán. 333 – § 1. Rímsky veľkňaz má na základe svojho úradu moc nielen nad celou Cirkvou, ale dostáva primát riadnej moci aj nad všetkými partikulárnymi cirkvami a ich zoskupeniami, čím sa súčasne upevňuje a zabezpečuje vlastná, riadna a bezprostredná moc, ktorú majú biskupi nad partikulárnymi cirkvami zverenými do ich starostlivosti.
§ 2. Rímsky veľkňaz pri plnení svojho úradu najvyššieho pastiera Cirkvi je stále spojený spoločenstvom s ostatnými biskupmi, ba aj s celou Cirkvou; sám má však právo podľa potrieb Cirkvi určiť buď osobný, alebo kolégiový spôsob vykonávania tohto úradu.
§ 3. Proti rozsudku alebo dekrétu Rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.
Kán. 334 – Rímskemu veľkňazovi vo vykonávaní jeho úradu pomáhajú biskupi, ktorí môžu s ním spolupracovať rozličnými spôsobmi, medzi ktoré patrí synoda biskupov. Okrem toho sú mu na pomoci otcovia kardináli, ako aj iné osoby, a podľa potrieb doby aj rozličné inštitúcie; všetky tieto osoby a inštitúcie vykonávajú v jeho mene a jeho autoritou poslanie, ktoré je im zverené pre dobro všetkých cirkví podľa noriem určených právom.
Kán. 335 – Keď je Rímsky stolec uprázdnený alebo je celkom hatený, v riadení celej Cirkvi sa nesmie nič meniť; majú sa však zachovávať osobitné zákony vydané pre tieto okolnosti.
Kán. 336 – Kolégium biskupov, ktorého hlavou je Najvyšší veľkňaz a jeho členmi sú biskupi na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia a v ktorom apoštolský zbor nepretržite pretrváva, je spolu so svojou hlavou a nikdy bez tejto hlavy aj subjektom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou.
Kán. 337 – § 1. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile.
§ 2. Tú istú moc vykonáva prostredníctvom jednotnej činnosti biskupov rozídených vo svete, ktorú ako takú Rímsky veľkňaz vyhlásil alebo slobodne prijal, takže sa stáva pravým kolégiovým úkonom.
§ 3. Rímsky veľkňaz má právo podľa potrieb Cirkvi vybrať a napomáhať spôsoby, ktorými kolégium biskupov má kolégiovo vykonávať svoju službu vzhľadom na celú Cirkev.
Kán. 338 – § 1. Jedine Rímsky veľkňaz má právo ekumenický koncil zvolať, osobne alebo cez iných mu predsedať, preložiť ho, prerušiť alebo rozpustiť a schváliť jeho dekréty.
§ 2. Rímsky veľkňaz má právo určiť otázky, ktoré sa majú na koncile prerokovať, a stanoviť poriadok, ktorý treba na koncile zachovať; otcovia koncilu môžu k otázkam predloženým Rímskym veľkňazom pridať iné, ktoré potrebujú schválenie toho istého Rímskeho veľkňaza.
Kán. 339 – § 1. Všetci biskupi a len biskupi, ktorí sú členmi kolégia biskupov, majú právo a povinnosť zúčastniť sa na ekumenickom koncile s rozhodujúcim hlasom.
§ 2. Okrem toho, najvyššia cirkevná autorita môže na ekumenický koncil prizvať aj niektorých iných, ktorí nie sú vyznačení biskupskou hodnosťou, a má právo určiť ich úlohu na koncile.
Kán. 340 – Ak sa stane, že sa Apoštolský stolec počas konania koncilu uprázdni, koncil sa samým právom prerušuje dovtedy, kým nový Najvyšší veľkňaz nenariadi v ňom pokračovať alebo ho nerozpustí.
Kán. 341 – § 1. Dekréty ekumenického koncilu nemajú záväznú účinnosť, ak neboli Rímskym veľkňazom spolu s koncilovými otcami schválené, ním potvrdené a na jeho príkaz vyhlásené.
