Kán. 360 – Rímska kúria, prostredníctvom ktorej Rímsky veľkňaz zvyčajne vybavuje záležitosti celej Cirkvi a ktorá v jeho mene a jeho autoritou plní úlohu pre dobro a na službu cirkví, sa skladá zo Štátneho čiže Pápežského sekretariátu, Rady pre verejné záležitosti Cirkvi, kongregácií, tribunálov a iných ustanovizní; ustanovenie a kompetenciu všetkých určuje osobitný zákon.
Kán. 361 – Pod menom Apoštolský stolec alebo Svätý stolec sa v tomto Kódexe rozumie nielen Rímsky veľkňaz, ale ak z povahy veci alebo z kontextu nevyplýva niečo iné, aj Štátny sekretariát, Rada pre verejné záležitosti Cirkvi a iné ustanovizne Rímskej kúrie.
Kán. 362 – Rímsky veľkňaz má vrodené a nezávislé právo vymenúvať a vysielať svojich legátov tak do partikulárnych cirkví v rozličných národoch alebo krajinách, ako aj súčasne do štátov a k verejným autoritám a takisto ich prekladať a odvolávať, a to pri zachovaní noriem medzinárodného práva, ktoré sa týka vysielania a odvolávania legátov ustanovených pri štátoch.
Kán. 363 – § 1. Legátom Rímskeho veľkňaza sa zveruje úrad trvalým spôsobom reprezentovať osobu Rímskeho veľkňaza pri partikulárnych cirkvách alebo aj štátoch a verejných autoritách, ku ktorým sú vyslaní.
§ 2. Apoštolský stolec reprezentujú aj tí, ktorí sú poverení pápežskou misiou ako delegáti alebo pozorovatelia pri medzinárodných radách alebo na konferenciách a zhromaždeniach.
Kán. 364 – Hlavnou úlohou pápežského legáta je čoraz viac upevňovať a robiť účinnejšími zväzky jednoty, ktoré sú medzi Apoštolským stolcom a partikulárnymi cirkvami. Preto pápežskému legátovi do oblasti jeho pôsobenia patrí:
1. informovať Apoštolský stolec o pomeroch v akých sa nachádzajú partikulárne cirkvi, a o všetkom, čo sa týka samého života Cirkvi a dobra duší;
2. skutkom a radou pomáhať biskupom, pričom zostáva nedotknuté vykonávanie ich legitímnej moci;
3. pestovať časté kontakty s konferenciou biskupov a poskytovať jej všemožnú pomoc;
4. vo veci menovania biskupov zasielať alebo navrhovať Apoštolskému stolcu mená kandidátov, ako aj začať informatívny proces o tých, ktorí majú byť povýšení, podľa noriem vydaných Apoštolským stolcom;
5. usilovať sa napomáhať to, čo slúži pokoju, pokroku a spolupráci medzi národmi;
6. spolupracovať s biskupmi pri rozvíjaní vhodných vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a inými cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami, ba aj nekresťanskými náboženstvami;
7. v spolupráci s biskupmi chrániť pred predstaviteľmi štátu to, čo patrí k poslaniu Cirkvi a Apoštolského stolca;
8. okrem toho vykonávať poverenia a plniť ostatné mandáty, ktoré mu zveril Apoštolský stolec.
Kán. 365 – § 1. Osobitnou úlohou pápežského legáta, ktorý podľa noriem medzinárodného práva súčasne pôsobí ako legát pri štátoch, je aj:
1. napomáhať a rozvíjať vzťahy medzi Apoštolským stolcom a štátnymi autoritami;
2. prerokovať otázky, týkajúce sa vzťahov medzi Cirkvou a štátom; venovať sa osobitným spôsobom vypracovávaniu konkordátov a iných podobných dohôd a ich uskutočňovaní.
§ 2. Pri vybavovaní záležitostí, o ktorých sa hovorí v § 1, pápežský legát, podľa okolnosti, nemá zanedbať vyžiadať si mienku a radu biskupov cirkevnej oblasti a informovať ich o priebehu záležitostí.
