Kán. 390 – Diecézny biskup môže konať pontifikálne bohoslužby v celej svojej diecéze; nie však mimo vlastnej diecézy bez výslovného alebo aspoň rozumne predpokladaného súhlasu miestneho ordinára.
Kán. 391 – § 1. Diecéznemu biskupovi patrí právo riadiť sebe zverenú partikulárnu cirkev mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou podľa normy práva.
§ 2. Zákonodarnú moc vykonáva sám biskup; výkonnú moc uplatňuje buď sám, alebo cez generálnych alebo biskupských vikárov podľa normy práva; súdnu moc buď sám, alebo cez súdneho vikára a sudcov podľa normy práva.
Kán. 392 – § 1. Keďže biskup musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je povinný napomáhať disciplínu spoločnú celej Cirkvi a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov.
§ 2. Má dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých, ako aj spravovania majetkov.
Kán. 393 – Diecézny biskup zastupuje diecézu vo všetkých jej právnych záležitostiach.
Kán. 394 – § 1. Biskup má v diecéze podporovať rozličné spôsoby apoštolátu a starať sa, aby sa pod jeho vedením v celej diecéze, alebo v jej jednotlivých obvodoch, koordinovali všetky diela apoštolátu pri zachovaní vlastnej povahy každého jedného z nich.
§ 2. Má trvať na povinnosti, ktorá zaväzuje veriacich, aby sa každý podľa svojho postavenia a schopností venoval vykonávaniu apoštolátu, a má ich povzbudzovať, aby sa podľa miestnych a časových potrieb zúčastňovali na rozličných dielach apoštolátu a podporovali ich.
Kán. 395 – § 1. Diecézny biskup, hoci má koadjútora alebo pomocného biskupa, je zákonom viazaný osobne rezidovať v diecéze.
§ 2. Okrem prípadu návštevy ad limina alebo koncilov, synody biskupov, konferencie biskupov, ktorých sa musí zúčastniť, alebo iného úradu, ktorý mu bol legitímne zverený, z diecézy sa z oprávneného dôvodu smie vzdialiť najviac na jeden mesiac, či súvislý, alebo s prestávkami, len keď sa zabezpečí, že jeho neprítomnosťou diecéza neutrpí nijakú škodu.
§ 3. Z diecézy nemá byť vzdialený v dňoch Narodenia Pána, Svätého týždňa a Vzkriesenia Pána, Zoslania Duchu Svätého a Kristovho Tela a Krvi, ak to nie je z vážneho a naliehavého dôvodu.
§ 4. Ak by bol biskup nezákonne neprítomný v diecéze dlhšie než šesť mesiacov, metropolita má o jeho neprítomnosti upovedomiť Apoštolský stolec; ak ide o metropolitu, to isté má urobiť najstarší sufragán.
Kán. 396 – § 1. Biskup je viazaný každoročne vizitovať diecézu, buď celú, alebo jej časť tak, aby aspoň každých päť rokov vykonal vizitáciu celej diecézy sám, alebo ak by bol zákonne hatený, cez biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, alebo generálneho či biskupského vikára, alebo cez iného kňaza.
§ 2. Biskup si smie pri vizitácii vyvoliť za sprievodcov a pomocníkov klerikov, akých chce, pričom sa zavrhuje akékoľvek protichodné privilégium alebo zvyk.
Kán. 397 – § 1. Riadnej biskupskej vizitácii podliehajú osoby, katolícke inštitúcie, posvätné veci a miesta, ktoré sa nachádzajú v hraniciach diecézy.
§ 2. Členov rehoľných inštitútov pápežského práva a ich domy môže biskup vizitovať iba v prípadoch uvedených v práve.
Kán. 398 – Biskup sa má usilovať vykonať pastoračnú vizitáciu s náležitou svedomitosťou; má dbať na to, aby zbytočnými výdavkami nespôsoboval nikomu ťažkosti a nebol na ťarchu.
Kán. 399 – § 1. Diecézny biskup je viazaný každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave diecézy, ktorá mu je zverená, formou a v čase, ako to určil Apoštolský stolec.
§ 2. Ak rok určený na podanie správy celkom alebo sčasti zapadá do prvého dvojročia od začiatku riadenia diecézy, biskup môže v tomto prípade upustiť od vypracovania a podania správy.
Kán. 400 – § 1. Diecézny biskup v tom roku, v ktorom má povinnosť podať Najvyššiemu veľkňazovi správu, má prísť do Mesta uctiť si hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonať návštevu u Rímskeho veľkňaza, ak Apoštolský stolec nestanovil ináč.