§ 2. Dekréty, ktoré vydáva kolégium biskupov, keď vykonáva vo vlastnom zmysle kolégiovú činnosť spôsobom, ktorý Rímsky veľkňaz zaviedol alebo slobodne prijal, potrebujú to isté potvrdenie a vyhlásenie na to, aby mali záväznú účinnosť.
Kán. 342 – Synoda biskupov je zhromaždenie biskupov, vybratých z rozličných krajín sveta, ktorí sa schádzajú v stanovenom čase, aby udržiavali úzke spojenie medzi Rímskym veľkňazom a biskupmi a aby Rímskemu veľkňazovi radami poskytovali pomoc, keď ide o neporušenosť a vzrast viery a mravov, dodržiavanie a upevňovanie cirkevnej disciplíny, a aby posúdili otázky týkajúce sa činnosti Cirkvi vo svete.
Kán. 343 – Synoda biskupov má za úlohu prerokovať otázky predložené na rokovanie a vyjadriť želania, nie však o nich rozhodnúť alebo vydať o nich dekréty, ak jej v určitých prípadoch nedal moc rozhodovať Rímsky veľkňaz, ktorému v tomto prípade patrí právo potvrdiť rozhodnutia synody.
Kán. 344 – Synoda biskupov priamo podlieha autorite Rímskeho veľkňaza, ktorý má právo:
1. zvolať synodu, kedykoľvek to uzná za vhodné, a určiť miesto, kde sa budú konať zhromaždenia;
2. potvrdiť voľbu členov, ktorí majú byť zvolení podľa normy osobitného práva, určiť a vymenovať ďalších členov;
3. stanoviť podľa normy osobitného práva vo vhodnom čase pred slávením synody obsah otázok, o ktorých treba rokovať;
4. určiť poriadok rokovania;
5. predsedať synode osobne alebo prostredníctvom iných;
6. synodu zakončiť, preložiť, prerušiť a rozpustiť.
Kán. 345 – Synoda biskupov sa môže zísť buď na všeobecné zhromaždenie, na ktorom sa prerokúvajú veci priamo sa vzťahujúce na dobro celej Cirkvi; toto zhromaždenie je riadne alebo mimoriadne, alebo sa môže zísť na osobitné zhromaždenie, na ktorom sa prerokúvajú záležitosti, ktoré sa priamo týkajú určitej krajiny alebo krajín.
Kán. 346 – § 1. Synoda biskupov, ktorá sa schádza na riadne všeobecné zhromaždenie, pozostáva z členov, ktorých väčšinu tvoria biskupi, zvolení pre jednotlivé zhromaždenia konferenciami biskupov spôsobom, vymedzeným osobitným právom synody; iní sú poverení na základe toho istého práva; iných priamo vymenúva Rímsky veľkňaz; k nim sa pridávajú niektorí členovia klerických rehoľných inštitútov, zvolení podľa normy toho istého osobitného práva.
§ 2. Synoda biskupov zídená na mimoriadne všeobecné zhromaždenie, aby prerokovala záležitosti, ktoré si vyžadujú rýchle riešenie, pozostáva z členov, ktorých väčšinu tvoria biskupi, poverení osobitným právom synody na základe úradu, ktorý vykonávajú, iných však priamo vymenúva Rímsky veľkňaz; k nim sa pridávajú niektorí členovia klerických rehoľných inštitútov, zvolení podľa normy toho istého práva.
§ 3. Synoda biskupov, ktorá sa schádza na osobitné zhromaždenie, pozostáva z členov, vybratých predovšetkým z tých krajín, pre ktoré bola zvolaná podľa normy osobitného práva, ktorým sa synoda riadi.
Kán. 347 – § 1. Keď Rímsky veľkňaz ukončí zhromaždenie synody biskupov, končí sa biskupom a iným členom úloha, ktorá im bola na nej zverená.
§ 2. Keď sa Apoštolský stolec po zvolaní synody alebo počas jej konania uprázdni, zhromaždenie synody sa samým právom pozastavuje a takisto aj úloha, ktorá bola na ňom členom zverená, kým nový Veľkňaz nerozhodne, že zhromaždenie treba rozpustiť alebo v ňom pokračovať.