Kán. 366 – So zreteľom na osobitnú povahu úlohy legáta:
1. sídlo pápežskej legácie je vyňaté spod riadiacej moci miestneho ordinára, ak nejde o slávenia manželstiev;
2. pápežský legát môže, pokiaľ je to možné, po upovedomení miestnych ordinárov, vo všetkých kostoloch na území svojej legácie vykonávať liturgické slávenia, a to aj s biskupskými insígniami.
Kán. 367 – Úloha pápežského legáta nezaniká uprázdnením Apoštolského stolca, ak v pápežskej listine nebolo stanovené niečo iné; zaniká však splnením mandátu, odvolaním, ktoré mu bolo oznámené, zrieknutím sa, ktoré prijal Rímsky veľkňaz.
Kán. 368 – Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev, sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je preukázané niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opátstvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra.
Kán. 369 – Diecéza je podiel Božieho ľudu, ktorý je zverený biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria pastoračne viedol tak, aby priľnúc k svojmu pastierovi, ktorý ho Evanjeliom a Eucharistiou zhromažďuje v Duchu Svätom, utváral partikulárnu cirkev, v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna svätá katolícka a apoštolská Kristova Cirkev.
Kán. 370 – Územná prelatúra alebo územné opátstvo je určitý podiel Božieho ľudu, územne ohraničený, ktorý je pre osobitné okolnosti zverený do starostlivosti niektorému prelátovi alebo opátovi, ktorý ho na spôsob diecézneho biskupa riadi ako jeho vlastný pastier.
Kán. 371 – § 1. Apoštolský vikariát alebo apoštolská prefektúra je určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné okolnosti ešte nie je ustanovený ako diecéza a pastoračná starostlivosť oň sa zveruje apoštolskému vikárovi alebo apoštolskému prefektovi, ktorí ho majú riadiť v mene Najvyššieho veľkňaza.
§ 2. Apoštolská administratúra je určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné a mimoriadne vážne dôvody Najvyšší veľkňaz nezriaďuje ako diecézu a pastoračná starostlivosť oň je zverená apoštolskému administrátorovi, ktorý ho riadi v mene Najvyššieho veľkňaza.
Kán. 372 – § 1. Má byť pravidlom, aby podiel Božieho ľudu, ktorý tvorí diecézu alebo niektorú inú partikulárnu cirkev, bol vymedzený istým územím tak, aby zahrňoval všetkých veriacich bývajúcich na tom území.
§ 2. Predsa však tam, kde by sa to podľa úsudku najvyššej cirkevnej autority po vypočutí mienky konferencií biskupov, ktorých sa to týka, videlo užitočné, môžu sa na tom istom území zriadiť partikulárne cirkvi, rozlíšené podľa obradu veriacich alebo z iného podobného dôvodu.
Kán. 373 – Jedine najvyššej cirkevnej autorite patrí právo zriaďovať partikulárne cirkvi; ak sú legitímne zriadené, samým právom majú právnu subjektivitu.
Kán. 374 – § 1. Každá diecéza alebo iná partikulárna cirkev má byť rozdelená na rozličné časti čiže farnosti.
§ 2. Na rozvíjanie pastoračnej starostlivosti spoločnou činnosťou sa viaceré susedné farnosti môžu spojiť do osobitných zoskupení, akými sú dekanáty.
Kán. 375 – § 1. Biskupi, ktorí sú z Božieho ustanovenia nástupcami apoštolov skrze Ducha Svätého, ktorý im je daný, sú ustanovení v Cirkvi za pastierov, aby aj oni boli učiteľmi náuky, kňazmi posvätného kultu a služobníkmi riadenia.
§ 2. Biskupi samou biskupskou vysviackou prijímajú úlohou posväcovať aj úlohu učiť a riadiť, ktoré však vzhľadom na ich povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia a jeho členmi.
Kán. 376 – Biskupi, ktorým je zverená starostlivosť o nejakú diecézu, sa nazývajú diecézni; ostatní sa nazývajú titulárni.
Kán. 377 – § 1. Biskupov slobodne vymenúva alebo legitímne zvolených potvrdzuje Najvyšší veľkňaz.
§ 2. Biskupi cirkevnej provincie, alebo kde to okolnosti vyžadujú, konferencie biskupov majú aspoň každé tri roky po spoločnej porade a tajne zostaviť zoznam kňazov, aj z členov inštitútov zasväteného života, naozaj vhodných na episkopát, a zaslať ho Apoštolskému stolcu, pričom zostáva zachované právo každého biskupa osve oznámiť mená kňazov, ktorých považuje za hodných a súcich na úrad biskupa.