§ 2. Túto povinnosť má biskup splniť osobne, ak nie je zákonne hatený; v takom prípade ju má splniť cez koadjútora, ak ho má, alebo cez pomocného biskupa, alebo niektorého súceho kňaza svojho presbytéria, ktorý sídli v jeho diecéze.
§ 3. Apoštolský vikár môže túto povinnosť splniť aj cez zástupcu, ktorý sa nachádza v Meste; apoštolský prefekt túto povinnosť nemá.
Kán. 401 – § 1. Od diecézneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie úradu predložil Najvyššiemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
§ 2. Od diecézneho biskupa, ktorý sa pre narušené zdravie alebo iný vážny dôvod stal menej schopným zastávať svoj úrad, sa naliehavo žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu.
Kán. 402 – § 1. Biskup, ktorého zrieknutie úradu bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy, a ak si to želá, môže si podržať miesto pobytu v samej diecéze, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolský stolec nerozhodne ináč.
§ 2. Konferencia biskupov sa musí postarať, aby sa biskupovi, ktorý sa zriekol, zaistilo primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá zaväzuje diecézu, ktorej slúžil.
Kán. 403 – § 1. Keď to vyžadujú pastoračné potreby diecézy, na žiadosť diecézneho biskupa má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi; pomocný biskup nemá právo nástupníctva.
§ 2. Vo vážnejších okolnostiach, aj osobnej povahy, sa diecéznemu biskupovi môže dať pomocný biskup, vybavený osobitnými splnomocneniami.
§ 3. Svätý stolec, ak to sám považuje za vhodnejšie, môže z úradu ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý je vybavený osobitnými splnomocneniami; biskup koadjútor má právo nástupníctva.
Kán. 404 – § 1. Biskup koadjútor prevezme svoj úrad vtedy, keď sám alebo cez zástupcu predloží vymenovaciu apoštolskú listinu diecéznemu biskupovi a kolégiu konzultorov za prítomnosti kancelára kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
§ 2. Pomocný biskup prevezme svoj úrad vtedy, keď predloží vymenovaciu apoštolskú listinu diecéznemu biskupovi za prítomnosti kancelára kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
§ 3. Ak je však diecézny biskup úplne hatený, stačí, keď biskup koadjútor ako aj pomocný biskup predložia vymenovaciu apoštolskú listinu kolégiu konzultorov za prítomnosti kancelára kúrie.
Kán. 405 – § 1. Biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup majú povinnosti a práva vymedzené predpismi nasledujúcich kánonov a sú určené aj v ich vymenúvacích listinách.
§ 2. Biskup koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403 § 2, pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho, keď je neprítomný alebo hatený.
Kán. 406 – § 1. Diecézny biskup má ustanoviť biskupa koadjútora a takisto pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403 § 2, za generálneho vikára; okrem toho má diecézny biskup zveriť skôr jemu než iným to, na čo sa podľa práva vyžaduje osobitný mandát.
§ 2. Ak v apoštolskej listine nebolo stanovené ináč a pri zachovaní predpisu § 1, diecézny biskup má ustanoviť svojho pomocného biskupa alebo pomocných biskupov za generálnych vikárov alebo aspoň za biskupských vikárov, závisiacich iba od jeho autority alebo od autority biskupa koadjútora, alebo pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403 § 2.
Kán. 407 – § 1. Aby sa súčasné a budúce dobro diecézy čo najviac zveľaďovalo, diecézny biskup, koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403 § 2, sa majú navzájom radiť vo veciach väčšieho významu.
§ 2. Diecézny biskup má pri zvažovaní otázok väčšieho významu najmä pastoračnej povahy dať prednosť porade s pomocnými biskupmi pred ostatnými.
§ 3. Biskup koadjútor a pomocný biskup, pretože sú povolaní k tomu, aby mali účasť na starostlivosti diecézneho biskupa, si majú svoje úlohy tak plniť, aby v činnosti a zmýšľaní postupovali v súlade s ním.
Kán. 408 – § 1. Biskup koadjútor a pomocný biskup, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, sú vždy, keď to žiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne a iné úradné úkony, ktoré viažu diecézneho biskupa.
§ 2. Diecézny biskup nemá natrvalo zverovať inému tie biskupské práva a úkony, ktoré môže vykonávať biskup koadjútor alebo pomocný biskup.
Kán. 409 – § 1. Keď je biskupský stolec uprázdnený, biskup koadjútor sa hneď stáva biskupom diecézy, pre ktorú bol ustanovený, len keď ju legitímne prevzal.
