Kán. 420 – Keď je stolec uprázdnený v apoštolskom vikariáte alebo v apoštolskej prefektúre, riadenie preberá provikár alebo proprefekt, ktorého vikár alebo prefekt vymenúva iba na tento cieľ, bezprostredne po prevzatí úradu, ak Svätý stolec nestanovil ináč.
Kán. 421 – § 1. Kolégium konzultorov má do ôsmich dní od prijatia správy, že biskupský stolec je uprázdnený, zvoliť diecézneho administrátora, ktorý má dočasne riadiť diecézu, pri zachovaní predpisu kán. 502 § 3.
§ 2. Ak diecézny administrátor v predpísanom čase nebol z akéhokoľvek dôvodu legitímne zvolený, jeho určenie prechádza na metropolitu, a ak je uprázdnená sama metropolitná cirkev alebo súčasne metropolitná aj sufragánna, na sufragánneho biskupa povýšením najstaršieho.
Kán. 422 – Pomocný biskup, a ak ho niet, kolégium konzultorov, má čo najrýchlejšie upovedomiť Apoštolský stolec o smrti biskupa a takisto ten, kto bol zvolený za diecézneho administrátora, o svojom zvolení.
Kán. 423 – § 1. Má sa určiť jeden diecézny administrátor, opačný zvyk sa zamieta; ináč je voľba neplatná.
§ 2. Diecézny administrátor nemá byť súčasne ekonómom; preto ak za diecézneho administrátora bol zvolený ekonóm diecézy, ekonomická rada má na ten čas zvoliť iného ekonóma.
Kán. 424 – Diecézny administrátor má byť zvolený podľa normy kán. 165-178.
Kán. 425 – § 1. Na úlohu diecézneho administrátora môže byť platne určený iba kňaz, ktorý dovŕšil tridsiaty piaty rok života a na ten istý uprázdnený stolec nebol už zvolený, vymenovaný alebo navrhnutý.
§ 2. Za diecézneho administrátora má byť zvolený kňaz, ktorý vyniká učenosťou a rozumnosťou.
§ 3. Ak podmienky predpísané v § 1 boli zanedbané, metropolita, alebo, ak je uprázdnená metropolitná cirkev, povýšením najstarší sufragánny biskup, po zistení pravdy o veci má na tento raz určiť administrátora; úkony toho, kto bol zvolený proti predpisom § 1, sú samým právom neplatné.
Kán. 426 – Kto riadi diecézu, keď je stolec uprázdnený, má pred určením diecézneho administrátora takú moc, akú právo priznáva generálnemu vikárovi.
Kán. 427 – § 1. Diecézny administrátor má povinnosti a moc ako diecézny biskup s vylúčením tých vecí, ktoré sú svojou povahou alebo samým právom vyňaté.
§ 2. Diecézny administrátor dostáva moc prijatím voľby, bez toho, aby sa vyžadovalo od niekoho jej potvrdenie pri zachovaní povinnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 833, bod 4.
Kán. 428 – § 1. Keď je stolec uprázdnený, nemá sa nič meniť.
§ 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, sa zakazuje robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa im zakazuje aj komukoľvek inému, či už osobne alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
Kán. 429 – Diecézny administrátor je povinný sídliť v diecéze a obetovať omšu za ľud podľa normy kán. 388.
Kán. 430 – § 1. Úloha diecézneho administrátora sa končí, keď nový biskup prevezme diecézu.
§ 2. Odvolanie diecézneho administrátora je vyhradené Svätému stolcu; ak sa prípadne sám zriekne, zrieknutie treba hodnovernou formou predložiť kolégiu, ktoré je kompetentné voliť, a nepotrebuje prijatie; po odvolaní alebo zrieknutí diecézneho administrátora, alebo po jeho smrti sa má podľa normy kán. 421 zvoliť iný diecézny administrátor.
Kán. 431 – § 1. Aby sa podľa osobných a miestnych okolností napomáhala spoločná pastoračná činnosť rozličných susedných diecéz a aby sa vhodnejšie rozvíjali vzájomné vzťahy medzi diecéznymi biskupmi, susedné partikulárne cirkvi sa majú spájať do cirkevných provincií presne územne ohraničených.
§ 2. Vyňaté diecézy nemajú spravidla naďalej existovať; a tak jednotlivé diecézy a iné partikulárne cirkvi, nachádzajúce sa na území nejakej cirkevnej provincie, musia byť zaradené do tejto cirkevnej provincie.
§ 3. Jedine najvyššej cirkevnej autorite po vypočutí mienky biskupov, ktorých sa to týka, patrí právo ustanoviť, zrušiť alebo meniť cirkevné provincie.
Kán. 432 – § 1. V cirkevnej provincii má podľa normy práva autoritu provinčný koncil a metropolita.
§ 2. Cirkevná provincia má samým právom právnu subjektivitu.