Kán. 348 – § 1. Synoda biskupov má stály generálny sekretariát, na jeho čele je Rímskym veľkňazom vymenovaný generálny sekretár, ktorému pomáha rada sekretariátu zložená z biskupov, z ktorých jedných volí podľa normy osobitného práva sama synoda biskupov, iných vymenúva Rímsky veľkňaz; avšak úloha všetkých sa končí začatím nového všeobecného zhromaždenia.
§ 2. Okrem toho, pre každé zhromaždenie synody biskupov je ustanovený jeden alebo viacerí osobitní sekretári, ktorých vymenúva Rímsky veľkňaz, a vo zverenom úrade zostávajú len do skončenia zhromaždenia synody.
Kán. 349 – Kardináli svätej Rímskej cirkvi tvoria osobitné kolégium, ktorému patrí právo postarať sa o voľbu Rímskeho veľkňaza podľa normy osobitného práva; okrem toho kardináli pomáhajú Rímskemu veľkňazovi buď ako kolégium, keď sú zvolávaní, aby prerokovali otázky väčšieho významu, alebo ako jednotlivci, keď totiž v rozličných úradoch, ktoré zastávajú, poskytujú pomoc Rímskemu veľkňazovi predovšetkým v každodennej starostlivosti o celú Cirkev.
Kán. 350 – § 1. Kolégium kardinálov sa delí na tri stupne: biskupský, do ktorého patria kardináli, ktorým Rímsky veľkňaz udeľuje titul prímestskej cirkvi, ako aj východní patriarchovia, ktorí boli zaradení do kolégia kardinálov; kňazský a diakonský.
§ 2. Každému kardinálovi kňazského a diakonského stupňa Rímsky veľkňaz prideľuje titul alebo diakoniu v Meste.
§ 3. Východní patriarchovia, prijatí do kolégia kardinálov, majú za titul svoje patriarchálne sídlo.
§ 4. Kardinál dekan má za titul Ostijskú diecézu spolu s inou cirkvou, ktorú za titul už mal.
§ 5. Opciou, uskutočnenou v konzistóriu a schválenou Rímskym veľkňazom, kardináli z kňazského stupňa pri zachovaní prvenstva svätenia a povýšenia môžu prejsť na iný titul a kardináli z diakonského stupňa na inú diakoniu, a ak boli v diakonskom stupni celé desaťročie, aj do kňazského stupňa.
§ 6. Kardinál, prechádzajúci na základe opcie z diakonského stupňa do kňazského, dostáva miesto pred všetkými tými kardinálmi kňazmi, ktorí boli po ňom prijatí za kardinálov.
Kán. 351 – § 1. Tých, ktorí majú byť povýšení na kardinálov, si Rímsky veľkňaz slobodne vyberá spomedzi mužov, ktorí majú aspoň kňazské svätenie, vynikajú učenosťou, mravmi, nábožnosťou, ako aj rozumnosťou v konaní; tí, ktorí ešte nie sú biskupmi, musia prijať biskupskú vysviacku.
§ 2. Kardinálov ustanovuje Rímsky veľkňaz dekrétom, ktorý sa zverejňuje pred kolégiom kardinálov; už od zverejnenia majú povinnosti a práva stanovené zákonom.
§ 3. Kto bol povýšený do kardinálskej hodnosti a jeho ustanovenie Rímsky veľkňaz oznámil, meno si však ponechal in pectore, nemá zatiaľ nijaké povinnosti kardinálov ani nijaké ich práva; keď však jeho meno bolo Rímskym veľkňazom zverejnené, má tie isté povinnosti a práva, ale právo precedencie má odo dňa ponechania mena in pectore.
Kán. 352 – § 1. Na čele kolégia kardinálov je dekan, keď je hatený, zastupuje ho prodekan; dekan ani prodekan nemá nad ostatnými kardinálmi nijakú riadiacu moc, ale je pokladaný za prvého medzi rovnými.
§ 2. Keď je úrad dekana uprázdnený, kardináli vyznačení titulom prímestskej cirkvi a len oni sami za predsedníctva prodekana, ak je prítomný, alebo najstaršieho z nich, majú zvoliť jedného spomedzi seba za dekana kolégia; jeho meno majú oznámiť Rímskemu veľkňazovi, ktorému patrí právo zvoleného schváliť.
