Kán. 450 – § 1. Samým právom do konferencie biskupov patria všetci diecézni biskupi územia a im podľa práva na roveň postavení, ako aj biskupi koadjútori, pomocní biskupi a ostatní titulárni biskupi, ktorí na tom istom území plnia osobitnú úlohu, im zverenú Apoštolským stolcom alebo konferenciou biskupov; môžu byť pozvaní aj ordinári iného obradu, ktorí však majú len poradný hlas, ak štatút konferencie biskupov neurčuje niečo iné.
§ 2. Ostatní titulárni biskupi, ako aj legát Rímskeho veľkňaza, nie sú podľa práva členmi konferencie biskupov.
Kán. 451 – Každá konferencia biskupov má vypracovať svoj štatút, ktorý treba dať preskúmať Apoštolskému stolcu, v ktorom okrem iného majú byť úpravy o konaní plenárnych zasadaní konferencie a má byť postarané o stálu radu biskupov a generálny sekretariát konferencie, ako aj o iné úrady a komisie, ktoré podľa úsudku konferencie účinnejšie pomôžu dosiahnuť cieľ.
Kán. 452 – § 1. Každá konferencia biskupov si má podľa normy štatútu zvoliť predsedu, stanoviť, kto bude plniť úlohu podpredsedu, ak je predseda legitímne hatený, a určiť generálneho sekretára.
§ 2. Predseda konferencie, a keď je legitímne hatený, tak podpredseda, predsedá nielen všeobecným zasadaniam konferencie biskupov, ale aj stálej rade.
Kán. 453 – Plenárne zasadania konferencie biskupov sa majú konať aspoň raz do roka a okrem toho vždy, keď to vyžadujú osobitné okolnosti, podľa predpisov štatútu.
Kán. 454 – § 1. Rozhodujúci hlas na plenárnych zasadaniach konferencie biskupov samým právom prislúcha diecéznym biskupom a tým, ktorí sú im podľa práva postavení na roveň, ako aj biskupom koadjútorom.
§ 2. Pomocným biskupom a ostatným titulárnym biskupom, ktorí patria do konferencie biskupov, prislúcha rozhodujúci alebo poradný hlas podľa predpisov štatútu konferencie; má však platiť, že keď ide o vypracovanie alebo zmenu štatútu, rozhodujúci hlas majú iba tí, o ktorých sa hovorí v § 1.
Kán. 455 – § 1. Konferencia biskupov môže vynášať všeobecné dekréty iba v prípadoch, v ktorých to predpisuje univerzálne právo alebo stanovuje osobitný mandát Apoštolského stolca či už z vlastného podnetu alebo na žiadosť samej konferencie.
§ 2. Aby dekréty, o ktorých sa hovorí v § 1, mohlo plenárne zasadanie platne vyniesť, musí ich odhlasovať aspoň dvojtretinová väčšina členov, ktorí patria do konferencie s rozhodujúcim hlasom; nadobúdajú záväznú účinnosť, ak po preskúmaní Apoštolským stolcom boli legitímne vyhlásené.
§ 3. Spôsob vyhlásenia a čas, odkedy dekréty nadobudnú účinnosť, určuje sama konferencia biskupov.
§ 4. V prípadoch, keď ani univerzálne právo, ani osobitný mandát Apoštolského stolca neudelili konferencii biskupov moc, o ktorej sa hovorí v § 1, kompetencia jednotlivých diecéznych biskupov ostáva nedotknutá a ani konferencia, ani jej predseda nemôžu konať v mene všetkých biskupov, ak všetci jednotliví biskupi nedali súhlas.
Kán. 456 – Po skončení plenárneho zasadania konferencie biskupov má predseda zaslať Apoštolskému stolcu správu o úkonoch konferencie, ako aj jej dekréty, aby sa oboznámil so spismi konferencie a aby mohol preskúmať dekréty, ak nejaké sú.
Kán. 457 – Úlohou stálej rady biskupov je starať sa, aby sa pripravili témy, o ktorých sa má na plenárnom zasadaní rokovať, a aby sa náležite vykonali rozhodnutia stanovené na plenárnom zasadaní; jej úlohou je vybavovať aj iné záležitosti, ktoré sa jej zverujú podľa normy štatútu.
Kán. 458 – Úlohou generálneho sekretariátu je:
1. napísať správu o úkonoch a dekrétoch plenárneho zasadania konferencie, ako aj o úkonoch stálej rady biskupov a oboznámiť s nimi všetkých členov konferencie a takisto pripraviť iné spisy, ktoré mu predseda konferencie alebo stála rada zveruje na vyhotovenie;
2. oboznámiť susedné konferencie biskupov s úkonmi a dokumentmi, ktoré sa im konferencia na plenárnom zasadaní alebo stála rada biskupov rozhodla poslať.