Kán. 433 – § 1. Ak je to užitočné, najmä v krajinách, kde sú partikulárne cirkvi početnejšie, môže na návrh konferencie biskupov Svätý stolec spojiť susedné cirkevné provincie do cirkevných oblastí.
§ 2. Cirkevnú oblasť možno zriadiť ako právnickú osobu.
Kán. 434 – Zhromaždeniu biskupov cirkevnej oblasti patrí rozvíjať spoluprácu a spoločnú pastoračnú činnosť v oblasti; avšak tie moci, ktoré sa v kánonoch tohto Kódexu udeľujú konferencii biskupov, tomuto zhromaždeniu nepatria, ak len mu niektoré zvlášť neudelil Svätý stolec.
Kán. 435 – Na čele cirkevnej provincie je metropolita, ktorý je arcibiskupom zverenej diecézy; tento úrad je spojený s biskupským stolcom, ktorý určil alebo schválil Rímsky veľkňaz.
Kán. 436 – § 1. V sufragánnych diecézach metropolitovi patrí:
1. dozerať, aby sa viera a cirkevná disciplína presne zachovávala a o prípadných zneužitiach upovedomiť Rímskeho veľkňaza;
2. vykonať kánonickú vizitáciu z dôvodu, ktorý predtým Apoštolský stolec schválil, ak ju sufragán zanedbal;
3. určiť diecézneho administrátora podľa normy kán. 421 § 2, a 425 § 3.
§ 2. Kde to okolnosti vyžadujú, Apoštolský stolec môže metropolitu vybaviť osobitnými úlohami a mocou, ktoré treba vymedziť v partikulárnom práve.
§ 3. V sufragánnych diecézach nepatrí metropolitom nijaká iná riadiaca moc; môže však vo všetkých kostoloch, a ak ide o katedrálny kostol, po predbežnom oznámení diecéznemu biskupovi, vykonávať posvätné obrady ako biskup vo vlastnej diecéze.
Kán. 437 – § 1. Metropolita je povinný do troch mesiacov od prijatia biskupskej konsekrácie, alebo, ak už bol konsekrovaný, od kánonického obsadenia, žiadať osobne alebo cez zástupcu od Rímskeho veľkňaza pálium, označujúce moc, ktorou je metropolita v spoločenstve s Rímskou cirkvou na základe práva vybavený vo vlastnej provincii.
§ 2. Metropolita môže používať pálium podľa normy liturgických zákonov v ktoromkoľvek kostole cirkevnej provincie, na čele ktorej stojí, nikdy však mimo nej, a to ani so súhlasom diecézneho biskupa.
§ 3. Ak je metropolita preložený na iný metropolitný stolec, potrebuje nové pálium.
Kán. 438 – V Latinskej cirkvi titul patriarcha a prímas okrem čestného prvenstva neprináša so sebou nijakú riadiacu moc, ak len o nejakej moci nie je zrejmé niečo iné z apoštolského privilégia alebo zo schváleného zvyku.
Kán. 439 – § 1. Plenárny koncil čiže koncil pre všetky partikulárne cirkvi tej istej konferencie biskupov sa má konať vždy, keď to sama konferencia biskupov so schválením Apoštolského stolca pokladá za potrebné alebo užitočné.
§ 2. Norma stanovená v § 1 platí aj pre konanie provinčného koncilu v cirkevnej provincii, ktorej hranice sa kryjú s územím krajiny.
Kán. 440 – § 1. Provinčný koncil pre rozličné partikulárne cirkvi tej istej cirkevnej provincie sa má konať vždy, keď sa to podľa úsudku väčšiny diecéznych biskupov provincie pokladá za vhodné, pri neporušení kán. 439 § 2.
§ 2. Provinčný koncil sa nemôže zvolať, keď je metropolitný stolec uprázdnený.
Kán. 441 – Konferencii biskupov patrí:
1. zvolať plenárny koncil;
2. zvoliť miesto konania koncilu na území konferencie biskupov;
3. zvoliť spomedzi diecéznych biskupov predsedu plenárneho koncilu, ktorého má schváliť Apoštolský stolec;
4. stanoviť rokovací poriadok a otázky, ktoré sa majú prerokovať, ohlásiť začiatok a trvanie plenárneho koncilu, preložiť, predĺžiť a ukončiť ho.
Kán. 442 – § 1. Metropolitovi so súhlasom väčšiny sufragánnych biskupov patrí:
1. zvolať provinčný koncil;
2. zvoliť miesto konania provinčného koncilu na území provincie;
3. stanoviť rokovací poriadok a otázky, ktoré sa majú prerokovať, ohlásiť začiatok a trvanie provinčného koncilu, preložiť, predĺžiť a ukončiť ho.
§ 2. Metropolitovi patrí predsedať provinčnému koncilu a keď je legitímne hatený, sufragánnemu biskupovi, zvolenému ostatnými sufragánnymi biskupmi.
