Kán. 30 – Kto má iba výkonnú moc, nemôže vydať všeobecný dekrét, o ktorom sa hovorí v kán. 29, ak mu to kompetentný zákonodarca v jednotlivých prípadoch podľa normy práva výslovne neudelil a ak pritom neboli zachované podmienky, stanovené v úkone udelenia.
Kán. 31 – § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, ktorými sa bližšie vymedzujú spôsoby, ktoré treba zachovávať pri uplatňovaní zákona alebo ktorými sa vymáha zachovávanie zákonov, môžu v medziach svojej kompetencie vydávať tí, ktorí majú výkonnú moc.
§ 2. Čo sa týka vyhlásenia a vakantnej doby dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1, majú sa zachovať predpisy kán. 8.
Kán. 32 – Všeobecné vykonávacie dekréty zaväzujú tých, ktorých viažu zákony, pre ktoré tie isté dekréty vymedzujú spôsoby ich uplatňovania alebo vymáhajú ich zachovávanie.
Kán. 33 – § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, hoci sa vydávajú v direktóriách alebo v inak nazvaných dokumentoch, nepozmeňujú zákony a ich predpisy, ktoré sú v rozpore so zákonmi, nemajú nijakú účinnosť.
§ 2. Tú istú účinnosť strácajú explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej autority, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého boli vydané; nezanikajú však ukončením práva toho, kto ich vydal, ak sa výslovne neurčuje niečo opačné.
Kán. 34 – § 1. Inštrukcie, ktoré objasňujú predpisy zákonov, ako aj vysvetľujú a určujú postupy, ktoré treba zachovávať pri ich vykonávaní, vydávajú sa na používanie tým, ktorí sa majú starať, aby sa zákony vykonávali, a zaväzujú ich pri samom vykonávaní zákonov; tieto inštrukcie legitímne vydávajú v medziach svojej kompetencie tí, ktorí majú výkonnú moc.
§ 2. Nariadenia inštrukcií nepozmeňujú zákony a tie, ktoré nemožno dať do súladu s predpismi zákonov, nemajú nijakú účinnosť.
§ 3. Inštrukcie strácajú účinnosť nielen explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej autority, ktorá ich vydala, alebo od nej vyššej autority, ale aj zaniknutím zákona, na ktorého vysvetlenie alebo vykonávanie boli vydané.
Kán. 35 – Jednotlivý administratívny úkon, či je to dekrét, príkaz alebo je to reskript, môže v medziach svojej kompetencie vydať ten, kto má výkonnú moc, pri zachovaní predpisu kán. 76 § 1.
Kán. 36 – § 1. Administratívny úkon treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa bežného rečového používania. V pochybnosti tie administratívne úkony, ktoré sa vzťahujú na spory alebo v ktorých sa hrozí trestami, alebo sa nimi tresty ukladajú, alebo sa zužujú práva osoby, alebo sa narúšajú nadobudnuté práva iných, alebo sú v rozpore so zákonom v prospech súkromných osôb, podliehajú striktnému výkladu; všetky ostatné širokému.
§ 2. Administratívny úkon sa okrem výslovne uvedených prípadov nesmie rozširovať na iné.
Kán. 37 – Administratívny úkon, ktorý sa vzťahuje na vonkajšie fórum, treba vyhotoviť písomne; rovnako aj úkon jeho vykonania, ak je daný v poverovacej forme.
Kán. 38 – Administratívny úkon, aj keď ide o reskript vydaný vlastného podnetu, nemá účinok, pokiaľ porušuje nadobudnuté právo iného alebo je v rozpore so zákonom alebo so schváleným zvykom, ak kompetentná autorita výslovne nepripojila pozmeňovaciu klauzulu.
Kán. 39 – Podmienky uvedené v administratívnom úkone sa iba vtedy považujú za podmienky spojené s platnosťou, keď sú vyjadrené spojkami: ak, ak nie, len keď.
Kán. 40 – Vykonávateľ nejakého administratívneho úkonu neplatne plní svoju úlohu pred prijatím listiny a preverením jej hodnovernosti a neporušenosti, ak ho predbežne s ňou neoboznámila autorita, ktorá tento úkon vydala.
Kán. 41 – Vykonávateľ administratívneho úkonu, ktorému sa zveruje iba služba vykonania, nemôže odoprieť vykonanie tohto úkonu, ak nie je zrejmé, že tento úkon je neplatný alebo z iného vážneho dôvodu je neprípustný, alebo nie sú splnené podmienky, uvedené v samom administratívnom úkone; ak sa však vykonanie administratívneho úkonu vzhľadom na okolnosti osoby alebo miesta zdá nevhodné, vykonávateľ má vykonanie odložiť; v takýchto prípadoch má hneď upovedomiť autoritu, ktorá úkon vydala.
Kán. 42 – Vykonávateľ administratívneho úkonu je povinný postupovať podľa normy mandátu; ale ak podstatné podmienky uvedené v listine nesplnil a nezachoval podstatnú formu postupu, vykonanie je neplatné.