Kán. 459 – § 1. Predovšetkým medzi susednými konferenciami biskupov sa majú rozvíjať vzťahy, aby sa napomáhalo a chránilo väčšie dobro.
§ 2. Kedykoľvek sa však konferencie podujímajú na činnosti alebo plány konania, ktoré majú medzinárodnú povahu, treba si vypočuť Apoštolský stolec.
Kán. 460 – Diecézna synoda je zhromaždenie vybratých kňazov a iných veriacich partikulárnej cirkvi, ktorí diecéznemu biskupovi poskytujú pomoc pre dobro celého diecézneho spoločenstva podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 461 – § 1. Diecézna synoda sa má konať v jednotlivých partikulárnych cirkvách, keď to podľa úsudku diecézneho biskupa po vypočutí mienky kňazskej rady okolnosti odporúčajú.
§ 2. Ak má biskup na starosti viac diecéz, alebo o jednu sa stará ako vlastný biskup a o druhú ako administrátor, môže zvolať jednu diecéznu synodu zo všetkých diecéz, ktoré sú mu zverené.
Kán. 462 – § 1. Diecéznu synodu zvoláva iba diecézny biskup, nie však ten, kto je dočasne na čele diecézy.
§ 2. Diecéznej synode predsedá diecézny biskup, ktorý však pre jednotlivé zasadnutia synody môže na tento úrad delegovať generálneho vikára alebo biskupského vikára.
Kán. 463 – § 1. Na diecéznu synodu ako členov synody treba pozvať a sú povinní sa jej zúčastniť:
1. biskup koadjútor a pomocní biskupi;
2. generálni vikári a biskupskí vikári, ako aj súdny vikár;
3. kanonici katedrálneho kostola;
4. členovia kňazskej rady;
5. veriaci laici aj členovia inštitútov zasväteného života, zvolení pastoračnou radou spôsobom a v počte, ktorý má stanoviť diecézny biskup, alebo ak táto rada nie je, spôsobom, určeným diecéznym biskupom;
6. rektor veľkého diecézneho seminára;
7. dekani;
8. aspoň jeden kňaz z každého dekanátu, ktorého majú voliť všetci, ktorí tam vykonávajú duchovnú starostlivosť; takisto treba zvoliť iného kňaza, ktorý ho má zastupovať, ak je hatený;
9. niektorí predstavení rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života, majúcich v diecéze dom, ktorých treba zvoliť v počte a spôsobom, ako to stanovil diecézny biskup.
§ 2. Na diecéznu synodu môže diecézny biskup ako členov synody pozvať aj iných, tak klerikov, ako aj členov inštitútov zasväteného života alebo veriacich laikov.
§ 3. Na diecéznu synodu môže diecézny biskup, ak to považuje za vhodné, ako pozorovateľov pozvať niektorých služobníkov alebo členov cirkví alebo ekleziálnych spoločenstiev, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.
Kán. 464 – Ak člena synody zdržiava legitímna prekážka, nemôže poslať zástupcu, ktorý by sa na nej v jeho mene zúčastnil; o tejto prekážke má však upovedomiť diecézneho biskupa.
Kán. 465 – Všetky predložené otázky sa na zasadnutiach synody majú dať členom na slobodné prerokovanie.
Kán. 466 – Jediným zákonodarcom na diecéznej synode je diecézny biskup, pričom iní členovia synody majú iba poradný hlas; jedine on podpisuje synodálne vyhlásenia a dekréty, ktoré sa môžu zverejniť iba s jeho autoritou.
Kán. 467 – Diecézny biskup má s textami synodálnych vyhlásení a dekrétov oboznámiť metropolitu a konferenciu biskupov.
Kán. 468 – § 1. Diecéznemu biskupovi patrí podľa jeho rozumného úsudku diecéznu synodu pozastaviť, ako aj rozpustiť.
§ 2. Keď je biskupský stolec uprázdnený alebo hatený, diecézna synoda sa samým právom prerušuje, kým diecézny biskup, ktorý nastúpi, nenariadi v nej pokračovať alebo ju nevyhlási za zaniknutú.
Kán. 469 – Diecézna kúria pozostáva z tých inštitúcií a osôb, ktoré pomáhajú biskupovi v riadení celej diecézy najmä pri usmerňovaní pastoračnej činnosti, v starostlivosti o spravovanie diecézy, ako aj pri vykonávaní súdnej moci.
Kán. 470 – Vymenovanie tých, ktorí zastávajú úrady v diecéznej kúrii, patrí diecéznemu biskupovi.
Kán. 471 – Všetci, ktorí sa prijímajú do úradov v kúrii, musia:
1. zložiť sľub, že budú verne plniť úlohu spôsobom určeným právom alebo biskupom;
2. zachovávať tajomstvo v rozsahu a spôsobom, ako určuje právo alebo biskup.