Kán. 443 – § 1. Na partikulárne koncily majú byť zvolaní a majú na nich právo rozhodujúceho hlasu:
1. diecézni biskupi;
2. biskupi koadjútori a pomocní biskupi;
3. iní titulárni biskupi, ktorí zastávajú na území osobitný úrad, zverený im Apoštolským stolcom alebo konferenciou biskupov.
§ 2. Na partikulárne koncily môžu byť pozvaní iní titulárni aj emeritní biskupi, ktorí bývajú na území; aj tí majú právo rozhodujúceho hlasu.
§ 3. Na partikulárne koncily majú byť pozvaní iba s poradným hlasom:
1. generálni vikári a biskupskí vikári všetkých partikulárnych cirkví na území;
2. vyšší predstavení rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života v počte, ktorý tak pre mužov, ako aj pre ženy má určiť konferencia biskupov alebo biskupi provincie, zvolení všetkými vyššími predstavenými inštitútov a spoločností, ktoré majú sídlo na území;
3. rektori cirkevných a katolíckych univerzít ako aj dekani teologických fakúlt a fakúlt kánonického práva, ktoré majú sídlo na území;
4. niektorí rektori veľkých seminárov v počte vymedzenom ako v bode 2, zvolení rektormi seminárov, ktoré sa nachádzajú na území.
§ 4. Na partikulárne koncily môžu byť pozvaní aj kňazi a iní veriaci, ale iba s poradným hlasom tak, aby ich počet neprevyšoval polovicu tých, o ktorých sa hovorí v § 1-3.
§ 5. Okrem toho na provinčné koncily treba pozvať katedrálne kapituly, ako aj kňazskú radu a pastoračnú radu každej partikulárnej cirkvi, a to tak, aby každá z nich vyslala dvoch svojich členov, ktorých kolégiovo určila; tí však majú iba poradný hlas.
§ 6. Na partikulárne koncily sa môžu ako hostia prizvať aj iní, ak je to užitočné podľa úsudku konferencie biskupov pre plenárny koncil alebo podľa úsudku metropolitu spolu so sufragánnymi biskupmi pre provinčný koncil.
Kán. 444 – § 1. Všetci pozvaní na partikulárne koncily sa musia na nich zúčastniť, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, o ktorej sú povinní upovedomiť predsedu koncilu.
§ 2. Tí, ktorí sú pozvaní na partikulárne koncily a majú na nich rozhodujúci hlas, môžu poslať zástupcu, ak ich zdržiava oprávnená prekážka; tento zástupca má len poradný hlas.
Kán. 445 – Partikulárny koncil sa na svojom území stará o to, aby sa zabezpečili pastoračné potreby Božieho ľudu, a má riadiacu, predovšetkým zákonodarnú moc tak, aby vždy, pri neporušení univerzálneho práva Cirkvi mohol rozhodovať, čo sa má považovať za vhodné pre vzrast viery, pre usporiadanie spoločnej pastoračnej činnosti a pre usmerňovanie mravov a pre zachovávanie, zavedenie alebo ochranu spoločnej cirkevnej disciplíny.
Kán. 446 – Po skončení partikulárneho koncilu sa má predseda postarať, aby sa všetky spisy koncilu zaslali Apoštolskému stolcu; dekréty vydané koncilom sa nemajú vyhlásiť, ak neboli preskúmané Apoštolským stolcom; sám koncil má právo určiť spôsob vyhlásenia dekrétov a čas, odkedy vyhlásené dekréty začínajú zaväzovať.
Kán. 447 – Konferencia biskupov, ako stála inštitúcia, je zhromaždenie biskupov nejakej krajiny alebo určitého územia, ktorí spoločne vykonávajú isté pastoračné úlohy pre veriacich na svojom území, aby sa čoraz viac vzmáhalo dobro, ktoré Cirkev poskytuje ľuďom najmä formami a spôsobmi apoštolátu, vhodne prispôsobenými okolnostiam času a miesta podľa normy práva.
Kán. 448 – § 1. Konferencia biskupov podľa všeobecného pravidla zahŕňa tých, ktorí sú na čele všetkých partikulárnych cirkví tej istej krajiny podľa normy kán. 450.
§ 2. Ale ak Apoštolský stolec po vypočutí mienky diecéznych biskupov, ktorých sa to týka, usúdi, že to odporúčajú osobné alebo vecné okolnosti, môže sa zriadiť konferencia biskupov pre menšie alebo väčšie územie tak, aby zahŕňala len biskupov niektorých partikulárnych cirkví ustanovených na určitom území alebo tých, ktorí sú na čele partikulárnych cirkví nachádzajúcich sa v rozličných krajinách; Apoštolský stolec má právo pre jednotlivé z nich stanoviť osobitné normy.
Kán. 449 – § 1. Iba najvyššia autorita Cirkvi má právo po vypočutí mienky biskupov, ktorých sa to týka, zriaďovať, zrušovať alebo meniť konferencie biskupov.
§ 2. Legitímne zriadená konferencia biskupov má samým právom právnu subjektivitu.