§ 3. Ak nebolo legitímne stanovené ináč, kedykoľvek treba vymenovať diecézneho biskupa alebo biskupa koadjútora, úlohou pápežského legáta vzhľadom na takzvané terno kandidátov, ktoré treba predložiť Apoštolskému stolcu, je, aby jednotlivo preskúmal a Apoštolskému stolcu oznámil spolu so svojou mienkou to, čo odporúča metropolita a sufragáni provincie, do ktorej diecéza, o ktorú sa treba postarať, patrí alebo s ktorou je zoskupená, ako aj to, čo odporúča predseda konferencie biskupov; pápežský legát si má navyše vypočuť mienku niektorých z kolégia konzultorov a z katedrálnej kapituly, a ak to uzná za užitočné, má si jednotlivo a tajne vyžiadať mienku aj iných z diecézneho a rehoľného kléru, ako aj laikov, ktorí vynikajú múdrosťou.
§ 4. Ak nebolo zákonne postarané ináč, diecézny biskup, ktorý usudzuje, že jeho diecéze treba dať pomocného biskupa, Apoštolskému stolcu má predložiť zoznam aspoň troch kňazov, naozaj vhodných na tento úrad.
§ 5. Do budúcnosti sa svetským autoritám neudeľujú nijaké práva ani privilégiá týkajúce sa voľby, vymenúvania, navrhovania a určovania biskupov.
Kán. 378 – § 1. K súcosti kandidáta na episkopát sa vyžaduje, aby:
1. vynikal pevnou vierou, dobrými mravmi, nábožnosťou, horlivosťou za duše, múdrosťou, rozvážnosťou a ľudskými čnosťami a mal aj ostatné vlohy, ktoré ho robia vhodným vykonávať uvedený úrad;
2. mal dobrú povesť;
3. bol aspoň tridsaťpäťročný;
4. bol aspoň päť rokov ustanovený v kňazskom stave;
5. mal doktorát alebo aspoň licenciát zo Svätého písma, teológie alebo kánonického práva, získaný na inštitúte vyšších štúdií, schválenom Apoštolským stolcom, alebo aby bol aspoň v týchto disciplínach naozaj skúsený.
§ 2. Konečný úsudok o súcosti toho, kto má byť povýšený, patrí Apoštolskému stolcu.
Kán. 379 – Ten, kto je povýšený do episkopátu, ak ho nezdržiava legitímna prekážka, musí do troch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny prijať biskupskú vysviacku a to skôr, ako prevezme svoj úrad.
Kán. 380 – Povýšený na biskupa, skôr než kánonicky prevezme svoj úrad, má zložiť vyznanie viery a prísahu vernosti Apoštolskému stolcu podľa formuly, ktorú schválil ten istý Apoštolský stolec.
Kán. 381 – § 1. Diecéznemu biskupovi v diecéze, ktorá mu bola zverená, patrí všetka riadna, vlastná a bezprostredná moc, ktorá sa vyžaduje na vykonávanie jeho pastoračnej úlohy, s výnimkou káuz, ktoré sú na základe práva alebo dekrétu Najvyššieho veľkňaza vyhradené najvyššej alebo inej cirkevnej autorite.
§ 2. Tí, ktorí sú na čele iných spoločenstiev veriacich, o ktorých sa hovorí v kán. 368, sú právne postavení na roveň diecéznemu biskupovi, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nevyplýva niečo iné.
Kán. 382 – § 1. Povýšený na biskupa nemôže pred kánonickým prevzatím diecézy zasahovať do vykonávania úradu, ktorý mu je zverený; môže však vykonávať úrady, ktoré v čase povýšenia v tej istej diecéze už mal, pri zachovaní predpisu kán. 409 § 2.
§ 2. Povýšený do úradu diecézneho biskupa, ak ho nezdržiava legitímna prekážka, musí kánonicky prevziať diecézu do štyroch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny, ak ešte nie je vysvätený za biskupa; ak už je vysvätený, do dvoch mesiacov od jej prijatia.