§ 3. Tým istým spôsobom, o ktorom sa hovorí v § 2, za predsedníctva samého dekana sa zvolí prodekan; Rímskemu veľkňazovi patrí právo schváliť aj voľbu prodekana.
§ 4. Ak dekan a prodekan nemajú v Meste trvalé bydlisko, majú ho tam nadobudnúť.
Kán. 353 – § 1. Kardináli kolégiovou činnosťou pomáhajú Najvyššiemu pastierovi Cirkvi hlavne v konzistóriách, na ktoré sa zhromažďujú na príkaz a pod predsedníctvom Rímskeho veľkňaza; konzistóriá sú riadne a mimoriadne.
§ 2. Na riadne konzistórium sa zvolávajú všetci kardináli, aspoň tí, ktorí sa zdržiavajú v Meste, aby rokovali o niektorých vážnych všeobecnejšie sa vyskytujúcich záležitostiach, alebo aby vykonali niektoré veľmi slávnostné úkony.
§ 3. Na mimoriadne konzistórium, ktoré sa koná, keď to vyžadujú osobitné potreby Cirkvi alebo prerokovanie vážnejších záležitostí, sa zvolávajú všetci kardináli.
§ 4. Verejné môže byť iba riadne konzistórium, na ktorom sa slávia niektoré slávnosti, keďže okrem kardinálov môžu byť na ňom prítomní preláti, vyslanci občianskych spoločností a iní naň pozvaní.
Kán. 354 – Od otcov kardinálov, ktorí stoja na čele dikastérií a iných stálych inštitúcií Rímskej kúrie a Vatikánskeho štátu a dovŕšili sedemdesiaty piaty rok života sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložili Rímskemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
Kán. 355 – § 1. Kardinálovi dekanovi patrí právo vysvätiť zvoleného Rímskeho veľkňaza za biskupa, ak zvolený potrebuje vysviacku; keď je dekan hatený, to isté právo patrí prodekanovi, a keď aj on je hatený, najstaršiemu kardinálovi z biskupského stupňa.
§ 2. Kardinál protodiakon oznamuje ľudu meno novozvoleného Najvyššieho veľkňaza; takisto v zastúpení Rímskeho veľkňaza kladie metropolitom páliá alebo ich odovzdáva ich zástupcom.
Kán. 356 – Kardináli majú povinnosť horlivo spolupracovať s Rímskym veľkňazom; preto kardináli, ktorí zastávajú akýkoľvek úrad v kúrii a nie sú diecéznymi biskupmi, sú povinní sídliť v Meste; kardináli, ktorí majú na starosti niektorú diecézu ako diecézni biskupi, majú prísť do Mesta, kedykoľvek ich zvolá Rímsky veľkňaz.
Kán. 357 – § 1. Kardináli, ktorým je ako titul pridelená prímestská cirkev alebo kostol v Meste, po ich prevzatí majú radou a starostlivosťou napomáhať dobro týchto diecéz a kostolov, pričom nemajú nad nimi nijakú riadiacu moc a z nijakého dôvodu nemajú zasahovať do spravovania ich majetkov, disciplíny alebo služieb kostolov.
§ 2. Kardináli, ktorí sa nachádzajú mimo Mesta a mimo svojej diecézy, sú v tom, čo sa týka ich osoby, vyňatí spod riadiacej moci biskupa diecézy, v ktorej sa zdržiavajú.
Kán. 358 – Kardinálovi, ktorému Rímsky veľkňaz zveruje úlohu, aby na nejakej slávnosti alebo zhromaždení osôb zastupoval jeho osobu ako legát a latere, totiž ako jeho druhé ja, ako aj tomu, komu sa ako jeho osobitnému vyslancovi zveruje nejaká pastoračná úloha, patrí iba to, čím ho poveril sám Rímsky veľkňaz.
Kán. 359 – Keď je Apoštolský stolec uprázdnený, kolégium kardinálov má v Cirkvi iba takú moc, akú mu dáva osobitný zákon.