§ 2. Keď je biskupský stolec uprázdnený, ak kompetentná autorita nestanovila niečo iné, pomocný biskup, kým nový biskup neprevezme biskupský stolec, si zachová všetky a len tie moci a splnomocnenia, ktoré mal ako generálny vikár alebo ako biskupský vikár, keď bol biskupský stolec obsadený; ale ak nebol určený na úrad diecézneho administrátora, túto svoju moc, udelenú právom, má vykonávať pod autoritou diecézneho administrátora, ktorý je na čele riadenia diecézy.
Kán. 410 – Biskup koadjútor a pomocný biskup sú viazaní tak ako diecézny biskup sídliť v diecéze; nemajú sa z nej vzďaľovať iba ak na krátky čas, a to z dôvodu nejakej povinnosti, ktorú treba splniť mimo diecézy alebo z dôvodu dovolenky, ktorá nemá byť dlhšia ako mesiac.
Kán. 411 – Na biskupa koadjútora a pomocného biskupa, keď ide o zrieknutie sa úradu, sa vzťahujú predpisy kán. 401 a 402 § 2.
Kán. 412 – Biskupský stolec sa považuje za hatený, ak uväznenie, vypovedanie, exil alebo nespôsobilosť úplne zabraňuje diecéznemu biskupovi vykonávať v diecéze pastoračnú úlohu, takže sa ani písomne nemôže stýkať s veriacimi diecézy.
Kán. 413 – § 1. Keď je biskupský stolec hatený, riadenie diecézy, ak Svätý stolec nezariadil ináč, patrí biskupovi koadjútorovi, ak je; ak biskupa koadjútora niet alebo je hatený, niektorému pomocnému biskupovi alebo generálnemu či biskupskému vikárovi, alebo inému kňazovi pri zachovaní poradia osôb stanoveného v zozname, ktorý má diecézny biskup čo najskôr po prevzatí diecézy zostaviť; tento zoznam, ktorý treba oznámiť metropolitovi, sa má obnovovať aspoň každé tri roky a kancelár ho má uchovávať v tajnosti.
§ 2. Ak niet biskupa koadjútora alebo je hatený a ak chýba zoznam, o ktorom sa hovorí v § 1, úlohou kolégia konzultorov je zvoliť kňaza, ktorý má riadiť diecézu.
§ 3. Kto podľa normy § 1 alebo 2 prevzal riadenie diecézy, má čím skôr upovedomiť Svätý stolec o hatenom biskupskom stolci a o prevzatej úlohe.
Kán. 414 – Kto bol podľa normy kán. 413 povolaný, aby prechodne vykonával pastoračnú starostlivosť o diecézu iba v čase, keď je biskupský stolec hatený, vo vykonávaní pastoračnej starostlivosti o diecézu ho viažu povinnosti a má moc, ktoré podľa práva patria diecéznemu administrátorovi.
Kán. 415 – Ak je diecéznemu biskupovi cirkevným trestom zakázané vykonávať úlohu, metropolita, alebo ak ho niet, alebo ak ide o neho samého, povýšením najstarší sufragán sa má ihneď obrátiť na Svätý stolec, aby sa on postaral.
Kán. 416 – Biskupský stolec sa uprázdni smrťou diecézneho biskupa, zrieknutím sa, ktoré prijal Rímsky veľkňaz, preložením a odňatím, ktoré bolo biskupovi oznámené.
Kán. 417 – Všetko, čo generálny vikár alebo biskupský vikár vykonali dovtedy, kým nedostali nepochybnú správu o smrti diecézneho biskupa, je platné a takisto je platné aj to, čo vykonali diecézny biskup alebo generálny vikár, alebo biskupský vikár, kým nedostali nepochybnú správu o spomínaných pápežských úkonoch.
Kán. 418 – § 1. Biskup musí do dvoch mesiacov od prijatia nepochybnej správy o preložení odísť do diecézy, do ktorej bol preložený, a kánonicky ju prevziať; dňom prevzatia novej diecézy sa uprázdni diecéza, z ktorej bol preložený.
§ 2. Preložený biskup od prijatia nepochybnej správy o preložení až do kánonického prevzatia novej diecézy, v diecéze z ktorej bol preložený:
1. dostáva moc diecézneho administrátora a má jeho záväzky, pričom prestáva akákoľvek moc generálneho vikára a biskupského vikára, ale pri neporušení kán. 409 § 2;
2. dostáva plnú mzdu vlastnú úradu.
Kán. 419 – Keď je stolec uprázdnený, riadenie diecézy až do ustanovenia diecézneho administrátora prechádza na pomocného biskupa, ak ich je viac, na toho, ktorý je povýšením najstarší; ak niet pomocného biskupa, prechádza na kolégium konzultorov, ak Svätý stolec nezariadil ináč. Kto takto preberá riadenie diecézy, má bezodkladne zvolať kolégium, ktoré je kompetentné určiť diecézneho administrátora.