Kán. 43 – Vykonávateľ administratívneho úkonu sa podľa svojho rozumného uváženia môže dať zastúpiť iným, ak zastupovanie nebolo zakázané, alebo vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na jeho osobné schopnosti, alebo ak osoba zástupcu nebola vopred určená; v týchto prípadoch je však vykonávateľovi dovolené zveriť prípravné úkony inému.
Kán. 44 – Administratívny úkon môže vykonať aj nástupca vykonávateľa v úrade, ak vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na jeho osobné schopnosti.
Kán. 45 – Ak sa vykonávateľ pri vykonávaní administratívneho úkonu akokoľvek pomýlil, smie ten istý úkon znova vykonať.
Kán. 46 – Administratívny úkon nezaniká ukončením práva toho, kto ho vydal, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 47 – Odvolanie administratívneho úkonu iným administratívnym úkonom kompetentnej autority nadobúda účinok iba od chvíle, keď sa odvolanie zákonne oznámi osobe, pre ktorú bol úkon vydaný.
Kán. 48 – Jednotlivým dekrétom sa rozumie administratívny úkon, vydaný kompetentnou výkonnou autoritou, ktorým sa podľa noriem práva pre jednotlivý prípad vydáva rozhodnutie alebo sa robí opatrenie, ktoré sa zo svojej povahy nezakladajú na žiadosti niekoho.
Kán. 49 – Jednotlivý príkaz je dekrét, ktorým sa osobe alebo určitým osobám priamo a zákonne nariaďuje niečo vykonať alebo od niečoho upustiť najmä na vymáhanie zachovávania zákona.
Kán. 50 – Pred vydaním jednotlivého dekrétu si má autorita zadovážiť potrebné poznatky a dôkazy a podľa možnosti vypočuť tých, ktorých práva by mohli byť porušené.
Kán. 51 – Dekrét sa má vydať písomne, a ak ide o rozhodnutie, aspoň so súhrnným uvedením dôvodov.
Kán. 52 – Jednotlivý dekrét má účinnosť iba vo veciach, o ktorých rozhoduje, a voči osobám, pre ktoré bol daný; tie však zaväzuje všade, ak nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 53 – Ak si dekréty navzájom protirečia, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne; ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, neskorším sa predchádzajúci pozmeňuje natoľko, nakoľko mu protirečí.
Kán. 54 – § 1. Jednotlivý dekrét, ktorého uplatnenie sa zveruje vykonávateľovi, má účinok od chvíle vykonania; inak od chvíle, keď sa oznámi osobe autoritou toho, kto vydáva rozhodnutie.
§ 2. Aby sa mohlo vymáhať zachovávanie jednotlivého dekrétu, treba ho oznámiť podľa normy práva zákonným dokumentom.
Kán. 55 – Pri zachovaní predpisu kán. 37 a 51, keď veľmi vážny dôvod prekáža, aby sa napísaný text dekrétu odovzdal, dekrét sa považuje za oznámený, keď sa pred notárom alebo dvoma svedkami prečíta tomu, komu je určený, a vyhotoví sa zápisnica, ktorú majú podpísať všetci prítomní.
Kán. 56 – Dekrét sa považuje za doručený, ak ten, komu je určený, bol riadne predvolaný, aby si dekrét prevzal alebo si ho vypočul, bez oprávneného dôvodu sa nedostavil alebo odmietol podpísať.
Kán. 57 – § 1. Vždy, keď zákon prikazuje vydanie dekrétu, alebo keď ten, koho sa to týka, zákonne podá žiadosť alebo rekurz o vydanie dekrétu, kompetentná autorita má urobiť opatrenie do troch mesiacov od prijatia žiadosti alebo rekurzu, ak zákon nepredpisuje inú lehotu.
§ 2. Ak po uplynutí tejto lehoty nebol dekrét vydaný, vzhľadom na podanie ďalšieho rekurzu sa predpokladá, že odpoveď je záporná.
§ 3. Predpokladaná záporná odpoveď neoslobodzuje kompetentnú autoritu od povinnosti vyniesť dekrét, ba ani od nahradenia prípadne spôsobenej škody podľa normy kán. 128.
Kán. 58 – § 1. Jednotlivý dekrét stráca účinnosť zákonným odvolaním zo strany kompetentnej autority, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého bol dekrét vydaný.
§ 2. Jednotlivý príkaz, ktorý nebol uložený zákonným dokumentom, zaniká ukončením práva prikazujúceho.
Kán. 59 – § 1. Reskriptom sa rozumie administratívny úkon, vydaný písomne kompetentnou výkonnou autoritou, ktorým sa podľa povahy veci na žiadosť niekoho udeľuje privilégium, dišpenz alebo iná milosť.
§ 2. Predpisy stanovené pre reskripty platia aj pre udeľovanie povolenia, ako aj pre ústne udeľovanie milostí, ak nie je zrejmé niečo iné.