§ 3. Biskup kánonicky prevezme diecézu vtedy, keď v samej diecéze osobne alebo cez zástupcu predloží kolégiu konzultorov apoštolskú listinu za prítomnosti kancelára kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu, alebo v novozaložených diecézach vtedy, keď sa postará, aby sa klerici a ľud, prítomný v katedrálnom kostole, oboznámili s tou istou listinou, o čom najstarší z prítomných kňazov vyhotoví zápisnicu.
§ 4. Veľmi sa odporúča, aby sa kánonické prevzatie uskutočnilo liturgickým úkonom v katedrálnom kostole za prítomnosti klerikov a ľudu.
Kán. 383 – § 1. Diecézny biskup vo vykonávaní svojho úradu pastiera má byť starostlivý voči všetkým veriacim, ktorí sú zverení do jeho starostlivosti, bez ohľadu na ich vek, postavenie alebo národnosť, či už bývajú na jeho území, alebo sa na ňom dočasne zdržiavajú, pričom svojho apoštolského ducha má zamerať aj na tých, ktorí vzhľadom na svoje životné podmienky nemôžu v dostatočnej miere vyžívať riadnu pastoračnú starostlivosť, ako aj na tých, ktorí prestali viesť praktický náboženský život.
§ 2. Ak má vo svojej diecéze veriacich rozličného obradu, má sa postarať o ich duchovné potreby buď cez kňazov alebo farnosti toho istého obradu, buď cez biskupského vikára.
§ 3. Voči bratom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, sa má správať vľúdne a láskavo a rozvíjať aj ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev.
§ 4. Nepokrstených má považovať za sebe zverených v Pánovi, aby aj im zažiarila Kristova láska, ktorej biskup musí byť pred všetkými svedkom.
Kán. 384 – Diecézny biskup má preukazovať osobitnú starostlivosť kňazom, ktorých má počúvať ako pomocníkov a poradcov, má chrániť ich práva a starať sa, aby si riadne plnili povinnosti svojho stavu a aby mali k dispozícii prostriedky a inštitúcie potrebné na zveľadenie duchovného a intelektuálneho života; takisto sa má starať, aby sa podľa normy práva zaistilo ich slušné materiálne zabezpečenie a sociálna starostlivosť.
Kán. 385 – Diecézny biskup má v čo najväčšej miere podporovať povolania na rozličné služby a na zasvätený život, pričom osobitnú starostlivosť má venovať kňazským a misionárskym povolaniam.
Kán. 386 – § 1. Diecézny biskup je povinný častým osobným kázaním veriacim predkladať a objasňovať pravdy viery, ktoré treba veriť a uplatňovať v mravoch; má sa tiež starať, aby sa predpisy kánonov o službe slova, najmä o homílii a katechetickej výuke horlivo zachovávali tak, aby sa všetkým podávala celá kresťanská náuka.
§ 2. Čo najvhodnejšími prostriedkami má pevne chrániť neporušenosť a jednotu viery, ktorú treba vyznávať, uznávajúc pritom oprávnenú slobodu v ďalšom skúmaní právd.
Kán. 387 – Diecézny biskup, pamätajúc na to, že je povinný dávať príklad svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života, sa má všemožne usilovať napomáhať svätosť veriacich podľa povolania vlastného každému z nich a keďže je hlavným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále snažiť, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo.
Kán. 388 – § 1. Diecézny biskup po prevzatí diecézy musí každú nedeľu a v iné sviatky prikázané v jeho oblasti, obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený.
§ 2. V dňoch, o ktorých sa hovorí v § 1, sám biskup musí sláviť a obetovať omšu za ľud; ak je však v tomto slávení zákonne hatený, má ju v tých istých dňoch obetovať cez iného alebo v iné dni sám.
§ 3. Biskup, ktorému sú z titulu spravovania okrem vlastnej diecézy zverené aj iné diecézy, zadosťučiní záväzku obetovaním jednej omše za všetok ľud, ktorý mu je zverený.
§ 4. Biskup, ktorý nezadosťučinil záväzku, o ktorom sa hovorí v § 1-3, má čím skôr obetovať za ľud toľko omší, koľko vynechal.
Kán. 389 – Často má v katedrálnom kostole alebo v inom kostole svojej diecézy predsedať sláveniu najsvätejšej Eucharistie, najmä v prikázané sviatky a pri iných slávnostiach.