Kán. 472 – Keď ide o kauzy a osoby, ktoré sú v kúrii spojené s vykonávaním súdnej moci, majú sa zachovávať predpisy Siedmej knihy Procesy; keď však ide o veci, týkajúce sa spravovania diecézy, majú sa zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 473 – § 1. Diecézny biskup sa musí starať, aby sa všetky záležitosti, ktoré patria k spravovaniu celej diecézy, náležite koordinovali a usmerňovali na vhodnejšie zabezpečenie dobra podielu Božieho ľudu, ktorý mu je zverený.
§ 2. Je úlohou samého diecézneho biskupa koordinovať pastoračnú činnosť vikárov tak generálnych, ako aj biskupských; kde je to užitočné, môže vymenovať moderátora kúrie, ktorý musí byť kňaz alebo biskup; jeho úlohou je koordinovať pod autoritou biskupa to, čo sa vzťahuje na vybavovanie administratívnych záležitostí, ako aj starať sa, aby ostatní pracovníci kúrie riadne zastávali úrad, ktorý im je zverený.
§ 3. Ak podľa úsudku biskupa miestne okolnosti neodporúčajú niečo iné, za moderátora kúrie sa má vymenovať generálny vikár, alebo ak sú viacerí generálni vikári, jeden z nich.
§ 4. Kde to biskup uzná za užitočné, na vhodnejšie rozvíjanie pastoračnej činnosti môže ustanoviť biskupskú radu pozostávajúcu z generálnych vikárov a biskupských vikárov.
Kán. 474 – Spisy kúrie, ktoré sú určené na to, aby mali právny účinok, musia byť podpísané ordinárom, ktorý ich vydáva, a to pre platnosť, a súčasne kancelárom kúrie alebo notárom; kancelár je však povinný o spisoch upovedomiť moderátora kúrie.
Kán. 475 – § 1. V každej diecéze musí diecézny biskup ustanoviť generálneho vikára, ktorý má riadnu moc podľa predpisov nasledujúcich kánonov a ktorý mu má pomáhať v riadení celej diecézy.
§ 2. Má byť všeobecným pravidlom, že sa má ustanoviť jeden generálny vikár, ak rozloha diecézy alebo počet obyvateľov, alebo iné pastoračné dôvody neodporúčajú niečo iné.
Kán. 476 – Kedykoľvek to vyžaduje správne riadenie diecézy, diecézny biskup môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí v určenej časti diecézy alebo v istých záležitostiach, alebo pre veriacich určitého obradu, či pre určité skupiny ľudí majú takú istú riadnu moc, aká univerzálnym právom prislúcha generálnemu vikárovi podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 477 – § 1. Generálneho a biskupského vikára slobodne vymenúva diecézny biskup a môže ich slobodne odvolať pri zachovaní predpisu kán. 406; biskupský vikár, ktorý nie je pomocným biskupom, má byť vymenovaný iba na čas, ktorý treba stanoviť v samom úkone ustanovenia.
§ 2. Keď je generálny vikár neprítomný alebo je legitímne hatený, diecézny biskup môže vymenovať iného, ktorý ho má zastupovať; tá istá norma sa vzťahuje aj na biskupského vikára.
Kán. 478 – § 1. Generálny a biskupský vikár majú byť kňazi alebo biskupi nie mladší než tridsaťroční, doktori alebo licenciáti kánonického práva alebo teológie, alebo aspoň naozaj skúsení v týchto disciplínach, ktorí sa vyznačujú zdravou náukou, bezúhonnosťou, rozvážnosťou a skúsenosťou vo vybavovaní vecí.
§ 2. Úlohu generálneho a biskupského vikára nemožno zlučovať s úlohou kanonika penitenciára, ani zverovať pokrvným biskupa až do štvrtého stupňa.
Kán. 479 – § 1. Generálnemu vikárovi na základe úradu prislúcha v celej diecéze výkonná moc, ktorá podľa práva patrí diecéznemu biskupovi, a to na vykonávanie všetkých administratívnych úkonov s výnimkou tých, ktoré si biskup vyhradil, alebo ktoré podľa práva vyžadujú osobitný mandát biskupa.
§ 2. Biskupskému vikárovi samým právom patrí moc, o ktorej sa hovorí v § 1, ale len pre určitú časť územia alebo pre isté záležitostí, alebo pre veriacich určitého obradu či len určitej skupiny, pre ktoré a pre ktorých je ustanovený, s výnimkou tých káuz, ktoré biskup vyhradil sebe alebo generálnemu vikárovi, alebo ktoré podľa práva vyžadujú zvláštny mandát biskupa.
§ 3. Generálnemu vikárovi, ako aj biskupskému vikárovi v rámci ich kompetencie patria aj trvalé splnomocnenia, udelené Apoštolským stolcom biskupovi, ako aj vykonávanie reskriptov, ak sa výslovne nestanovilo niečo iné, alebo ak diecézny biskup nebol zvolený so zreteľom na jeho osobné schopnosti.